Tak ako si nakoniec strávila Valentína? Bolo to rande, čo si spomínala?“ podpichnem Borku v kancelárii a vidím ako jej tvár ihneď zaplaví spokojný úsmev. „Bolo a užila som si ho úplne najlepšie,“ kontruje a vo mne sa ihneď ozve povestné šteklenie zvedavosti.
skutočný príbeh
„Ja by som z tých mojich skúseností mohla pokojne napísať knihu,“ privíta nás atraktívna Eva a my premýšľame koľko môže mať táto slobodná duša rokov. Na škále medzi dvadsaťpäť a štyridsať sa môže nachádzať prakticky kdekoľvek. Oči ihneď zaujme jej nadpozemská krása a dušu obalí pokoj, ktorý sa okolo nej rozprestiera…
V rádiu som sa započúvala do známeho hitu od legendárnej speváčky Cher, kde sa pýta či veríme na „lásku po láske“. Tiež ma to zaujíma. Skúsenejší sa v názoroch rôznia, ale medzi nimi vyniká príbeh nádhernej Ingrid. Je krásny a dojímavý zároveň. Veď posúďte sami…
„Ja som taká sprostá, taká sprostá,“ plakala vtedy otcovi na ramene. Tri krížiky na krku a ďalší rozchod „s tým pravým“. Od svojich pätnástich ich zažila päť „vážnych“. Akosi veľa pätiek v jednej vete. Bola by to aj známka, akú by jej v pomyselnej škole lásky dali za vzťahy s mužmi…
„Občas sa vám stane, že niekoho poznáte roky a zrazu si uvedomíte, že je to úplne inak. Inokedy stretnete cudzinca, s ktorým nemáte naoko nič spoločné a pravda je niekde inde,“ prehodí nad kávou Nina. Pravda. Aké smiešne slovo. Existuje len moment tu a teraz.
„Ja nechápem, ako to robíš,“ mrkne na mňa Silvia naoko nahnevane pritom ako si rozkladá jogovú karimatku tesne vedľa. Reč je o parkovaní, ktoré vždy nájdem i tam, kde ostatní zúfajú. A pritom to vôbec nie je komplikované. Stačí uveriť. Naučila ma to Zuzka.
Láska, láska. Všemohúca? Alebo len preceňovaná? Prečo na ňu stále toľkí veria, hoci popálený bol raz každý. Viete si vlastne predstaviť, ako by mohla vyzerať tá vaša v ideálnom prípade? S Jarkou sme túto tému zvykli rozoberať vždy, keď fľaša vína bola už viac poloprázdna ako poloplná. Poďte sa zamyslieť s nami…
Kedy ste naposledy spravili niečo len tak pre seba? Niečo nečakané, kedy sa vám podarilo vybočiť z vlastnej komfortnej zóny? Možno si poviete, „na také čosi predsa vôbec nemám čas“ alebo „veď som rada, keď sa večer stihnem osprchovať“. Vidím a počujem vás. Verte mi však, nie je to márne…
Milujem chvíle, keď sa spomína na „staré časy“. Spomienkový optimizmus srší z každého zaprášeného zákutia mysle a tie príbehy s puncom minulosti sú občas skutočne na popukanie. Taký je aj ten dnešný. Držte si nohavičky, dámy…
„Vždy, keď sme sa mali stretnúť, bola som napnutá ako struna. Hlava vytvárala scenáre pre oba prípade, či to vyjde a aj tie negatívne. Som si istá, že náš vzťah nestratil iskru aj vďaka práci v zahraničí,“ začína svoje rozprávanie Irena. Svoj život zasvätila rodine a vyhovuje jej to. Patrí k tým dámam, ktoré svoju polovičku našli ešte v ranej mladosti…