Slovenský producent IGOR ENGLER patrí k mladej generácii filmárov, o ktorých už dnes počuť aj za hranicami. Jeho film Hore je nebo, v doline som ja zaujal na prestížnych festivaloch od Karlových Varov až po americký SXSW a získal sedem nominácií na Českého leva. Rodák z východu dnes študuje na jednej z najprestížnejších filmových škôl v Londýne, stretáva svetové mená kinematografie a zároveň prináša na Slovensko nové kultúrne projekty.
Igorov filmový jazyk rezonuje ďaleko za hranicami Slovenska. „Snažím sa užívať si naplno všetko, čo sa deje a aj si to patrične vážim. Som nadšený z toho, že náš film má úspech. Hlavne doma na Slovensku. Veľmi ma potešila aj premiéra na MFF v Karlových Varoch, najmä mojich rodičov, pretože je to lokálny trh a mala pre nich väčšiu hodnotu než tá v Japonsku,“ smeje sa šikovný producent. Zaujimavosťou bola aj nominácia na Českého leva, pre najlepšieho herca, Michala Záchenského (hlavná postava v spomínanom filme), ktorý je v skutočnosti neherec.
Čo všetko musí človek spraviť, aby prežil
Debut Hore je nebo, v doline som ja vznikal v prostredí tzv. hladovej doliny Utekáč. Ocenená režisérka Katka (Katarína Gramatová získala sošku Českého leva-pozn.red.) je bývalá Igorova spolužiačka.
„Chodili sme spolu na strednú umeleckú školu filmového priemyslu v Košiciach. Film vznikol tak, že Katka bola pozvaná dvomi kamarátkami do Utekáča. Pôvodne chcela natočiť dokument o sklárňach, ktoré tam kedysi fungovali a živili mnoho miestnych ľudí. Prišiel som ju navštíviť a oboch nás pohltila téma tamojšieho životného štýlu. Katka sa skamarátila s miestnymi tínedžermi a začali sme reportovať ako sa naše životy odlišujú od toho aké ich majú oni. Navnímavali sme problémy aj krásy ich detstva. Dozvedeli sme sa o žene, ktorá v dedine vykonávala nekalý biznis a jej príbeh sme vo filme prepojili so životom miestnych chlapcov. Budovali sme si postupne dôveru miestnych obyvateľov, Katka sa tam presťahovala skoro na rok a ja som tam bol presne 150 krát. Niektoré problémy sme s nimi mali veľmi podobné, pri nich nezáleží na tom odkiaľ pochádzate. Mali sme vtedy 24 rokov a neboli sme až tak ďaleko od veku hlavných hrdinov,“ prezrádza producent.
S režisérkou poznali chlapcov, ktorí im účinkujú vo filme od ich dvanástich rokov, teraz majú osemnásť. Teší ich úspech filmu, ale neprežívajú ho do špiku kosti. Žijú si ďalej svoje radosti aj problémy. Vďaka filmu sa však dostali na miesta, kam by možno inak nešli. A zažili spolu s tvorcami kopec zábavy. Film bravúrne odzrkadluje spoločnosť a pýta sa otázky, ktoré by sme sa mali všetci pýtať. Prešiel festivalmi v Tokiu, Pekingu, Galway, Giffoni aj Burgase. „V niečom sa reakcie v rôznych krajinách líšia a v niečom vôbec. V Japonsku na svetovej premiére za mnou prišla jedna pani a rozprávali mi, že keď u nich postavili rýchlu železnicu, tak vlaky prestali v niektorých dedinách stáť a začali postupne chátrať. Ľudia boli nútení odchádzať za prácou inam. To je všade na svete podobný problém,“ podotýka Engler.
Dvere k špičkám svetovej kinematografie
Igor študuje magisterské štúdium na národnej filmovej a televíznej škole (National Film and Television School, skratka NTFS -pozn.red)v Londýne, kde prichádza do kontaktu s osobnosťami ako Eric Roth, Cate Blanchet či spolumajiteľ Netflixu Ted Sarandos. „Je to úžasné miesto pre toho, kto sa zaujíma o film,“ vyznáva sa študent. Na prednášky chodí napríklad aj Barbara Broccoli, britsko-americká filmová producentka. Známa je najmä vďaka svojej práci na filmovej sérii James Bond. So svojím nevlastným bratom Michaelom G. Wilsonom dodnes riadi filmovú franšízu Jamesa Bonda.
