Stretnutie s Veronikou Žilkovou bolo ako závan čistej energie a úprimnosti, ktorý vo mne bude rezonovať ešte dlho. Napriek životným skúškam – manželovej nevere, následnému odlúčeniu či strate dieťaťa – si zachováva úsmev na tvári. Je neuveriteľne pracovitá, otvorená a plná nádeje v lepšie zajtrajšky.
Privítali ste ma príjemne naladená, čo je pri rozhovore vždy plusom. Ako sa momentálne máte?
Mám sa výborne. Keď si česká herečka chce zdvihnúť sebavedomie, musí ísť na Slovensko. Tak ma tu máte (úsmev).
Funguje to?
Áno a aktuálne dostali českého leva dve slovenské herečky, čiže navzájom si vypomáhame. Ja som pred dvomi rokmi dostala na hrade cenu Identifikačný kód za prínos slovenskej kultúre. Myslím, že si to pekne navzájom vyvažujeme. Vy máte radi českých hercov a my zase slovenských.
Rovnováha ako vyšitá. Momentálne hrám aj v rozprávke Lotrando a Zubejda v divadle Brodway v Prahe s Majom Labudom. Československá spolupráca funguje aj v pražských divadlách, z čoho máme všetci radosť.
Cítim z vás, že na Slovensko chodievate skutočne rada. Čo vám okrem práce u nás učarovalo?
Prvý krát som bola na Slovensku, keď som v Čechách spoznala sestry Uršulínky. Niektoré boli oblečené klasicky, ale podaktoré boli sestrami tajne. Za komunizmu sa vysväcovali tajne. Pracovali v ústave v Černíkoviciach, kde som z gymnázia chodievala na brigádu. Starala som sa tam o ľudí s mentálnym postuhnutím, ktoré mali medzi 15-30 rokov. A tam som úplne prepadla viere. Tieto sestry ma na Slovensko pozvali k nim na prázdniny.
Moje kroky následne viedli na DAMU a stala som sa herečkou. Neniesli to vôbec ľahko, dá sa povedať, že sa na mňa dokonca hnevali. Moja prvá rola bola vo filme Ale je ženatý, kde som sa váľala v posteli so ženatým chlapom. Oni to brali ako hroznú zradu. Takto som priniesla na oltár umenia svoje rehoľné ošatenie.
Drží vás viera dodnes?
Áno, ale už je demokratická. Potom, čo som žila 2 roky s bývalým manželom vo Svätej zemi (veľvyslanec Martin Stropnický- pozn. Red.) Keď si uvedomíte koľko vojen na tom území prebehlo.. Jeruzalem bol asi 400 krát zrovnaný so zemou.. A to všetko kvôli viere. Aktuálne je rozdelený na palestínsku a židovskú časť. A tak si sama sebe hovorím: Je dobré veriť v Boha a nedávať mu meno. Takto to mám nastavené.
Na sociálnej sieti som videla, že nie ste len aktívnou športovkyňou, ale dokonca aj rybárkou..
Najradšej chodím na ryby s vnukom. Tam si výborne oddýchnem. V artových kinoch teraz beží aj film Svetielka, ktorý je môj posledný československý koprodukčný projekt. Je to o vnučke, ktorá je v 5 rokoch svedkyňou hádky rodičov. Neplače, iba to počuje. Hrám tam pomerne dominantnú babičku. Premiéra bola minulý rok vo Karlových Varoch a ja si teraz dovolím po ňom relaxovať.
„Som vo fáze, kedy mám pocit, že sklamanie ma vyzbrojilo. Mám určite radostnejšie starnutie ako pani veľvyslancová.“
Máte dokopy päť detí a štyri vnúčatá, využívali ste niekedy pri ich výchove váš herecký talent?
Nebolo kvôli čomu, ja som využívala peniaze, ktoré som hraním zarobila, aby som ich uživila. Ich vôbec nezaujíma kde hrám a ako. Moja vnučka, ktorú má dcéra Agáta s Jakubom Prachařom dodnes nevie ako sa volám a hovorí mi babička žuvačková. Žilková je na ňu moc zložité. Pre ňu je herečka druhá babička Dana Batulková. Alebo ma volajú babička psíková.
