Herečka Zuzana Porubjaková považuje život s tromi deťmi za veľký dar. Uvedomuje si však potrebu sebarealizácie a balansu medzi prácou a rodinou.
Najnovšie vás diváci sledujú v úspešnom seriáli Klamstvo, ktorý vysiela TV Markíza. Prečo ste povedali áno tomuto projektu?
Bola to veľmi príjemná spolupráca a cítila som sa naozaj veľmi dobre. Najmä kvôli hlbšej téme a dobrému spracovaniu. Išla do hĺbky každého jedného z nás, čo sme na seriáli robili. Počas siedmich dní nakrúcania som nadobudla dojem, že som sa herecky posunula. Bola to pre mňa aj veľká výzva vzhľadom na závažnosť témy, ktorou je znásilnenie. Je super, že sa siaha aj po kvalitnejších veciach. Pracovali sme poctivo a mám dojem, že to aj diváci prijímajú a oceňujú. To je dobrým znakom toho, že by sme mohli v kvalitnej produkcii pokračovať. Realizovať seriály s hlbšou témou, posolstvom a dobrou výpoveďou. To by som sa naozaj potešila.
Hráte jednu z obetí znásilnenia úspešným chirurgom, ktorého stvárňuje Tomáš Maštalír.
Neboli to vôbec emočne jednoduché scény. Hrám ženu, ktorá sa so znásilnením musí vyrovnať a vykresľujem najmä to, ako to ovplyvňuje život takýchto žien neskôr. Je to naozaj náročná téma, no je veľmi potrebné o nej hovoriť.
Berú pri natáčaní režiséri ohľad na to, že ste dojčiaca matka, alebo sa musíte popasovať s umelým mliekom?
Pri natáčaní Klamstva som mala prítomnú opatrovateľku, ktorá mi veľmi pomáha od narodenia Emky. Patrí už do rodiny a určite by som odporúčala každej matke, aby sa nebála požiadať o pomoc. Žijeme rýchlo a najmä inak, ako sa žilo predtým a potrebujeme byť v poriadku pre naše deti. S opatrovateľkou Elenkou sme boli v karavane, kde som mohla Lunu v pokoji nakojiť a vrátiť sa na pľac. Spoločnými silami sme to zvládli. Príjemné na tom celom bolo, že na konkurze som bola tehotná a dokázali sa mojej situácii prispôsobiť. Naozaj si vážim to, že ma hneď neodpísali štýlom: „Tá kojí a má tri deti.“ Ešte som mala možno šťastie v tom, že režisérovi Braňovi Mišíkovi sa narodilo dieťa v ten istý deň, ako mne. Tak ma dokázal pochopiť (úsmev).
Máte sedemmesačnú dcéru Lunu, ktorú ešte kojíte, trojročného Oskara a sedemročnú Emu. Aký je život v päťčlennej rodine?
Krásny. Človek sa musí rozhodnúť, a potom to pôjde, no veľa podpory je nutnosť. Nie je jednoduché odchádzať od malých detí, ale chcem pracovať. Zlúčiť to je možné iba s pomocou iných. Najprv bol impulzom môj muž, ktorý ma posielal robiť s tým, že to bezo mňa pár hodín zvládnu. Samozrejme, je iné, keď máte malé dieťa a pracujete minimálne osem hodín denne, a keď máte flexibilný pracovný čas. Môj život tým, že mám tri deti neskončil, verím, že práve naopak – len začína (úsmev).
Najstaršia dcéra Ema bude mať osem rokov, to je už veľká pomocníčka. Brávate ju aj do divadla?
Áno, už aj syn, ktorý má tri roky, zvládne ísť do divadla. Síce je trochu pojašený, ale vydrží. Môj muž má reklamnú agentúru, k umeniu máme teda vzťah obaja. Veľmi rada by som deťom aj čítala knihy, no nechcú ma počúvať. Snáď časom príde aj k tomu. My kultúrou žijeme, tak verím, že sa to na nich nalepí. I keď, niekedy práve obuvníkove deti chodia bosé.
V žilách vám vrie herecká krv po mame Darine Abrahámovej a otcovi Martinovi Porubjakovi, ktorý je dramaturg, režisér a scenárista. Vaše deti pri vás tiež nasávajú vzťah k umeniu. Vyrastajú podobne ako vy alebo je ich detstvo v niečom iné?
Keď som ja bola malá, bývala som v divadle veľmi často. Mama mala iba mňa, tak ma tam brávala, no tým, že ja mám tri deti po sebe, mám to celé poposúvané. Moja dcéra tam najprv nechcela chodiť, až som sa bála, že nebude mať divadlo rada, no, našťastie, sa jej tam neskôr zapáčilo. Tým, že ju brávam na nakrúcanie, začína to mať rada. Sú to veci, ktoré deti bežne nezažívajú.
Okrem seriálu vás ešte zamestnáva dabing, rozhlas a aj tanec, ktorému ste prepadli.
Áno, tanec je moja najobľúbenejšia psychohygiena. Tancujem s inštruktorkou Luciou Vašíkovou, poctivo spolu trénujeme. Ešte nesmiem zabudnúť aj na beh. Keď ma chytí smútok alebo hnev, hneď ich idem vybehať.
V apríli vás v Divadle Aréna čaká hra Bella Figura. Zrejme ste stále na polceste medzi deťmi a divadlom. Napriek tomu pôsobíte veľmi pokojne a vôbec nie ste pod tlakom.
Do leta som si povedala, že musím prestať s dojčením. Potom už budem slobodnejšia. Považujem dnes za zázrak, porodiť tri zdravé deti a mať možnosť ich vychovávať. Cítim za ne veľkú vďaku. S pomocou našej spomínanej opatrovateľky Elenky sa cítim slobodne a viac vyrovnane. Je ťažké natrafiť na niekoho dobrého, no stojí za to, hľadať. Našim deťom dáva veľké množstvo lásky. Nie som tým pádom nonstop zavretá medzi plienkami a hrncami, ale mám aj možnosť sebarealizácie. Detské choroby v predškolskom veku sú úplne prirodzené, potrebujú si vybudovať imunitu, takže jediné, čo maminám zostáva, je nastaviť sa na to. Je to iba obdobie (úsmev). Aj keby som teraz nepracovala, viem, že by som bola spokojná, pretože výkon nie je podstata bytia na tejto Zemi. Na chleba stále mám, nie je u nás vojna a mám zdravé deti. Čo viac si môžem priať?