Herečka Zuzana Tlučková si stále zachováva dievčensky úsmev. Realizuje sa v divadle, no vie oceniť aj papučovú kultúru či vychádzku v blízkom lese. Ako sama hovorí: „Už sa netrápim tým, čo nedokážem ovplyvniť.“
Predstavenie Klimaktérium…a čo? sa dočkalo veľkého úspechu, keďže hrávate už pokračovanie Klimaktérium 2 alebo ošiaľ menopauzy. Vaša postava Pamela, tak ako každá zo štyroch hrdiniek, rieši tému starnutia, vzťahov medzi mužmi a ženami, manželov a manželiek, rodičov a detí, plastiky a vnútorného pokoja. Aký je váš vzťah k tejto hre?
Keď sme ju začali pred piatimi rokmi hrávať, niektoré veci sa mi zdali pritiahnuté za vlasy, také preexponované. Po istom čase vo svojom živote a aj na javisku už zvyknem hovorievať: „Ja to predstavenie nehrám, ja ho žijem.“ Mnohé veci, ktoré boli pre mňa nepochopiteľné sú mi zrazu jasné. Nachádzam sa v nich.
Problémy, ktoré obdobie klimaktéria prináša, sa týkajú každej ženy na svete, a predsa je téma u nás stále pomerne tabuizovaná.
Obdobie, keď si žena prechádza menopauzou, prináša so sebou mnohé súvislosti. V našej hre na ne poukazujeme veľmi láskavo a úsmevne. Poľská autorka Elżbieta Jodłowska sa nebojí urobiť si srandu zo žien, aj zo seba samej, a to je veľmi sympatické našim diváčkam. Prevažne chodia naň ženy a musím s radosťou povedať, že sa aj rady vracajú. Prídu ešte raz s mamami či s kamarátkami. Myslím si, že práve tým, že téma bola dlho tabuizovaná, je treba o nej hovoriť. Veď každá z nás má viac-menej podobné problémy, keď si prechádza týmto obdobím. Sadli sme si veľmi dobre aj s kolegyňami – s Gizkou Oňovou, Jeanette Švoňavskou, Dankou Kuffelovou, Zuzkou Vačkovou a Katkou Brychtovou. Sme spolu rady aj keď nehráme.
Môj dedo vždy hovorieva, že ženy to majú v živote oveľa náročnejšie než muži. Napriek tomu sa vieme a postaviť a ísť, mnohé pripisujú svoju vnútornú silu materstvu.
Nedá sa mi nesúhlasiť. Deti z nás robia hrdinky. Neskôr, keď sú už dospelé, sa stávajú našimi parťákmi a to je veľmi príjemné obdobie. Moji synovia Tomáš a Lukáš sú už veľkí a napriek tomu, že boli vychovávaní v jednej rodine a v tých istých podmienkach, sú úplne rozdielni. Umeniu sa nevenuje ani jeden z nich. Keď už hovoríme o mužskom pokolení, nedá mi nespomenúť aj text zo spomínaného predstavenia: „Chlap sa vyvíja do piateho roku života. Potom už iba rastie a priberá.“ Sú to jednoducho večné deti (úsmev).
Herečkou na voľnej nohe ste už aj dve desaťročia, vyhovuje vám tento status?
Angažmán na Novej scéne som dostala hneď po skončení VŠMU, no máte pravdu, prevažnú časť profesionálneho života som na voľnej nohe. Robím veľa hosťovačiek v rôznych agentúrach a divadlách. Mala som možnosť opäť hrať na Novej scéne, v štúdiu L+S, v SND, v divadle Astorka. Je veľmi príjemné, že si viem vyberať, čo môžem z časových dôvodov robiť. Najviac titulov mám momentálne v Divadle komédie a potom hrám cez agentúru Wüstenrot. Musím povedať, že mám obdobie, keď sa prevažne venujem divadlu, skoro dva roky som nenakrúcala. Moja robota je moja najväčšia záľuba. Pracujem s ľuďmi, s ktorými sa máme radi aj mimo javiska, trávime spolu veľa času v aute a na hoteloch. Je preto veľmi dôležité, aby sme trávili čas s niekým, s kým ho naozaj tráviť chceme.