Je to vskutku bohatý život..
Myslím si, že tak to máme všetci.
Plánujete už aj leto, či ho pojmete skôr spontánne?
Ja som najradšej doma. Obdobie, kedy som musela pozbierať všetkých päť detí a išla s nimi na dovolenku mi prišlo vždy veľmi traumatizujúce. Celý rok jazdím s divadlom po zájazdoch a s filmom po natáčaniach. Ja si veľmi vážim každú voľnú chvíľu doma. Už druhé leto sa teším ako budem ležať pri mojom bazéne. Na dovolenku chodievam radšej v zime, pretože celoživotne milujem lyžovanie. Teraz som objavila cestovku, ktorá ma odvezie ráno na svah a večer nazad.
Je to veľmi pohodlné a môžem si dať na svahu varené víno. Pri mojej pracovnej vyťaženosti si neviem nájsť celý voľný týždeň, čiže ten jeden deň je super. Už sa mi tam vnucovali nejakí členovia rodiny, ale ja som hovorila, že chcem ísť sama. V minulosti to bolo stále o tomto: máš rukavice? Kde si ich nechal? Máš hlad? Potrebuješ na záchod? Stále som sa obetovala rodine a teraz je to už konečne môj sebecký šport.
Vám však ten dievčenský úsmev a spokojnosť na tvári stále zostáva. Aj napriek neľahkým obdobiam.
Včera večer som sa bola prejsť na Kamzíku a stretla tam fajn partiu ľudí, čo sa tam pravidelne stretáva. A jedna pani mi z nich povedala, že vôbec nepôsobím na môj vek, tak som sa spýtala ako by som mala vyzerať, alebo čo by som mala robiť, aby som vyzerala ako dôchodkyňa? A ona mi odpovedala: No mali by ste aspoň chodiť pomaly. (smiech). Tak na to som iba povedala, že zrovna v ten istý deň som robila v divadle premet.
Naozaj sa vám každý deň chce cvičiť?
To vôbec nie. Musím sa do toho nútiť, inak ma bolí chrbát. Myslím si, že všetci sa musíme nútiť do nejakej životosprávy. Ja by som veľmi rada iba jedla a nič iné nerobila. Držím diéty už 40 rokov. Keď sa na vás pozerajú 2-3 hodiny ľudia v divadle, tak vás mrzí každý tuk, čo máte na tele. Nefajčím, chodím skoro spať. Mám dobrú sebadisciplínu.
Niekedy by som si ale veľmi rada dala zemiakovú placku, alebo špekáčku. Oproti iným ženám to mám jednoduchšie v tom, že mi je oveľa viac nepríjemné mať nadváhu. Ak by som bola úradníčka, tak by mi to nevadilo. Ale takto sa cítim akoby som stála nahá na námestí. Predsa len sú všetky oči na mne čiže sa snažím stáť rovno a byť ohybná, veď divadlo je veľmi fyzicky náročné. Moje postavy väčšinou tiahnu celý dej.
„Herectvo je veľmi kontaktné povolanie. Diplomacia je tu nutná na to, aby bola výsledkom spolupráca.“
Divadlo Brodway, ktoré ste spomínali, je dokonca muzikálové divadlo. Tak tam ide ešte o niečo viac.
Presne, to by mi nikdy nenapadlo, že tam skončím. Hrám v muzikáli Okno mé lásky, čo sú pesničky Petra Jandu. Lotrando a Zubejda, čo som spomínala je rozprávka od Zdenka Svěřáka. A Mydlový princ je muzikál s pesničkami Václava Neckaře. Do toho hrám v divadle Radka Brzobohatého a aj v Brne v divadle u Bolka Polívku.
Do toho máme kone, pretože moja najmladšia dcéra maturovala minulý rok na jazdeckej škole v Chuchli. Je to štátna poľnohospodárska škola. Kordula si prenajíma stajňu a denne tam dochádza a trénuje. Poviem, vám, že to sú naozaj veľké výdavky. Ak raz budete mať deti, dovoľte im maximálne hrať šach.
Máte na seba popri všetkých aktivitách čas?
