Herečka Zuzka Kubovčík Šebová patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej zábavy. Najnovšie sa predstaví aj v šou Dobre vedieť. Na javisku rozdáva smiech, no v súkromí je predovšetkým mamou dvoch synov. S humorom narába nielen v práci, ale aj v bežnom živote. Ako životabudičom, ktorý dokáže obrátiť aj ťažšie chvíle na tie krajšie.
V novej zábavnej šou Dobre vedieť budete kapitánkou tímu. Máte to tak aj v súkromí? Vediete rada alebo ste radšej vedená?
To asi záleží podľa situácie a aj od toho, do akej miery mám energiu alebo nemám. Sú situácie v rodine, keď napríklad Miško má za sebou ťažký deň a na druhý deň máme plán s rodinou a nechá to všetko na mňa, lebo je rád, že je rád a vtedy ja vymyslím program. Celé to nejako zmanažujem a dám dokopy deti a ideme. A potom sú situácie, kedy prídem z práce a idem sa večer poprechádzať a nechám sa iba tak unášať situáciou. Deti povedia, kam chcú ísť.
Muž povie, kam sa chce ísť najesť a ja som rada, že som rada. Čiže záleží to od situácie. A určite záleží aj od nálady. Niekedy má jeden z nás chuť to celé riadiť, pretože potrebuje mať v tom celom prehľad a poriadok a opačne. A čo sa týka navigovania, že ako sa niekam dostať, tak to je úplne pod palcom môjho muža, vtedy sa ani nesnažím to viesť. Ja iba poviem, že naložte si ma do auta a odvezte si ma kam chcete a ako chcete. Nezaujíma ma ani cesta, ani to, čo je okolo toho. Čiže samozrejme, každému z nás sú nejaké situácie bližšie, čo sa týka školy, organizovania krúžkov, rodičovských združení a všetkých týchto vecí.
Tam som asi vodca ja, ale potom všetko čo sa týka bytu, áut, záhrady a takého toho všetkého praktického, mužského, tak tam je vždy „vodca“ manžel.
V šou proti sebe súťažia dva tímy na čele s dvomi stálymi kapitánmi. Zuzanou Šebovou a Jurajom Lojom.
Čo je podľa vás v živote dobre vedieť?
Ideálne vedieť čo vás robí šťastnou, aká práca vás napĺňa, prostredie, ľudia, kde sa cítite bezpečne, kde je vaše miesto, kde vás ľudia majú radi, správajú sa k vám slušne a vážia si vás. A to si myslím, že je veľmi dôležité vedieť aj v súkromí, aj v práci. To, kde sa cítite dobre a čo vás napĺňa šťastím a spokojnosťou. Nie každému sa v živote podarí nájsť ten balans a nájde aj to, kde sa cíti dobre po pracovnej a aj po súkromnej stránke. Ale ak sa to niekomu podarí skĺbiť, tak to je potom veľmi dobré.
Kapitánom druhého tímu je Juraj Loj, ktorý navonok pôsobí veľmi pokojne. Je taký aj v skutočnosti?
Áno, ide z neho pokoj, nadhľad, je nesmierne inteligentný, sčítaný a má humor. Takže za mňa jeho vyžarovanie aj v rámci relácie a našej dvojice ako kapitánov je úplne ideálne, pretože si myslím, že sa krásne dopĺňame. Nikto z nás sa tam nesnaží presadiť. Energeticky sme úplne presne tak, ako by sme mali byť. A on už len tým, ako vchádza do štúdia a ako s vami komunikuje, tak z neho cítite, že on je veľmi pokojný a dobre a správne nastavený človek. Neprepadá vôbec nervozite.
Aj pred prvým dielom na nakrúcaní, keď mňa už trošku chytala taká jemná nervozita aj z toho obrovského štúdia a z tých divákov, z očakávania, z celej tej zodpovednosti, tak sme sa iba tak objali a povedali sme si, že ideme si to užiť a urobíme to najlepšie, ako dokážeme. Juraj je pre mňa veľkým darom v tej relácii a som za to vďačná.
Diváci na vás oceňujú najmä spontánne reakcie. Stáva sa vám aj opak v zmysle toho, že vyhŕknete skôr ako si niečo premyslíte a neskôr vás to zamrzí?