Ste rodáčkou z Košíc, no už dlhé roky bývate v bratislavských Krasňanoch. Čo na nich máte najradšej?
Blízkosť lesa, do ktorého dennodenne chodievam, keď som doma. Máme dvoch psov a často relaxujem s nimi v lese. Sú môjho syna Lukáša, no keď nestíha, som s nimi ja. Sú to teraz moje vnúčatá (smiech).
Zaujalo ma, že ste absolvovali ajurvédsky pobyt na Srí Lanke, čo ste si z neho priniesli?
Stiahla ma tam moja mladšia kolegyňa Katka Ivanková, ja som vzala Martu Sládečkovú a šli sme. Bolo to úplne iné než všetko, čo som dovtedy zažila. Veľmi sa mi tam páčilo a malo to na mňa určite pozitívny vplyv. Cvičili sme tam jogu, detoxikovali sme telo, nastavovali myslenie, prehodnotili stravu.. Robili sme veci, ktoré by som odporučila robiť každému. Žijeme v kolobehu, ktorý každý z nás pozná. Snažím sa byť často na čerstvom vzduchu. Mám rada ticho a prírodu. Som stále v okruhu ľudí, veľa cestujem, a preto som rada aj len tak doma.
Hráte už od ôsmich rokov. Vtedy ste sa prihlásili na ľudovú školu umenia bez toho, aby o tom vedeli rodičia a rok ste školy chodili tajne. Ako desaťročná ste nakrútili v košickej televízii prvú detskú inscenáciu a neskôr ste začali účinkovať v populárnej relácii Zlatá brána. V čom vidíte najväčšie rozdiely, kam sa tvorba posunula?
Prišiel obrovský technologický pokrok. Keď som začínala v košickej televízii, musela som presne vedieť, na ktorý text ma ktorá kamera nasníma. Kde mám svetlo, pokiaľ môžem na ktorej scéne ísť. Používali sa takzvané „šiby“ – boli to šibenice, také dlhé mikrofóny, ktoré nad nami zvukár držal. Jeden obraz sa skúšal dovtedy, kým neboli všetci kompletne zohraní. Kameramani, herci aj zvukári. V súčasnosti dostane herec port pod šaty, a kým hrá, väčšinou ani netuší, ktorá kamera ho sníma.
Nechcem to paušalizovať, no zmeny sú citeľné. Kedysi ostriči stávali pri kameramanoch a pomáhali im ostriť, merala sa hercova vzdialenosť od kamery a podobne. Divadlo zostáva do veľkej miery rovnaké, živý kontakt s divákmi je na nezaplatenie. Tam je citeľná okamžitá odozva. V zahraničí vedia vymeniť scénu za pár sekúnd, dostanú bazén či kaviareň na javisko. Čo sa týka kontaktu hrania s divákom, to ostáva nezmenené.
Zmenili sa v niečom diváci?
Divadlo je živý organizmus. Napriek tomu, že hráme to isté predstavenie viackrát za sebou, nikdy nie je rovnaké. Reakcie sú vždy rôzne, no väčšinou vďakabohu pozitívne. Doba je ťažká, diváci si preto viac vyberajú komédie.
Čo ste si naposledy z divadelnej ponuky vybrali vy?
V prvom rade musím mať voľný večer. Tým, že veľa hrávam, mám aj málo času po večeroch. Niekedy som unavená a zostanem doma. Už je to asi aj vekom. Alebo k tomu prispela aj pandémia. Nedávno som však videla predstavenie Milenec, v ktorom som kedysi hrala a bola som veľmi natešená. Je to veľmi príjemné predstavenie, dokonca som mala slzy v očiach. Rada zájdem do nitrianskeho divadla.
Pôsobíte, akoby ste mali už nad rôznymi vecami veľký nadhľad, je to tak aj v skutočnosti?
Pôsobím tak? Tak to je dobre (úsmev). Sú veci, ktoré ma trápia, ale mnohé som sa už naučila selektovať a netrýzniť sa tým, čo nedokážem ovplyvniť. Hoci nie vždy sa mi to darí. Som však rada za to, že mám toľko rokov, koľko mám a najmä za tie skúsenosti.