Ja som sa na dnešok tak veľmi tešila, že som nemohla ani v noci spať. (tlačová konferencia k novému seriálu Lásky v Istanbule – pozn.red) Požičala som si šaty od módnej návrhárky Martiny Pipkovej Loudovej, ona oblieka aj modelky. Pred týždňom som bola na natáčaní relácie Inkognito a dámy z PR mi povedali, že v nich musíme natočiť módu. Moja postava v seriáli je totiž výtvarníčka, ktorá má veľmi extravagantné modely. Ja nemám v skrini tak pekné oblečenie, tak to som si skutočne užila.
Téma nového seriálu Lásky v Istanbule je zasadená do diplomatického prostredia, viete byť diplomatkou?
Prostredie diplomacie je mi dôverne známe. Ešte počas nakrúcania seriálu som bola stále manželkou diplomata – veľvyslanca v Izraeli, aj keď sme technicky mali už len pár dní pred rozvodom. Každopádne, ešte stále som mala diplomatický pas. Nehrala som síce diplomatku, ale umelkyňu, no téma mi bola naozaj blízka. Určite neviem byť diplomatkou v bežnom živote. V divadle musím byť. Je to kolektívna práca, ako v cirkuse. Nemôžem sa rozhádať s niekým, kto ma istí.
Je to tzv. dohodnuté priateľstvo a to je fajn. To bol podľa mňa aj jeden z najväčších úspechov relácie Tele tele, kde bolo vidieť, že sme spolu ako kolegovia veľmi radi. Aj v divadle vidieť ak sa pozeráte na niekoho, koho baví byť spolu. Herectvo je veľmi kontaktné povolanie. Diplomacia je tu nutná na to, aby bola výsledkom spolupráca.
Akú postavu v seriáli stvárňujete?
Hrám českú výtvarníčku, ktorá dostane ponuku usporiadať vernisáž v Turecku. Je extravagantná, originálna a nedbá na vek ani konvencie – presne ako mnohé talentované umelkyne. Prijíma túto príležitosť, no skutočným dôvodom jej cesty do Istanbulu je dávna láska, ktorú stvárni Maroš Kramár. Ide o vzťah, ktorý sa nikdy nenaplnil, a moja postava ani len netuší, či je jej stará známosť ešte nažive. No niečo ju neodolateľne priťahuje na toto magické miesto.
Navštívili ste Istanbul už predtým?
V skutočnosti som v Istanbule prvýkrát. Doteraz som tu bola vždy len počas prestupu pri letoch do Izraela. Vďaka natáčaniu seriálu som však mala možnosť spoznať toto fascinujúce mesto a jeho nádherné zákutia. Dejepis a história sú mojou vášňou, takže som si to nesmierne užila.
Ako sa vám páčilo v Izraeli počas toho ako ste tam žili?
Mne sa tam veľmi páčilo. Podľa mňa je to bezpečná krajina. Gaza je malinký úsek a Izrael je celý nádherný. V obchode vás preskenujú a všade som sa vždy cítila bezpečne. Moji priatelia z Izraela dokonca hovorievajú: Musíme si zistiť čo je u nás v Izreali nové z českých televíznych správ. Zažili sme 300 rakiet cez víkend, ale všetky ich zostrelili.
Dcéra tam chodila do medzinárodnej školy a občas mali matematiku v kryte, ale to bolo kvôli prevencii. Pre každého je nutnosť navštíviť Svätú zem. Kresťanské pamiatky sú okrajové, je tam toho oveľa viac. Natočila som tam aj 9- dielny cestopis Krížom krážom Izraelom, dá sa pozrieť online na českej televízii. Je to mladá krajina a stále sa tam objavuje niečo nové. Našla som si tam kopu priateľov s ktorými si dodnes píšem. Chodievali sme spolu na výlety, cvičiť jogu, dokonca sme hrali divadlo.
O tom je aj seriál, kde sa premieta aj môj osobný príbeh. Ženatý muž sa zapozerá do podriadenej. To nemusíte byť ani v diplomacii, to sa jednoducho deje. Vždy na to zvyknem hovoriť: Život nie je to čo chceš, ale to, čo vydržíš. Som vo fáze, kedy mám pocit, že to sklamanie ma vyzbrojilo. Mám určite radostnejšie starnutie ako pani veľvyslancová.
Foto: Stanka Topoľská / TV JOJ