Obdobie Veľkej noci je aj o vnútornom stíšení. Jana Zaujecová je výnimočná textilná výtvarníčka, ktorej dielo prekračuje hranice umenia a duchovna. Je autorkou liturgických rúch, ktoré nosia cirkevní predstavitelia na Slovensku aj vo svete, a v roku 2021 vytvorila rúcho, mitru a štólu pre pápeža Františka na slávnostnú omšu v Šaštíne. Okrem výslednej tvorby prinášajú rúcha do života umelkyne aj pridanú duchovnú hodnotu.
Tvorbe liturgických rúch ste sa začali venovať už počas svojich študijných čias, v ateliéri Voľnej textilnej tvorby prof. Evy Cisárovej-Minárikovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Čím vás táto téma pritiahla a drží dodnes? Čo vám osobne tvorba ornátov prináša?
Téma si ma pritiahla sama. Už počas môjho štúdia som bola liturgickými rúchami veľmi fascinovaná. Ako prvú som vytvorila diakonskú štólu, čo je liturgická insígnia diakona. Vytvorila som ju v ateliéri p. prof. E. Cisárovej-Minárikovej na VŠVU pre môjho brata Juraja Sedláčka v diakonáte. Špeciálna bola tým, že som do nej zatkala mamine vlasy, ktoré mala uchované ako pamiatku z jej mladosti. Raz bude teda relikviou. Do ručne tkanej štóly som sa snažila vložiť tri kňazské cnosti a to čistotu, chudobu a poslušnosť. Vtkané mamine vlasy reprezentovali práve cnosť poslušnosti.
Prvé liturgické rúcho som vytvorila vo fínskom Rovaniemi, kde som bola na študijnom pobyte. Išlo o primičné rúcho rovnako pre môjho brata. Po návrate som ho prezentovala v ateliéri na VŠVU a moja pani profesorka Mináriková zrejme zavolala otca biskupa Františka Rábeka, aby sa na rúcho prišiel pozrieť. Za krátky čas ma oslovil so zadaním vytvoriť pre neho červené liturgické rúcho. Teda mojím druhým rúchom, bolo rúcho pre otca biskupa. Následne sa mi nečakane začali ozývať ľudia a ozývajú sa mi dodnes.
Tvorba rúch je špeciálna práve osobnými stretnutiami so vzácnymi a hlbokými ľuďmi, ktorí ma vždy veľmi obohatia. Tým, že nosia moje rúcha sa mojim dielam tak dostáva špeciálneho významu. Je to úžasný pocit a veľmi si tento moment na mojej práci cením. Vnímam to ako požehnanie.
Ste autorkou rúcha, ktoré mal na sebe pápež František počas svätej omši v Šaštíne (v septembri 2021 prišlo na omšu viac ako 50-tisíc ľudí- pozn.red.) S akými pocitmi ste rúcho tvorili?
Jednoznačne ma zadanie po všetkých stránkach prevyšovalo, bolo nesmiernou poctou, obrovskou radosťou a veľkou milosťou zároveň. Z počiatočného šoku mi chvíľu trvalo kým som sa vôbec spamätala, pretože by ma nikdy ani vo sne nenapadlo, že raz budem môcť vytvoriť rúcho pre tak vzácneho človeka akým je pápež František. Snažila som sa pri tvorbe tohto rúcha vystihnúť podstatu jeho posolstva.
Mottom bola čistota, ľudskosť, jednoduchosť a vznešenosť v zmysle použitia vzácnych materiálov, akým je vlna baránka a hodváb. Veľmi rýchlo som musela reagovať na výzvy, ktoré prichádzali. Nešlo len o vytvorenie rúcha, mitry a štóly pre Svätého Otca, ale i vytvorenie dvoch rúch pre arcibiskupov koncelebrantov a štyri dalmatiky pre diakonov. Okrem rúch, ktoré vznikali v mojom ateliéri, sa podľa môjho návrhu v Taliansku, v Kalábrii, vyrábali aj ornáty pre zhruba sto biskupov a tisíc štól pre kňazov, ktorí na bohoslužbu 15. septembra 2021 Sedembolestnej Panny Márie do Šaštína prišli.