Stáva sa nám to veľakrát aj v Inkognite. Občas sa stalo, že bulvár vytrhol niečo z kontextu, nejakú jednu vetu, ktorú ako keby úplne inak otočil a spravil z toho niečo, čo to vôbec nemalo byť. Nato ak mi raz Miško Hudák povedal: „Zuzi, ale toto sú pravidlá našej brandže, my pracujeme so spontánnosťou.“ Reakčný čas musí byť okamžitý a samozrejme, nie vždy to vyjde. Veľakrát sme to aj prestrelili, ale keby sme teraz začali zvažovať každé slovo a mali v hlave pomyselnú brzdu a každú vetu pred tým, ako ju vyslovím si 5 krát otočím v hlave, tak už by ma dávno niekto iný predbehol.
Načasovanie je dôležité na to, aby pointa vyšla. Miško Hudák mi párkrát veľmi správne povedal, veď je skúsenejší v tomto ako ja, že sa nikdy nemám nad tým trápiť, lebo to ide ruka v ruke. Proste jeden fór vyjde, druhý nevyjde. Ale na to, aby jeden vyšiel, musí sa stať veľa takých, ktoré sa nepodaria. Naozaj pracujeme so spontánnosťou, situačným humorom, nemáme predpísané scenáre. Nikto nám tie texty nepíše, ani by sa to nedalo, veď nikdya neviete, na čo budete reagovať. Takže nerobím si z toho vôbec ťažkú hlavu. Humor sa nedá robiť bez toho, aby sa niečoho citlivého nedotkol. Ale takisto ako si ja robím srandu sama zo seba, tak väčšinou aj ľudia, ktorých sa to týka, alebo majú s tou tému niečo spoločné, to berú tak s nadhľadom.
S kolegyňou a kamarátkou Evelyn sú naladené na jednej vlne
Pred kamerou vás uvidíme aj ako mamu 8-ročného syna v česko-slovenskej komédii Šviháci. Váš starší syn Rudko čoskoro dovŕši tento vek. Ako sa pozerá na vašu prácu? Je extrovertnejší alebo skôr introvertnejší typ?
Skúsenosť hrať maminku dieťatku, ktoré je v takom istom veku ako vaše dieťa, bolo veľmi milé. Ale najlepšie na tom bolo to, že ja som tam bola za chrumkavú, lebo Emanuel tam mal aj svoju ľudskú maminu, ktorá sa oňho starala a vždy keď bola povedzme nejaká kríza alebo nejaká ťažšia situácia, tak to s ním riešila ona a ja som bola za tú maminku, ktorá sa s ním len hrá a smeje sa a papá zmrzlinu. Bolo to veľmi milé, veľa situácií a jeho konaní bolo úplne identických ako poznám z domu. Bolo zlaté pozorovať iné chlapčisko v situáciách, ktoré sú mi dôverne známe. Ale on to zvládol výborne.
Máte doma ešte štvorročného Paľka. Platí aj vo vašom prípade, že každé dieťa má úplne inú povahu?
Zatiaľ sa prejavujú obidvaja ako extroverti. Boli sme nedávno na Kremnických gagoch, a vždy, keď tam vystupoval nejaký artista, ktorý si volal na pomoc aj detičky z publika, tak náš starší syn mávol rukou, len nech si ho proste vyberie a aj si ho raz vybral a hral s ním asi 10 minútovú scénku. Bol z toho úplne nadšený, ale chcel to sám, takže sme ho samozrejme nechali. Do ničoho ich nenútime. Mladší syn sa nám zdá, že z neho možno bude divadelník, lebo neustále nám hrá nejaké predstavenia, chystá si rekvizity, s hračkami nám hrá rôzne dialógy a tak, takže vidíme na nich na obidvoch, že niečo aj podedili.
Starší syn krásne spieva, tancuje, zároveň ich obidvoch baví aj šport, takže myslím si, že to bude také pol na pol šport versus možno herectvo. A mladší syn, ten zase stále niečo rozpráva, stále má potrebu hovoriť nám nejaké príbehy, kombinuje slová, no ale čo mu iné ostáva, keďže jeho otec je Heso Jašterák (komická postava, ktorú pred rokmi stvárňoval Michal Kubovčík – pozn.red) O Paľkovi si myslím, že sa na sto percent bude živiť hovoreným slovom, to sa javí už teraz.
