Práca kostýmovej výtvarníčky pôsobí ako rozprávka – farby, kvalitné materiály a dokonalá súhra na javisku aj mimo neho. Vyžaduje si oddaného človeka milujúceho svoje povolanie. Tým je Lucia Šedivá. Stojí za kostýmami v mnohých našich divadlách aj seriáloch.
Ste aj autorkou kostýmov a scény v rozprávkovej opere Perníková chalúpka na pôde SND. Udržať pozornosť dieťaťa je náročný proces, v tomto prípade sa vám to jednoznačne podarilo. Ako sa vám scéna pri tejto inscenácii tvorila?
Príbeh Perníkovej chalúpky veľmi dobre poznám už od detstva. Od začiatku som sa veľmi tešila na túto spoluprácu nakoľko réžiu robila Danka Dinková, ktorú poznám už dlhé roky a vytvorili sme spolu niekoľko hier. Snažila som sa vytvoriť magický, snový, tajuplný priestor. Les, pomocou veľkých svetelných objektov aj hríby, ktoré sprevádzali celú inscenáciu. Už ako malé dieťa som veľmi rada pozorovala malé chrobáčiky v prírode. Fascinovalo ma, aké asi veľké listy a kvety pre nich musia byť. Tento mikrokozmos som sa snažila dostať aj do našej inscenácie.
Čím je z pohľadu kostýmovej výtvarníčky táto opera výnimočná?
Veľmi rada navrhujem kostýmy do rozprávok, pretože nemajú často žiadne obmedzenia, či už v materiáloch alebo v strihoch. A tak môžem voľne tvoriť.
V čom sú detské projekty iné?
Každý detský titul je pre mňa väčšou výzvou a zároveň radosťou navrhovať, pretože ponúka úplne iné možnosti. Viem viac využiť svoju fantáziu a kreatívne uchopiť celý koncept. A môžem byť na chvíľu malým dieťaťom.
„Mám veľmi rada secesiu a každé obdobie, kde bola ženská móda naozaj ženskou. Kde dáma pôsobila elegantne a tajuplne.“
Kto alebo čo vás inšpirovalo na začiatku vašej kariéry v kostýmovom výtvarníctve?
Po ukončení strednej umeleckej školy SUV v Bratislave, som zvažovala dve školy:. Buď grafický design na VŠVU, alebo scénografiu a kostýmové výtvarníctvo na VŠMU na ktoré ma upozornila moja mamina. Dovtedy som o tomto odbore nemala informácie. Po prijatí na scénografiu som zistila veľmi rýchlo, že toto je presne tá cesta ktorej sa chcem venovať. Celý život ma lákalo vytvárať viac priestorové objekty, ako sú maľba, či grafika. Mojou prvotnou inšpiráciou bola teda moja mama.
Aký projekt považujete za svoj najvýznamnejší alebo najsilnejší v kariére a prečo?
To je náročná otázka. Myslím si, že neexistuje jeden, pretože skoro každý projekt, či už v televízii alebo v divadle je niečím pre mňa výnimočný. Ak by som mala pokúsiť sa vybrať tie najvýznamnejšie bol by to asi Malý princ v Štátnej opere v Banskej Bystrici, alebo práve spomínaná Perníková Chalúpka v SND.
Priblížte nám proces vašej práce od zadania po realizáciu. Čo všetko sa skrýva za celkovým výsledkom? Aký dlhý čas trvá proces tvorby až do premiéry?
Často krát je to ročná príprava od zadania až po premiéru. Po naštudovaní scenára a prvých pár stretnutí s režisérom, nasleduje obdobie hľadania inšpirácii, alebo historických súvislostí. Veľmi mi pomáha mať v tomto štádiu „čistú hlavu“ a nacítiť sa iba na svoju predstavu o titule, bez akýchkoľvek poznatkov, ako bola doteraz táto hra inscenovaná.