Veľmi mi záležalo na celkovom vyznení, aby rúcha, ktoré vyrábali v Kalábrii, ladili s tými, ktoré vznikali v mojom ateliéri, aby tvorili jednotnú kompozíciu a celé dielo vyžarovalo pokoj a harmóniu. Na vytvorenie návrhov na všetky zdania som mala dva dni, následne som ich posielala na schválenie do Ríma. Kladná odpoveď prišla hneď na druhý deň. Zadanie bolo naozaj rozsiahle a času bolo veľmi málo – necelé dva mesiace. Ako sa čas napĺňal a míňal, prizývala som k spolupráci priateľov, aby som všetko stihla. A aj toto bol úžasný zážitok, s akou ochotou a láskou mi pomáhali. Som im za to nesmierne vďačná. Celé leto bolo pre mňa čarovné a nieslo sa v znamení tvorenia vzácneho pápežovho rúcha.
„Tvorba rúch je špeciálna práve osobnými stretnutiami so vzácnymi a hlbokými ľuďmi, ktorí ma vždy veľmi obohatia.“
Čo všetko zahŕňa príprava jedného konkrétneho ornátu? Pri tvorbe rúch používate jedinečnú techniku plstenia, priblížte nám ten proces.
Najskôr nad rúchom, motívom, či myšlienkou premýšľam. Následne kreslím návrhy, kým nenájdem tú správnu kompozíciu, či ideu. Keď som s návrhom spokojná, púšťam sa do realizácie. Hľadám materiály, farby, štruktúry. Hlavný motív vkladám do autorskej plsti, ktorú vytváram ukladaním ovčieho rúna vo vrstvách. Použitie ovčieho rúna nie je náhodné. Samotná vlna je silným symbolom obetného baránka, alebo dobrého pastiera, teda samotného Krista.
Každé zadanie je osobité a témy za mnou prichádzajú postupne a po vrstvách tak, ako každé rúcho postupne vytváram. Motív „vrstvenia všednosti“ ma fascinoval od začiatku a vkladám ho do rúch veľmi často. Hlavne, keď boli moje štyri deti malé, tvorila všednosť väčšinu môjho sveta a zamýšľala som sa neraz nad jej zmyslom. Dôležité je každodennosť prežívať s láskou a radosťou, vytkávať si tak postupne po vrstvách, dielo svojho života.
Technika plstenia ovčieho rúna je jednou z najstarších textilných techník vôbec. Využíva vlastnosti prírodných živočíšnych vlákien schopnosť splsťovania. Jemnú počesanú vlnu ukladám vo vrstvách a pomocou použitia mydla, teplej vody a trenia začínam vlnu plstiť. Vlákna ovčieho rúna sa postupne do seba zakliesňujú. Proces splsťovania je hotový, keď je plsť pevná. Textília sa v procese plstenia zmenšuje a zráža, farby sa premiešavajú a príjemne sa vo vlne „rozostria“. V prípade, že potrebujem dosiahnuť tenučkú plsť, jemne do nej zaplsťujem hodvábnu tkaninu.
Momentálne učíte predmet Historické strihy na VŠVU v Bratislave. Počas vášho štúdia ste pracovali ako reštaurátorka textilu v Historickom múzeu na Bratislavskom hrade a neskôr aj ako kustódka depozitára historického textilu. S akým najvzácnejším textilom ste prišli počas svojho pôsobenia do kontaktu?
Ťažko určiť, ktorá textilná pamiatka bolo doposiaľ najvzácnejšia. Práca v múzeu ma nesmierne napĺňala a bavila. Historické predmety sa nerozdeľujú podľa vzácnosti. Ku všetkým predmetom som pristupovala s fascináciou a bázňou. S múzeami spolupracujem aktuálne v rovine vytvárania rekonštrukcií významných historických odevov.
Najnovšia bola spolupráca s archeologičkou Terezou Štolcovou pri vytváraní hypotetickej rekonštrukcie odevu germánskeho kniežaťa do expozície „Knieža z Popradu a jeho hrobka“ v Podtatranskom múzeu v Poprade. Ide o nález v Matejovciach zo 4. storočia. Tam sa rekonštrukcia opierala o Terezin výskum nálezov textilných fragmentov, organického materiálu, či zlatých vlákien z pôvodnej hrobky.
Vaša práca je krásne prepojená s duchovnom. Ako sa to prejavuje vo vašej tvorbe?
Vo svojej tvorbe sa zamýšľam nad témami, ktoré majú v sebe hĺbku a snažím sa ich precítiť i duchovne, ísť pod povrch, túžim, aby moje diela nabádali k zamysleniu, či zastaveniu a mali svoju hlboký rozmer. Nad dielom najskôr premýšľam, snažím sa hľadať inšpiráciu v tichu. Diela zrkadlia myšlienky, nad ktorými uvažujem.
