Člen činohry prešovského divadla Alexandra Duchnoviča Jevgenij Libezňuk sa rozhovoril o svojom živote v Sovietskom zväze, kde vyrastal. Dnes žije skoro štyridsať rokov v Prešove a hrá v divácky obľúbených seriáloch ako Hranica a nová Iveta. Filmový fanúšikovia na neho zase nedajú dopustiť v Invalidovi.
V novej Ivete stvárňujete postavu farára Jána Graňáka z Trebišova. Čím vám je postava blízka?
Už s ním mám skúsenosti z prvej Ivety. Iná je tom, že v prvej časti sa riešila iba profesionálna časť Jánovho života, ale teraz už nazeráme aj do jeho súkromia, ktoré je veľmi zaujímavé. Dokonca by som povedal, že sa až nazrelo aké má spodné prádlo (úsmev).
Vyrástli ste v sovietskom zväze, kde neboli farári vítaní. Váš krst dokonca prebehol tajne…
Pre deti to nebol problém, pretože deti príjmajú všetko tak, ako ide. Nezamýšľajú sa nad tým, že má byť niečo ináč. Vyrastal som ako pinonier, neskôr ako zväzák, náboženstvo pre nás predstavovalo veľmi ďalekú históriu. Pred Vianocami, keď sa šlo k babke na dedinu koledovať, rodičia ma upozornili nech nekoledujem po iných ľuďoch, ale iba rodinným príslušníkom.
Aby niekto nepovedal, že sme prišli z mesta a praktizujeme náboženské zvyky. Dokonca viem, že tam bol jeden muž, ktorý vyslovene sledoval a zapisoval tých, ktorí šli na Vianoce na polnočnú omšu a podobne. Ako deti sme to brali ako hru. Aby nás nevideli. Až neskôr mi došlo, ako to naozaj bolo. Predtým som to nevnímal ako zásah do našich slobôd. Učili nás, že náboženstvo je pliaga.
Vyrastali ste na Ukrajine v dedine Kicmaň neďaleko hraníc s Moldavskom. Poznáte malomestské prostredie a jeho problémy?
Áno, presne. Forma zábavy je taká, akú si ľudia samy spravia a z času na čas sa tam niečo nečakane vyskytne, inak nič. Ľudia sa tam varia vo vlastnej šťave.
V čom vás výroba seriálu prekvapila?
Tešil som sa z dobrej atmosféry na pľaci. Pán Hřebejk to vie tak dobre zorganizovať, že nenápadne všetkých vtiahne do toho kolotoča natáčania. Každý prispeje svojou malou mincou a ako celok je to potom zaujímavé.
Kto z hereckých kolegov vám bol na pľaci najbližší?
Teraz určite Zuzka Mauréry. Robili sme spolu na viacerích projektoch a je mi s ňou vždy dobre. Keď sa s kolegami poznáte, práca ide jednoduchšie. Ľahšie sa potom zahrá aj niečo tak cenné ako je medziľudský vzťah.
Ako sa vám žije v Prešove? Ktoré miesta v ňom máte najradšej? Lokálpatrioti sa o ňom vyjadrujú s veľkou láskou..
V Prešove žijem už 38 rokov a zatiaľ mi ani nenapadlo z neho odísť. Páči sa mi preto, že má všetky atribúty mesta a všade sa viete dostať za 15 minút. To mám na ňom naozaj rád. Tým, že divadlo a aj moja cesta domov ide cez centrum mesta, to mám najradšej. Je to výstavný kus mesta. Ale ja I tak chodím rád bočnými uličkami, niekedy doslova kanálmi.
Po mnohých rokoch, čo ste sa z Ukrajiny presťahovali na Slovensko, ste zistili, že vašu mamu zbavili funkcie. Vtedy vyštudovaný človek s remeslom podľa vládnej garnitúry nemal utekať za hranice.