Následne začnem škicovať kostýmové návrhy, prípadne vyrábať maketu scény. Každá jedna časť scény alebo rekvizita musí byť navrhnutá aj s konkrétnymi rozmermi a výberom materiálov. Po výrobnej porade v divadle sa to celé rozbehne.
Nakúpi sa materiál, konzultujeme každú jednu časť scény. V krajčírskej dielni si povieme detailnejšie strihy kostýmov a materiál. Potom prichádzajú na rad kostýmové skúšky alebo kontrola výroby zadaných dekorácií a ich prípadná úprava. Následne prichádza dlho očakávaná technická skúška na javisku, kde prvýkrát vidíme komplet postavenú scénu a všetky kostýmy na hercoch. Inými slovami to volám „deň chaos“, alebo overenie všetkého v realite.
Ako úzko spolupracujete s režisérmi, hercami alebo inými členmi produkcie pri tvorbe kostýmov?
Každý režisér má svoj vlastný štýl práce. Nakoľko spolupracujem väčšinou s režisérmi ktorých poznám, viem sa ľahšie prispôsobiť a nacítiť. Mám veľmi rada toto úvodné kreatívne obdobie, kde si môžeme pustiť fantáziu a hľadať ten správny kľúč a ideu. Samozrejme bez konzultácií s produkciou by sme sa ďalej nepohli. Herci prichádzajú do spolupráce až počas kostýmových skúšok.
„Už ako malé dieťa som veľmi rada pozorovala malé chrobáčiky v prírode. Fascinovalo ma, aké asi veľké listy a kvety pre nich musia byť. Tento mikrokozmos som sa snažila dostať aj do našej inscenácie.“
Ktoré faktory považujete za najdôležitejšie pri navrhovaní kostýmov pre konkrétnu postavu?
Najprv si zistím mená hercov a vyhľadám si ich fotografie. Ideálne tvár aj celú postavu. Toto mi veľmi pomôže pri navrhovaní samotných kostýmov. Niekedy sa stáva, že kostým upravím pretože zistím, že na konkrétnom hercovi to nebude fungovať, alebo ma iné predispozície.
Ako sa rozhodujete pri výbere materiálov a farieb pre kostýmy?
Veľkú rolu zohráva to, či momentálne pracujem na tanečnom projekte, kde treba zvoliť elastické poddajné materiály. Alebo operu, kde prihliadam na to, aby v tom herec dokázal odspievať, čo potrebuje. V činohre je táto voľba materiálu asi najviac variabilná. Ak sa s režisérom dohodneme že budeme nadväzovať na konkrétnu historickú dobu, tak áno, snažím sa používať materiály a vzory ktoré sú tej dobe príbuzné. Veľmi rada mám však výzvy a často krát kombinujem staré strihy a materiály s novými, čím vzniká úplne iný výsledok.
Ako riešite výzvy, ako sú napríklad fyzické obmedzenia kostýmu alebo potreba flexibilnosti pre herecký výkon, časové obmedzenia, rozpočet a požiadavky produkcie pri tvorbe kostýmov?
Niekedy zámerne deformujem kostým, alebo použijem menšiu veľkosť, ak to má význam. Napríklad v opere Muflón Anciáš pre SND, som mala postavu Húsenice, kde kostým nemá ani otvor na ruky ani nohy, a tým pádom nám viac pripomína húsenicu a aj pohyb je v tom veľmi obmedzený. Časové obmedzenia sú moja nočná mora, mám pocit, že stále je na všetko menej a menej času. Ako aj v celkovo v živote. Snažím sa s tým popasovať a vždy spraviť maximum. Zatiaľ som nemala problém s požiadavkami od produkcie, väčšinou vedia koho si prizvali a tak mi dávajú voľnú ruku.
Máte nejaké obľúbené obdobie v histórii módy, ktoré vás najviac fascinuje?