Tvorba a duchovno pre mňa spolu úzko súvisia, umenie môže byť poslom myšlienky, názoru, či príbehu. Biela farba ma absolútne fascinuje. Je mojou múzou. Vnímam ju duchovne ako dokonalosť, čistotu, svetlo. Je to až bytostná fascinácia. Baví ma tiež prerozprávať príbehy do textilu.
Vaše rúcha cestujú po celom svete (do Čiech, Rakúska, na Sicíliu, do Bolívie a už i vo Vatikáne). Premýšľate niekedy nad tým, čo všetko ľuďom v tej danej krajine odovzdávajú?
Zväčša išlo o zadanie pre konkrétneho človeka. Je to pre mňa fascinujúce, že moje rúcha cestujú do rôznych kútov sveta, pretože každé rúcho vnímam aj ako osobité a precítené dielo, ktoré sa stáva súčasťou príbehov a momentov v životoch ľudí v inej krajine. Tiež si uvedomujem, že každý človek ho môže vnímať inak.
„Technika plstenia ovčieho rúna je jednou z najstarších textilných techník vôbec. Využíva vlastnosti prírodných živočíšnych vlákien schopnosť splsťovania.“
Vo svojej voľnej textilnej tvorbe využívate rôzne prírodné materiály, najviac ma zaujalo spomínané ovčie rúno. Ako s ním vo voľnej tvorbe pracujete?
Ovčie rúno ma už dlho fascinuje a aj v mojej voľnej tvorbe má tento materiál dôležité miesto. Techniku mokrého plstenia som sa naučila na spomínanej študijnej stáži vo Fínsku priamo na polárnom kruhu. To bol v mojej tvorbe zlomový bod. Odvtedy plsť hojne pri tvorení využívam, pretože ňou môžem výstižne vyjadriť vo výtvarnom jazyku to, čo chcem povedať.
Páči sa mi výraz ovčieho rúna akou je zemitosť, tiež krásne možnosti prírodnej farebnosti, mäkkosť a tvárnosť. Rada ho používam v kontraste práve s inými materiálmi. Vlnu plstím, zatkávam, perforujem, vrapujem, vrstvím, vyšívam,… má takmer neobmedzené možnosti pri tvorbe.
Ako mama štyroch synov máte práce neúrekom aj doma.
Je to ťažká otázka, neustále sa snažím kľučkovať, koľko času venovať tvorbe, koľko deťom, domácnosti, či záhrade. Závisí aj od situácie, či niečo dokončujem, odovzdávam, alebo sa blíži otvorenie výstavy. Jasné, že človek s veľkou rodinou si zvykne, že je stále v nasadení. Dokonca si zvykne aj na pocit , že všetko nemôže byť dokonalé. Nemôže.
Takisto si musí zvyknúť na primeranú mieru chaosu. Je to dynamický život, a to ma na tom baví. Deti mi prinášajú nové výzvy, obzory, priateľstvá, pohľady… Vnímam ich ako vzácne bohatstvo môjho života, sú mojou inšpiráciou. Teraz keď už sú väčšie je to ľahšie. Snažím sa, aby vnímali krásu umenia a tvorivosť pozitívne. No a v prvom rade sú dôležité vzťahy v rodine. Veľa síl a inšpirácie čerpám práve z nich.
Mgr. art. Jana Zaujecová Art.D
- Absolventka SPŠ odevnej v Trenčíne a VŠVU v Bratislave (Ateliér voľnej textilnej tvorby a odevného dizajnu).
- Doktorandské štúdium absolvovala na VŠMU (Katedra scénografie).
- Zúčastnila sa študijných stáží vo Fínsku, Veľkej Británii, Rakúsku a Maďarsku.
- Vo svojej voľnej textilnej tvorbe pracuje s prírodnými materiálmi a autorskou technikou plstenia.
- Dlhodobo sa venuje tvorbe autorských liturgických rúch pre cirkevných predstaviteľov na Slovensku aj v zahraničí.
- V roku 2021 vytvorila rúcho, mitru a štólu pre pápeža Františka na slávnostnú liturgiu v Šaštíne.
- Spolupracuje s múzeami v oblasti historického odevu, príležitostne sa venuje kostýmovej scénografii.
- Pôsobí ako externá pedagogička na VŠVU.
- Držiteľka ceny Fra Angelica (2022), udeľovanú Radou KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru.
- Žije a tvorí v Lehote pri Nitre, je matkou štyroch synov.
foto: Marina Syrovatka, Dominik Duša, Jozef Česla, archív J.Z