Láska, láska. Všemohúca? Alebo len preceňovaná? Prečo na ňu stále toľkí veria, hoci popálený bol raz každý. Viete si vlastne predstaviť, ako by mohla vyzerať tá vaša v ideálnom prípade? S Jarkou sme túto tému zvykli rozoberať vždy, keď fľaša vína bola už viac poloprázdna ako poloplná. Poďte sa zamyslieť s nami…
„Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že ma nikto na svete nezachráni. Klišé, ale toto uvedomenie nepredbehneš, prídeš naň až kopancami od osudu. Najmä, ak si ako väčšina mojej generácie bola vychovávaná tradične tak, že muž bol hlavou rodiny a žena plnila požiadavky všetkých navôkol bez ohľadu na seba samú,“ otvára debatu, ktorú už poznám a vždy v nej i tak nájdem niečo nové a fascinujúce.
Modli sa a pracuj
„Presne tak sme boli doma vedení a čo ti je roky vštepované, to sa musíš odúčať o to ťažšie. Preto som si bez mihnutia oka vzala prvého frajera, ktorý o mňa zakopol. Strýko ma volal „málo pekná, skoro nič“, vieš si teda predstaviť, že sebavedomie sa u nás zrovna nerozdávalo. A tak som sa ako osemnásťročná panna stala zákonitou manželkou o rok skúsenejšieho Mariána. Celé zle,“ vyratúva ako vyzerala romantika jej čias. Večer zhasli lampičku, pár nemotorných cvikov pod paplónom a bolo po paráde. Viac ju bavilo chodiť na túry ako toto manželské divadlo. Ale čo bolo koho po tom, čo ju bavilo. Také sa nenosilo a už vôbec nepatrilo.
„Deti, kostol, kuchyňa, tak nás učili. Len teda u nás tie deti akosi neprichádzali. Po pár mesiacoch začal Marián dostávať od dobromyseľného okolia posmešné poznámky o tom, že si zobral „jalovú“. Netrvalo dlho a začal ma byť. Nech si ma súdi, kto chce, ale odísť pre ženu z takého zväzku bolo vtedy veľmi ťažké. Keď som po dvoch rokoch konečne otehotnela, verila som, že prestane, no mýlila som sa. Päste a kopance rozdával bez ohľadu na rastúce bruško,“ a mne po stýkrát pri tej predstave oči zalejú slzy. Na to sa Jarka vždy na chvíľu „oduje“, lebo ide o minulosť a tú ona riešiť nemieni.
Memento mori
V dnešnej terminológii bola Jarka typickou obeťou domáceho násilia. Status obete jej ale vlastný nebol vôbec. Keď Marián prvýkrát udrej aj dvojročného Branka zašla za farárom. Vysťažovala sa mu so svojím trápením a s tým, že aj keď pred Bohom bude hriešna, nedovolí, aby jej muž ubližoval ich vytúženému dieťaťu. Po ťažkom pôrode prišla o maternicu a vedela, že svoje vlastné deti už mať nebude. Vedel to aj Marián, no jeho krutosť naberala na obrátkach. Múdry farár ju vtedy veľmi prekvapil, keď jej vysvtelil, že Boh nechce, aby nám bolo ubližované a tam, kde je násilie, iná cesta ako odísť nie je. Obetovať seba a syna by od nej isto nežiadal.
„Malo to tak byť. Náš farár bol múdry muž a prejavoval sa obrovskou citlivosťou, čo mnohým z tých čias nebolo vlastné. Poskytol mi pomoc, aby som od Mariána odišla a dokonca mi pomohol vybaviť ubytovanie na druhom konci republiky. Bola som dojatá aj vystrašená zároveň. Mala som dvadsaťtri rokov a prvýkrát som šla do sveta. Ale už nie sama. Mala som Branka, kvôli ktorému som musela ostať silná a obracať sa ako som len vedela. Memento mori bolo posledné, čo mi pred odchodom povedal, vtedy som ešte nechápala,“ vysvetľuje.
Carpe diem
„Vďaka farárovi som veľmi zmenila optiku. Naďalej sme si písali listy, kde som ho informovala o pokrokoch, ktoré robí Branko a on ich ďalej ukladal pre Mariána. Náš odchod ho vraj zdevastoval. Na faru však poctivo chodil pre nové a nové správy o synovi. A takto bol farár akýmsi mediátorom, ktorý filtroval hnev a zlé pocity a dal nám možnosť liečiť sa z utŕžených rán. Postupne zorganizoval stretnutie Mariána so synom ale pod dozorom, aby nemohlo prísť k násiliu. Až spätne si uvedomujem, že šlo o skutočne osvieteného človeka,“ vyratúva Jarka. Farár jej poradil, aby sa svedomito starala aj o seba samú, a že len tak bude môcť dobre vychovať aj Branka. Veď Boh chce, aby sme sa mali dobre. Carpe diem, povedal jej v jednom z posledných listov.
„Keď som sa konečne oslobodila od minulosti, začala som si, vďaka farárovi, uvedomovať, aká dôležitá je láska k sebe samému. Naučila som sa, že musím byť silná a nezávislá, aby som mohla byť oporou pre svojho syna. Každý deň som sa snažila nájsť malé radosti a žiť naplno, bez ohľadu na to, čo sa stalo v minulosti. Láska k sebe samému a viera mi dali silu prekonať všetky prekážky a nájsť nový zmysel života. A tak som sa naučila, že láska skutočne velí všetkému. A nemusí byť pritom len partnerská,“ uzavrie dojímavo moja vzácna priateľka.
- Prečo nás tak fascinuje strach? Halloween odhaľuje zvláštnu stránku našej psychiky
- Jeseň má v Apolke svoje miesto. Aj na tanieri.
- Martina Comisso zaujala v Taliansku
- Karin Olasová: Po päťdesiatke si častejšie poviem: No a čo
- Mária Čírová opäť spojí Slovensko. Jej turné Moje Vianoce rastie, no nestráca to najdôležitejšie
