Milujem chvíle, keď sa spomína na „staré časy“. Spomienkový optimizmus srší z každého zaprášeného zákutia mysle a tie príbehy s puncom minulosti sú občas skutočne na popukanie. Taký je aj ten dnešný. Držte si nohavičky, dámy…
„Čuča“ a „Mano“ spolu prežili kadečo. Napokon, ruka v ruke kráčajú už nejakých pár rôčkov. Celkom presne skromných štyridsať. Šarmantné šesťdesiatničky, ktorým by ich vek veril len málokto, sú z kategórie „sranda musí byť, aj keď tatka vešajú“ a v ich spoločnosti na nikom neostane ani nitka suchá. „Konečne ženy, čo si to vedia užiť,“ preblesne mi hlavou pri spoločnom pohári vína.
Čech a housky
„Najlepší bol ten Čech, tesne potom, keď som začala robiť v kuchyni. To som ti vravela? Bóže, to ti bol príbeh, ešte dnes sa idem od hanby prepadnúť pod zem,“ začína rozkokošená Mano a ja sa vážne zamýšľam, či slovo hanba v jej slovníku vôbec niekedy existovalo. Zbožňujem ju presne preto, že si z názorov iných ťažkú hlavu zbytočne nerobí. Havrania hriva upúta pozornosť aj u nevidiacich a Mano si už od roku 1965 ide výsostne svoje. Režim-nerežim, v dobrom aj v zlom. Srdciarka vždy ochotná podať pomocnú ruku. Skrátka skvelá ženská.
„Normálne cez šichtu začal so mnou flirtovať. Bol vtedy vojak, tak si chcel očividne vyhodiť z kopýtka. Začal na mňa vypiskovať dolu pod oknom reštiky, kde som pracovala, vraj ‚pojeď dolu‘. No to vieš môj zlatý, pomyslela som si tak vravím, ‚ty pojeď nahoru‘. A tak sme sa doťahovali jedna radosť až fakt vyšiel hore na prevádzku,“ približuje ako táto sladká láska s chlapcom od susedov začala. Začali randiť až ju raz pozval do Čiech predstaviť sa rodine. V jeho rodnej vieske ešte nikdy nebola, tak prečo by aj nie, pomyslela si. A vtedy prišiel onen príbeh storočia.
Ráno po vášnivej noci sa mladí vychytili do obchodu po raňajky. Mano sa spýtala, čo tak Pavel zvykne jedávať, aby ho ohúrila nejakým svojím overeným kuchynským trikom. „Normálně, housku,“ šokoval ju. „Housku?“ ostala šokovane stáť, lebo s takým čímsi sa doma jakživ nestretla. „Aha a koľko ich teda kúpime?“ uisťovala sa vedomá si toho, že na raňajky majú prísť aj rodičia a švagrovci. „Nevím, osm, deset?“ zaklincoval milý. Dievčina nevedela, či by pri takýchto jedákoch nemala radšej vziať nohy na plecia…
Rozlúštenie
Šok pokračoval v potravinách, keď mladá žena ihneď zamierila k mrazenému tovaru a drahý na ňu cez celú prevádzku zakričal: „Ale né mražený, já chci čerstvý!“ Pri predstave ako šklbe desať živých husí ešte pred raňajkami jej došlo až nevoľno. Mladík našťastie vzal osud do vlastných rúk a popletené dievča zaviedol k pečivu. Keď k „houskám“ Mano pripravila znamenitú bryndzovú nátierku, rodine už viac treba nebolo. Okamžite ju prijali za svoju. Ona však rýchlo pochopila, že família, kde sa osem dospelých nasýti z desiatich malých žemličiek jej apetít po živote neuspokojí. A keďže jej najlepšia kamoška Čuča už svoje šťastie v láske našla a toho času čakala svoju prvú dcéru, Mano zistila, že jej je v Československu pomerne tesne. A tak, ako mnohí ďalší z ich fachu a partie, zamierila na západ.
Nie si strom, pohni sa
Mano, nespokojná s domácou scénou, sa ocitla v Taliansku, kde našla nový zmysel života. Po niekoľkých rokoch života s miestnymi a po práci v malej rodinnej reštaurácii, kde sa jej kuchársky talent konečne naplno prejavil, sa zamilovala do bolognského rodáka Andrea. Ich príbeh bol rovnako zaujímavý ako ten z minulosti, ale tentokrát mal príchuť skutočného šťastia. Andrea, vášnivý švihák s láskou k talianskej kuchyni, bol pre Mano ideálnym partnerom. Spojili svoje životy a stali sa nerozlučnou dvojicou, ktorá spoločne objavovala krásy Talianska a rozvíjala svoju lásku k jedlu a kultúre. Nikdy im neboli dopriate deti, o to viac sa však starali jeden o druhého.
Osud si ich však opäť upratal podľa svojho gusta. Po rokoch strávených v Taliansku sa Mano predsa len rozhodla vrátiť na Slovensko. Po smrti Andrea, ktorý bol pre ňu ako celý svet, sa rozhodla dať šancu svojej domovine. A hoci taliansky život nechala za sebou, jej srdce zostalo plné krásnych spomienok a nezabudnuteľných chvíľ.
Dnes žije Mano neďaleko Bratislavy, kde si znovu našla miesto v srdciach svojich priateľov a rodiny. S Čučou, svojou vernou priateľkou, sa stretáva pravidelne a ich spoločné chvíle sú plné smiechu a spomienok na staré časy. Hoci život v Taliansku bol pre ňu veľkým dobrodružstvom, návrat domov bol pre ňu tiež dôležitý.
Mano žije spokojný a šťastný život, obklopená ľuďmi, ktorých má rada, a spomienkami na svoj krásny taliansky príbeh, ktorý jej dal viac, než kedykoľvek mohla očakávať.
