„Vždy som milovala kreslenie. Moment, keď sa ceruzka dotkla papiera a začala na ňom nechávať odtlačok svojej tuhy bol pre mňa čosi ako meditácia. Učiteľky boli zo mňa zúfalé, pokreslené som mala všetky zošity aj knihy a nič iné ma nezaujímalo. Až kým mi srdce nepokreslil muž môjho života…“ začína svoj skutočný príbeh ďalšia z radov odvážnych žien zdieľajúcich svoje osudy s čitateľmi Slovenky.
skutočný príbeh
„Dodnes, keď sa pozerám, ako sa Martin hrá s malou, musím sa uštipnúť,“ povie mi hneď v úvode Lenka. Ani vo sne by nedúfala, že sa im podarí vytvoriť fungujúcu rodinu. Začiatky mali veru bujaré…
Moje slová sú určené prevažne čitateľkám, tým, ktoré v časoch dospievania, v rámci základných vývinových úloh (tak to kedysi popisovali psychológovia ) presedeli hodiny nad romantickými „ slaďákmi“, typu low-story, či Harlekýn…
„Čas, keď ležíte v nemocnici je osamelý, veľmi osamelý,“ vyzná sa nám Gitka, ktorú chronická diagnóza zaviala do nemocničného prostredia už mnohokrát. „Po čase si zvyknete na režim, stanete sa akousi pseudo – nemocničnou rodinou, svetom vo svete až tak, že sa vonku cítite neistí. A práve vtedy sa začínajú tvoriť aj neštandardné vzťahy,“ naznačuje, kam bude tento príbeh smerovať.