Mám veľmi rada secesiu a každé obdobie, kde bola ženská móda naozaj ženskou. Kde dáma pôsobila elegantne a tajuplne. Taktiež antiku. Aj v súčasnosti kdekoľvek na ulici, ma veľmi baví pozorovať módu ľudí a často krát sa ňou inšpirujem hlavne pri vytváraní charakterov postáv. Niekedy by som si ich najradšej tajne odfotila.
Aký je váš najväčší osobný úspech v tejto oblasti?
Pre mňa je najväčší osobný úspech každý deň technickej skúšky na javisku, ktorú som už spomínala. Pretože vtedy si v realite overím či moje nápady, návrhy, vybrané materiály a zvolené veľkosti dekorácie boli správne. Každá inscenácia má takýto deň. Je pre mňa kľúčový. Veľmi som však vďačná za cenu Martina Benku za výtvarnú tvorbu, ktorú som získala v roku 2022.
A naopak – čo považujete za najväčšiu lekciu, ktorú ste sa naučili zo svojich neúspechov?
Pracovné medziľudské vzťahy. Pri tejto práci je veľmi dôležitá komunikácia s ľuďmi, prezentovanie svojho nápadu, konzultácie a hľadanie správnych materiálov, postupov na výrobu. Pri každom vyššie spomenutom idete s kožou na trh. Sú to často noví ľudia, nové pravidlá, vždy ako keby začínate nanovo. Pri všetkých konzultáciách a komunikácii si overujem určité postupy ktoré fungujú a snažím sa poučiť z tých, ktoré nevyšli úplne podľa mojich predstáv. Moja práca je aj mojím koníčkom. Keď tvorím, žijem.
Ako si viete efektívne rozložiť čas?
Keďže nie som úplne v tejto práci pánom svojho času, niekedy je to dosť komplikované. Kdesi som čítala, že „najväčšou inšpiráciou je deadline“, niečo na tom bude. U mňa to funguje tak, že dlhé týždne s tou myšlienkou a prečítaným scenárom chodím po svete a podvedome nad tým premýšľam.
Potom stačí niekedy pár dní a dám celý koncept dokopy. Táto príprava navonok nič nerobenia, je pre mňa najlepším systémom na hľadanie inšpirácie a podnetov všade okolo mňa. Veľmi mi pomáha dopredu si rozvrhnúť stretnutia a dni na odovzdanie, vtedy viem, že veci musím pripraviť.
Ako dlho trvá výroba kostýmov pre konkrétny projekt a v čom sa líši?
Pre Slovenské národné divadlo trvá výroba rok. V menších divadlách, alebo pre film a seriál, je často krát výroba oveľa kratšia. Niekedy nastane situácia, že projekt musím bohužiaľ odmietnuť pretože čas je naozaj krátky a bolo by to na úkor kvality a môjho spánku.
Občas mám na projekte k dispozícii divadelný alebo televízny fundus (sklad kostýmov a ich doplnkov-pozn.red.), kde je množstvo starších kostýmov. Aj toto recyklovanie a dotváranie hotového, je veľmi zaujímavá práca. Dávame tak nepotrebným odevom nový život.
Čo hovoríte na budúcnosť kostýmového dizajnu?
Móda a štýl v obliekaní sa v dnešnej dobe strašne rýchlo mení. Mám pocit že dnes sa nosí čokoľvek. Neviem odhadnúť kam sa posunieme v budúcnosti. Ale niekedy, keď prídem do predajni oblečenia pre tínedžerov, tie modely by som zvolila maximálne pre erotický film. Smutné.
Aké trendy alebo zmeny vidíte v nasledujúcich rokoch s príchodom umelej inteligencie?
Všetko ma dve strany mince. Až čas ukáže. Vo veľkej miere je to uľahčenie práce a vymýšľania. Ale mňa, tá časť hľadania a kreslenia strašne baví, nenechám to na umelú inteligenciu, keď netreba. Ak za mňa všetko spraví, tak moja ruka už nebude tak vykreslená a môj mozog zakrpatie.
Foto: Bara Podola, archív L.Š.