Herečka Zuzana Šulajová sa v slovenskom filme preslávila ako dospievajúce dievča v kultovej Záhrade. Dnes je mamou dvoch synov, herečkou, šperkárkou aj ženou, ktorá si buduje domov a hľadá rovnováhu medzi svetom umenia, materstvom a tichom.
V kinách sa aktuálne premieta Zbormajster, ktorého ústrednou témou je svet dospievajúcich dievčat v speváckom zbore a postavenie ich učiteľa.Ako by ste opísali svoju postavu?
Sme obyčajní rodičia dvoch talentovaných dievčat, ktorí majú svoje deti radi. Sú to inteligentní ľudia zo strednej triedy, ktorí vedú svoje dcéry k umeniu a hudbe – majú k tomu blízko a chcú, aby boli úspešné v zbore, do ktorého obe chodia. Podporujú ich, ale nie sú prehnane ambiciózni, netlačia na ne za každú cenu. Zo svojich úspechov sa však úprimne tešia.
Aký máte názor na kauzu, ktorá bola inšpiráciou pre tento príbeh?
Zaregistrovala som ju až vtedy, keď o nej písali médiá. A už vtedy sa ma to dotklo – a to som ešte nemala deti. Bol to pocit bezmocnosti, že s tým človek nič nezmôže. Už len o tom čítať alebo to sledovať bolo bolestivé. Ale som žena, bola som dievča, a bohužiaľ si myslím, že takýchto zbormajstrov je veľa – v akomkoľvek odbore, v športe, v krúžkoch… Ako dieťa som bola svedkom toho, keď sa podobné veci diali mojim kamarátkam. Takže som k tomu pristupovala citlivo – asi ako každá matka, ktorá má dcéru a chce ju chrániť, aby sa jej nič nestalo.
Aký máte vy vzťah k autoritám?
Svojho otca som vnímala ako autoritu, ale takú prirodzenú, čo mi nevadí. Nikdy som nepracovala v zamestnaní, kde by bol vyslovene tzv. pán riaditeľ, ktorý by dával príkazy. Robím prácu, ktorá je kreatívna a na ktorej sa vždy podieľa viacero zložiek. Pri filme je síce režisér autoritou, ale výsledok nezávisí len od neho, ale od spolupráce všetkých ostatných. Do konfliktu alebo nejakého problému s autoritou som ešte nikdy neprišla.
Nedávno ste navštívili Kóreu. Čo vás tam zaujalo?
Máme skupinu blízkych kamarátov, s ktorými raz za čas vycestujeme do novej krajiny. Navštívili sme tak už Japonsko, Maroko aj iné krajiny. Zíde sa nás vždy zhruba desať. Naše cesty sú zamerané na jedlo a pamiatky. Veľmi sa nasmejeme a zabavíme. Je to zájazd, ktorý vždy zorganizuje naša kamarátka a ja sa o nič nemusím starať. To ma na tom baví najviac. Okrem spoznávania krajiny a kultúry je pre mňa podstatné aj spojenie s ľuďmi, s ktorými tam sme. Pred pár rokmi som bola s tou istou partiou v Japonsku a to ma zaujalo viac. Kórea bola na mňa príliš komerčná a veľmi rýchla. Ak by som si mala vybrať, tak z Ázie si vyberiem asi druhýkrát Japonsko.
Zažili ste tam niečo nečakané?
Mali sme všetko dokonale pripravené. Videli sme denne tri–štyri zaujímavosti. Neboli sme len v Soule, cestovali sme aj vlakom. Strávili sme tam dokopy desať dní a mali sme ich úplne naplnené. Všetko nám vyšlo podľa plánu, takže v tomto prípade sa žiadne spontánne udalosti nestihli ani udiať (smiech).
Vaša cesta viedla od herectva k remeslu. Vyrábate šperky – čo vás pritiahlo k ručnej práci?
