So Slovenským dňom kroja sme tentoraz nešli mapovať tradície viažuce sa ku konkrétnym sviatkom. Našim cieľom bolo nazrieť do života našich predkov a porozprávať vám ich každodenný príbeh, tak ako ho prežívali počas všedných dní naplnených prácou.
Zavítali sme do Kozároviec, malebnej dediny ležiacej v srdci Slovenskej brány, kde nás privítali folkloristi z folklórnej skupiny Praslica, ktorá už viac ako 60 rokov uchováva a prezentuje tunajšie ľudové tradície.
Vedúci skupiny Miloš Ďurovič nás zaviedol do čias, kedy si ľudia vlastnoručne vyrobili a vypestovali všetko, čo k svojmu životu potreboval…
Gazda si nič nekupoval…
„Hádam, len cukor a soľ“, hovorí Alexandra Valkovičová, ktorá celý svoj voľný čas venuje výskumu tunajších tradícií a miestnej kultúre. „Všetko čo potreboval si zabezpečoval sám, vlastnou prácou. A aj preto sa u našich predkov vyvinula taká nesmierna úcta k zemi. Bola pre nich nielen zdrojom poživne, ale poskytovala mu všetko čo mal. Išlo aj o potreby pre domácnosť, ale aj odev. „
Počas jej rozprávania, sledujeme kozárovské dievky a ženy, ako sa usádzajú s praslicami, na ktorých sú kúdeli ľanu. Tie sa pod ich šikovnými rukami menia na tenké nite, zapĺňajúce vretená. „No, ale kým sa z kúdelí stanú nite, ľan musí prejsť dlhou cestou“, upozorňuje Alexandra. „Ľan, či konope najprv koncom mája zasejú na poliach, vytrhajú, namáčajú vo vodách Hronu. Neskôr sa vytrepe na trlici, češe na česákoch a až potom sa spriada na praslici do nití. Tie sa potom na tkáčskych stavoch menia na vrecia, slúžiace na uskladnenie obilia, ale aj uteráky, obrusy, návliečky na vankúše a periny, obrusy, a samozrejme, to tenké, jemnejšie plátno sa potom používalo na odev, sukne, gete, oplecká…“
„Zasaď“ si svoj vlastný kroj
A aj tie prekrásne kroje, ktoré tak veľmi obdivujeme vznikali práve takto. Neexistovali nijaké butiky, nepoznali módne značky. Žiadna fast fashion móda. Celá tá nádhera bola výsledkom ich práce dlhej, namáhavej, ale ten výsledok skutočne stál zato.
Z ľanového semiačka, zasiateho do zeme vyrástla rastlina, o ktorú sa bolo treba starať. A jej spracovanie tiež prinášalo veľa úskalí. „Ľan bol pichľavý“, upozorňuje Alexandra. „Ženy mali ruky dopichané do krvi a tak bol každý parádny kroj „podpísaný“ aj ich vlastnou krvou. Samozrejme, že si svoju prácu nesmierne vážili a každá sa snažila vyzdobiť ten svoj kroj, výšivkou, ale vzory sa vytvárali aj počas samotného tkania. Tak ako je výšivka umeleckým dielom, tak je umením aj samotné tkanie. Ony dokázali vtkať do plátna nádherné vzory, slovanské hviezdice, kvety, inšpiráciu hľadali a nachádzali v prírode. Spočiatku sa tu v Kozárovciach používali najmä tri základné farby, červená, čierna, biela, až neskôr sa farebná rozšírila aj o tie ostatné“.
Kroje sa tak stali cenným dedičstvom, ktoré tu starostlivo opatrovali a prenechávali jednotlivé kúsky ďalším generáciám. Až neskôr, začiatkom dvadsiateho storočia sa do ľudového odevu pridali aj priemyselne materiály. „To keď chlapi začali chodiť do sveta, na múračky, do fabriky, ale aj do Ameriky“, hovorí. „prinášali domov látky, u nás sa mimoriadnej obľube tešilo najmä „medené“ plátno, čo modrotlač, ktorá sa stala aj základom pre výrobu najmä pracovných krojov.“
Konope v úlohe múzy
Ľan, alebo konope, tieto rastliny sa v Kozárovciach stali aj múzami. Inšpirovali ľudí k vytvoreniu akejsi ódy, ktorá hovorí o tom, ako sa zo semiačka stáva umelecké dielo. „U nás sa tá báseň zarecitovala pred každými priadkami“, hovorí Alžbeta Ilavská, jedna zo zakladajúcich členiek folklórnej skupiny Praslica, ktorá nás s ňou zoznámila.
„Konopa – zaslúži si byť svätou, aj mučenicou, lebo žiadna rastlina si nevytrpí ako ona. Koncom mája sa zaseje semeno do dobrej pôdy. Čin hustejšie, tín je konope tenšie. Keď narastú asi meter, tak sa vytrhajú. Bolesť, až korene pukajú…
Pouväzujú sa do snopčekov, zaviažu slameňím povrieslom, dobre sa vysušia a poton sa zamáčajú do voďi, zahádžu veľkýma kemeňmi, aby boli celie vo vode…dobreže len vydržia takú ťarchu. 7 dní sa vymáčajú, poton vyperú, vysušia a poton sa trepú na drevenej trlici…dobre že z nich dušu nevytrepú. Poton ich česú na dreveňej železnici, čo sú na nej železné klince, majú toho pichania dosť. Z toho sa nadievajú na kúdele a pradú nite, tie sa točia ako tanečnice…“
No pri pradení nití nezaháľajú ani chlapi. Tí,sa venujú napríklad aj „moržovaniu“ kukuričných klasov. Zrná kukurice poslúžia ako cenné krmivo, ale ani prázdny klas nevyjde nazmar. Slúži ako hračka pre deti, ktoré si z neho stavajú rôzne stavby. Skrátka vyrobili si čosi ako lego…
Odchádzame z Kozároviec a pocit obdivu k práci našich predkov nadobúda v nás ďalší rozmer. Mení sa na skutočnú úctu a rešpekt voči ich trpezlivosti, umu a šikovnosti ich rúk.