Naposledy dokonca finančne prispela na novú budovu v rámci Igorovej školy. V Británii nie je štúdium na vysokej škole zadarmo, ale dá sa zvládnuť so študentskou pôžičkou a štipendiom. To je aj Igorov prípad: „Štúdium nie je až tak finančne náročné a na konci dňa určite stojí za to. Smola je, že po brexite, nás, európskych študentov, vnímajú rovnako ako občanov z iných krajín, ale aktuálne badám snahu Angličanov o kompromisy vo fungovaní s Euróskou úniou. Snáď nájdu spôsob, aby nestratili šikovných žiakov, pretože to by bola strata najmä pre nich. A samozrejme aj pre nás, ak by sme si školu nevedeli dovoliť.“
Bežný deň študenta na jednej z najprestížnejších filmových škôl
Dva roky štúdia produkcie, ktoré má Igor za sebou, považuje za neuveriteľne produktívne a intenzívne. „Musel som doposiaľ natočiť štyri filmy. Animáciu, prvoročníkový film, druhoročníkový film a tzv. filmové cvičenie. V Británii berú všetci všetko veľmi vážne, tak aj predprodukcia mi trvala dlhý čas. Výroba jedného filmu zaberie približne šesť mesiacov, ale dá sa to pekne rozložiť,“ vysvetľuje študent. Najviac si pochvaľuje reálne prepojenie školy s filmovým priemyslom.
Medzi prednášajúcimi máva bežne ľudí z produkčných spoločností, filmových inštitúcií a štúdií. Podľa danej témy, ktorej sa aktuálne venujú. Vyučovanie prenieha od 10:00 rána do 18:00 večer. Po ňom nasleduje premietanie filmov v školskom kine, alebo rôzne workshopy. Študenti sa často dostanú domov až o 22-tej hodine večer. Tým, ako je štúdium intenzívne, nezostáva rodákovi z východu veľa času na brigádu. Našťastie v škole myslia aj na to a ponúkajú možnosť pracovať v školskej knižnici, bare či chodiť prednášať po stredných školách. Študenti si tak môžu finančne dopomôcť. K partnerom Univerzity patrí spomínaný Netlix, Amazon aj Apple TV. V škole majú študenti možnosť navštevovať aj terapeutov, prípadne im preplatia externých psychológov. „Je to naozaj intenzívne štúdium, ale dávajú na nás pozor,“ tvrdí spokojne producent.
Komercia je podstatná
Podľa Igora sa u nás tvoria úplne iné filmy ako v zahraničí. „Mňa osobne veľmi oslovuje komerčný nádych tvorených filmov. Napriek tomu, že mnohé sú vyslovene „artové“, je tam tlak komerčného dopytu. Dokážu to prepojiť. Netvoria filmy samy pre seba, ale najmä pre divákov. Môžu si to dovoliť kvôli tomu, že filmy sú financované súkromnými zdrojmi. Ak niekto investuje desať miliónov libier, rád by ich videl naspäť a záleží mu na návštevnosti kina. Tak sa na tom aj veľa robí. U nás sa tvorba financuje z verejných zdrojov a v tom je veľký rozdiel,“ objasňuje Engler.
Okrem filmov aj koncept kinokoncertov
Igor spolu s bratom Tiborom na Slovensko priniesli aj tzv. kinokoncerty, kde prebieha prepojenie filmu a živej hudby. Filmová hudba priamo vychádza z klasického repertoáru a je ním inšpirovaná, ale zároveň má inú funkciu – rozpráva príbeh. Oproti štandardnej lyrickej hudbe, ktorá je sama pre seba hudbou, táto epická, ktorá príbeh rozpráva, dokáže osloviť aj poslucháčov, ktorí by inak k symfonickej hudbe netiahli.
Projekt Harry Potter in Concert má za sebou viacero úspešných ročníkov a v Čechách chystajú aj Tri oriešky pre Popolušku. „Môj brat prišiel s nápadom ohúriť československé publikum niečím úplne novým. Mal skúsenosť z Pražského filmového orchestra, kde pôsobil ako hlavný klavírista a jazdili po celej Európe. Ja som pridal svoju skúsenosť z filmovej produkcie a výsledok nás veľmi teší.“ Paradoxom je, že obaja bratia sa živia umením. Pričom mamina je psychologička a otec súdny znalec.
„Som veľmi vďačný za podporu blízkych. Stredná škola v Košiciach bola môj odrazový mostík, neskôr som asistoval producentovi Ivanovi Ostrochovskému a aktuálne sa dennodenne posúvam v Anglicku. Študovať a pracovať zároveň je podľa najlepšia kombinácia. Priamo v praxi zrealizujete to, čo sa naučíte a mílovými krokmi pokračujete ďalej. Odporúčam to každému, iba sa nebojte vykročiť,“ odkazuje Igor.
Foto: archív I. E.