Najviac asi to, že mám rada šperky. Páčia sa mi, fascinujú ma a moja práca v tomto smere vznikla úplne náhodou. Nebolo to niečo, po čom som túžila, ale bola to prirodzená cesta s kamarátkou. Jedného dňa sme sa rozhodli, že sa budeme venovať neopracovaným kameňom, ktoré budeme zasadzovať do zlata. Nikto to v Čechách vtedy nerobil a chceli sme samy pre seba také šperky. Časom sa to prirodzene rozbehlo. Najprv to boli kamarátky, ktoré nosili naše produkty, a postupne sa záujem rozrástol. Založili sme vlastnú značku a stretávame sa s klientmi, ktorí o ne majú záujem. Je to veľmi osobné, nejde o žiadnu pásovú výrobu. Baví ma na tom komunikácia s ľuďmi a to, že každý kus je originál a výsledok je vždy špecifický.
Byť mamou dvoch synov je dobrodružstvo samo o sebe. Čo ste sa od svojich detí naučili o sebe?
Som veľmi trpezlivá. Mám dvoch chlapcov a to je úplne iná energia, na ktorú som bola zvyknutá, pretože mám sestru. Naučila som sa počúvať a vnímať ich potreby, nepresadzovať si za každú cenu svoje. To je dôležité. Nechať ich rozvíjať sa smerom, ktorým chcú oni. Dopriať im voľnosť. Aby boli samostatní a aby robili to, čo chcú oni. Snažím sa ustúpiť od plánov, ktoré ako matka so svojimi deťmi mám.
Do povedomia divákov ste sa zapísali vďaka filmu Záhrada. Ako sa na túto rolu pozeráte dnes, s odstupom času a skúsenosťami ženy a mamy?
Nedávno sa film dostal na internetovú platformu a tak som si ho pozrela asi po pätnástich rokoch. S odstupom času ho úplne inak vnímam. Prešla dlhá doba a už sa na neho pozerám ako na celok. Dovtedy som mala problém sa odosobniť. Stále som sa dívala na seba. Film je stále aktuálny. Nezostarol. Dívala som sa na neho ako dospelý človek a videla som tam úplne iné veci ako to šestnásťročné dievča pri natáčaní. Iné odkazy som tam našla. Je to film, ktorý si zase rada pozriem o ďalších pätnásť rokov a zrejme budem mať z neho zase úplne iný pocit.
Roky žijete v Prahe. Máte v nej svoje tajné miesto, kde si chodíte oddýchnuť, premyslieť si veci alebo sa len tak stretnúť so sebou?
My sme po dlhej dobe vo svojom. Pred dvomi rokmi sme sa presťahovali na okraj Prahy. Prvýkrát v živote nie som v prenájme, ale vo vlastnom byte. Snažím sa tam vybudovať domov. Zariaďujem interiér aj záhradu podľa seba. Mojím cieľom je vrátiť sa rada domov z každej akcie aj dovolenky už do svojho. Myslím si, že sa mi spolu s manželom podarilo vybudovať miesto, kde chceme byť a tráviť čas.
V rýchlom svete dneška.. Ako si chránite svoje vnútorné ticho?
Tichom. Presne tým, že sa odpojím a prestanem sledovať veci okolo. Na záhrade si vytvorím svoj pokoj a vypnem. Je to nesmierne dôležité. Toľko vecí na nás neustále tlačí a valia sa jedna po druhej. Jediná možnosť je odpojiť sa.
Vnímate nejaký rozdiel medzi českým a slovenským divákom? Alebo je umenie univerzálny jazyk?
Samozrejme, je to iná nátura. Som zvedavá na to, ako Zbormajstra prijmú slovenskí diváci, keďže kauza prebehla v Čechách. Je to však príbeh, ktorý sa môže stať v akejkoľvek krajine a kolektíve. Deje sa to všade a v akomkoľvek veku.
Vydýchli ste si niekedy, že vy máte synov?
Nie, lebo je to úplne jedno, či sú to chlapci alebo dievčatá. Ide o postavenie dospelého voči detskému kolektívu. To je úplne jedno, kde sa to deje. Je to o prekročenej hranici, ktorú dieťa nedokáže odhadnúť. Kedy je to ešte v poriadku a kedy už je za ňou.
Ženský web čítajú prevažne ženy, mamy, dcéry. Čo by ste im odkázali ako žena, ktorá si vie ísť svojou cestou?
Aby si cestu nenechali nikým skrížiť. Aby si šli za svojím snom. Aj keď sú matky a vychovávajú deti, aby si našli čas pre seba. Rola matky je krásna, ale stále ste žena, partnerka, máte kariéru a netreba na to zabúdať.