Po narodení chlapcov obaja vyťažení umelci zvolnili pracovné tempo a užívajú si spoločné rodinné chvíle
S manželom Michalom ste vyťažení herci a doma vás čakajú dvaja synovia. Kto u vás drží ochrannú ruku nad rodinnou logistikou?
My nie sme technické typy, máme obrovský papierový diár, kde si zapisujeme a všetko si kontrolujeme. Miško mi vždy zavolá, že v ten a ten deň by som mohol mať predstavenie, nemáš tam náhodou už ty predstavenie? A takto to všetko konzultujeme, že keď hrá jeden, druhý je doma a opačne, aby sme sa striedali. Myslím si, že odkedy máme deti, sme určite menej vyťažení ako bežní rodičia, ktorí chodia na 8 až 10 hodín do práce.
Naša pracovná aktivita je na takých 30-tich percentách oproti tomu, ako to bolo pred detičkami. Samozrejme sme si uvedomili, že už nie sme najmladší a potrebujeme mať aj energiu na to, aby sme sa vládali o nich starať a hrať s nimi futbal a bicyklovať. Takže my sme extrémne ubrali zo všetkých pracovných povinností, najmä čo sa týka divadla, ale aj točenia.
Prispôsobili ste aj leto školským prázdninám?
Áno, celé leto sme mali voľno, boli sme iba s chlapcami. Čas naozaj prispôsobujeme ich potrebám. A keď už niekto z nás zoberie väčší projekt, tak tomu vždy predchádza veľká rodinná dohoda a debata, kedy ten druhý zase nepracuje, aby sme sa vedeli prestriedať a aby sme to všetko zvládli. Už to máme pod kontrolou. Tým, že sme rodičia už skoro 8 rokov, našli sme si rodinné know how, ako nám to môže fungovať a do akej miery môžeme brať prácu tak, aby sme potom vedeli fungovať aj ďalej.
Nechceme prísť domov úplne vyčerpaní a iba tak sedieť a pozerať sa do steny. Dôkladne zvažujeme všetky pracovné ponuky, ktoré sú a musíme s tým súhlasiť obidvaja a povedať si, dobre, tak ty teraz zoberieš toto, ale tým pádom nemôžeme brať nič iné. Logistika je tam naozaj veľká, lebo s detičkami nám nikto nepomáha. A ako sa hovorí, čím je starší rodič, tým je starší aj starý rodič. Čím neskôr máš deti, tak tým sú starší aj starí rodičia. Nežijeme ten život, že deti striedame medzi babkami. Sme na to sami, musíme mať aj energiu, musíme vládať a proste sme tu teraz pre nich a oni sú najdôležitejší. Ide to strašne rýchlo a chceme si ich čo najviac užiť, kým sú maličkí.
Na obrazovke ste veselá kopa. Aká ste však doma? Potrebujete si smútok „vyhovoriť“ či v tichu prežiť?
Ja som typ troch T: Ticho, Teplo, Tekutiny. Som typ, ktorý, keď má nejaký problém, tak si ho najprv rieši sám v sebe, potrebuje si ho v kľude nie odsmútiť, ale zamyslieť sa nad ním. Len sa tak schúlim do klbka a som niekde sama a buď si niečo čítam, alebo len tak rozmýšľam. Nie som ten typ, ktorý to potrebuje dostať zo seba von a vybiť sa a vykričať sa niekde a vybehať sa z toho. Ja potrebujem práveže úplný pokoj, aby som sa dostala opäť „k sebe“. A to vedia aj moji blízki, že už keď príde na psa mráz, tak mňa treba len chvíľu nechať a ja sa dám sama dokopy, ale áno, potrebujem úplný pokoj.
Veríte, že s humorom sa dá prekonať naozaj všetko? Dokážete sa smiať aj pri vážnych situáciách?