Áno, bolo to tak a zistil som to po mnohých rokoch. Mama bola na dôchodku, keď mi to povedala, že čo sa vtedy stalo. Zostal som prekvapený a ona mi len povedala, že taká bola doba.
Čo vám pomáhalo v týchto ťažkých chvíľach?
Nechceli ma pustiť za hranice práve tí, ktorí sa neskôr stali najväčšími odporcami systému. Prechádzal som debatami s rôznymi tajomníčkami, potreboval som množstvo pečiatok a neodovzdal som zväzácku legitimáciu. To bol pre nich problém. Myslel som teda, že iba voči mne budú skúšať nejaké represie, ale pre nich bolo ľahšie zbaviť fukciu mamky. Tak to spravili cez ňu.
Hrôzy vojny u našich ukrajinských susedov žiaľ neutíchajú. Chodievate v poslednej dobe na Ukrajinu? Máte tam rodinu a priateľov s ktorými ste v pravidelnom kontakte?
Áno, chodievam. Mamka je už v zlej zdravotnej situácii, tak musím tam odcestovať.
S Ukrajincami máme mnoho spoločného. Kultúrne, jazykovo.. Čím vám je slovenská mentalita blízka a čomu ste doteraz neprišli na chuť?
Pre mňa nebol žiaden problém prispôsobiť sa životu na Slovensku. Možno kvôli tomu, že som prišiel do divadla a mnohí moji kolegovia študovali v Kyjeve. Ten prechod nebol tak drastický ako pre ľudí, ktorí v posledných dvoch rokoch utekali bez všetkého a svojich blízkych pred bombami. Nevedeli kam utekajú a čo ich čaká. Ja som vedel, že idem do divadla a budem tam pracovať.
Moja situácia bola úplne odlišná než u nich. Som rád, že Slovensko utečencov prijalo a pomohlo im prežiť, umožnilo im začať pracovať a vošli do spôsobu života za hranicou. Nie je to pre nikoho jednoduché, ale snažia sa pracovať a chcú plnohodnotne žiť. Poznám mnohých, ktorím sa na Ukrajine darilo a ak by to bolo možné, radi by sa vrátili. Mali tam zabehnuté podnikanie a u nás šli pracovať ako pomocné sily do kuchyne. S pokorou a vďačnosťou. Veď si predstavte život na mieste, kde ste dennodenne ohrození streľbou.
Po rozvode s prvou ženou ste sa zamilovali do oveľa mladšej herečky Daniely a napokon ste vhupli do manželstva druhý krát. Dá sa povedať, že muži naozaj zrejú spolu s rodičovstvom a potrebujú viac času?
Všetko je to otázka prístupu. Keď k vám pristupujú s láskou, snažíte sa odpovedať tak isto. Podľa toho sa vydarí, alebo nevydarí manželstvo. Každý vzťah je postavený na vzájomnej úcte a rešpekte.
Čo vám v manželstve pomáha pri nedorozumeniach?
Pri hádkach ma vždy láka uzmierenie, ktoré po nejakom čase príde. Treba len počkať a byť trpezlivý.
Máte dvoch synov a dcéru, inklinujú aj oni k umeniu alebo sa venujú niečomu úplne inému?
Starší syn je už dospelý a povedal, že stačí mať dvoch rodičov umelcov. Pracuje v podniku na výrobu poľnohospodárskych strojov a veru neinklinuje k nášmu povolaniu.
Vo voľnom čase chodievate chytať ryby, pomáha vám to prečistiť si myšlienky? Predstavuje to pre vás istú formu meditácie?
Mám kupený rybársky lístok, ale stále o tom iba snívam. Minulý rok som tam bol až dva krát, nemám vôbec čas na ryby, aj ma to veru mrzí. Možno tento rok to bude lepšie, dotočili sme seriál Hranica a zostalo mi divadlo. Okresal som rôzne ponuky, tak veľmi rád vezmem mladšieho syna a šup na rybačku. Bude mať už päť rokov, tak jeho to bude baviť.