Ani u nás nie je každý deň nedeľa a nie všetko nám pripadá vtipné. Nefunguje to tak, že prídeme domov a ideme sa predháňať s „fórmi“. Stále sa ma ľudia pýtajú, aké je to žiť s komikom a že musí to byť veľmi vtipné, keď sme obidvaja humoristi. Ale to záleží od prípadu. My sme veľakrát unavení, doslova vyšťavení. Máme dve detičky, ktorým sa potrebujeme venovať, čiže veľakrát na humor vôbec nie je čas. Ale keď už potom príde, je samozrejme perfektný a máme z neho radosť. Sme úplne normálni ľudia, ktorí doma riešia milión situácií a problémov, ako každá iná rodina.
Ja som možno taká extrovertná a Miško je introvertný, ale humor máme úplne spoločný. Ale, nie je to naozaj tak, že doma sa iba zabávame. Aj keď som s partiou alebo s kamarátmi, väčšinu času sa darí nám obrátiť všetko na žart, lebo ja sa milujem smiať. Milujem rozosmiať ľudí, milujem humor, je to taká injekcia, doslova životabudič. Väčšinu času mi humor obrátil zlé vecí na dobré. A ako hovorí Miško, že síce nám bola zima, ale aspoň sme nestihli program (úsmev). Čiže, aj keď sa nám všetko kafre, tak si povieme, že proste tak to malo byť.
Ktorá vlastnosť Slovákov vás najviac baví – a ktorá vás vie potrápiť?
Myslím si, že my Slováci sme v hĺbke srdca veľmi dobrí ľudia. Ale občas si myslím, že trošku prevalcuje ešte také to, že jedna pani povedala a my ten názor preberieme a ani si nie sme istí, ako to presne bolo, ale šírime ho ďalej a takto sa to motá medzi nami. To mi vadí, že veľmi ľahko uveríme len tak niečomu, čo sa šepká v povetrí a už to hovoríme ako pravdu a šírime to ďalej. Nepresvedčíme sa naozaj, kde tá pravda je. Lebo veľakrát, keď mi ľudia niečo povedia a začnem sa s nimi o tom rozprávať a hovorím: „ A kto vám to povedal, ako ste na to prišli?“, tak nakoniec prídeme na to, že oni ani nevedia a je to úplne inak.
Máte pri hraní v komédiách pocit, že humor je niekedy ešte ťažší ako dráma?
Humor je určite ťažší ako dráma. Je oveľa ťažšie diváka rozosmiať, ako ho rozplakať. My herci máme dni, kedy absolútne nemáme náladu, alebo sa nám deje niečo ťažšie a večer máme humorné predstavenie, kde divák ide úplne nabudený na to, že zaplatil a vytvoril si čas na to, aby sa zabavil. Je to obrovská zodpovednosť na našich pleciach, aby sme mu ten ten zážitok sprostredkovali, lebo návštevník sa chce odreagovať. V tomto je to niekedy ťažké. A samozrejme, ľahšie sa odhalí, či sa niekto zasmial, ako to, či je niekto smutný.
Keď hráme, niečo, čo má byť vtipné a divák sa nesmeje, tak robí to s nami strašne veľa, lebo to vnímame a cítime. Snažíme sa to hneď analyzovať, lebo je to prejav, ktorý je počuteľný. Keď máš diváka zarmútiť, tak to nevidíš z hľadiska. Ale keď ho máš rozosmiať, rozveseliť a z toho hľadiska ide iba ticho, tak vtedy je to veľmi ťažké. Ale už máme všetci toľko skúsenosti a pracujeme s humorom dlho, približne vieme, ako vystavať fór a ako vystavať scénku, aby vyšla vtipná pointa.
Humor je často odrazom spoločnosti. Aké témy podľa vás dnes najviac potrebujeme odľahčiť smiechom?
Momentálnu spoločensko-politickú situáciu, mám pocit, že sa okolo nás dejú také absurdity, že už naozaj človeku stojí rozum. To, že sa tu nadraďujú ľudia, ktorí klamú, zavádzajú a hlúpo osočujú ľudí, ktorí majú odborné vzdelanie len preto, že tá ich pravda je jediná správna a ohrozujú život a bezpečie nás ostatných, je strašidelne. Čo ma pri vnímaní týchto šialeností drží nad vodou je humor…aj keď čierny.
foto: archív Z.Š., TV JOJ