Opera SND uvádza monumentálnu hudobnú drámu Eugena Suchoňa – Svätopluk. Po legendách Ondrejovi Malachovskom a Jánovi Gallovi sa v titulnej úlohe predstavia špičkoví sólisti Jozef Benci a Peter Mikuláš. Zažite silný príbeh našich dejín v strhujúcej réžii Romana Poláka 23. a 25. mája.
Opera Svätopluk má národný rozmer a autentický patriotizmus, je drámou panovníka na pozadí mocenských zápasov na Veľkej Morave. Libreto, ktoré napísal skladateľ na námet drámy Ivana Stodolu spolu s dramaturgičkou Jelou Krčméry-Vrteľovou, je strhujúce.
Dráma Shakespearovských rozmerov
Zachytáva posledné dni kráľa Svätopluka, rozorvanej bytosti, kedysi mocného bojovníka a vladára, ktorý sa snažil zabezpečiť budúcnosť pre svoju ríšu. Trápil sa však aj výčitkami svedomia a len krátko pred smrťou si uvedomil svoje pochybenia a odovzdal vládu do rúk synom vyzývajúc ich, aby držali spolu. Vtedy nik ríšu nepokorí ako tie tri prúty, ktoré keď sú spojené, nik nezlomí… Stačí, aby sme si uvedomili a vnímali dnes len toto posolstvo? Podľa režiséra Romana Poláka „je to dráma shakespearovkých rozmerov, príbeh o zhubnom mechanizme moci a aj keď je to historický námet, je veľmi živý aj v súčasnom svete“.
Polákkladie zásadné otázky o nepoučiteľnosti človeka v boji o moc kráčajúceho dejinami aj po spálenej zemi. Je to opera náročná z interpretačnej stránky pre orchester aj pre sólistov; poslucháči a diváci určite ocenia aj efektné zbory, temperamentné pohanské tance či intímne emocionálne scény. Súčasné uvedenie Suchoňovej opery Svätopluk sa odohráva so strhujúcimi efektmi využívajúc videoprojekcie, moderný svetelný dizajn (svetelné objekty Ján Šicko, svetelný dizajn Ján Ptačin) s otvoreným ohňom na scéne s certifikáciou pražských Barrandovských štúdií. Autorkou scény je Barbora Šajgalíková.
Vyše 150 kostýmov navrhol úspešný mladý kostýmový dizajnér Pavol Dendis. Choreografiu má na starosti Ladislav Cmorej. Diriguje Adam Sedlický. Operu uvádza SND v slovenskom jazyku s anglickými titulkami, tak neváhajte zobrať aj známich zo zahraničia, nech sa oboznámia s našou kultúrou.
V osobnej premiére sa 23. 5. večer a 27. 5. dopoludnia predstaví skvelý slovenský basista s medzinárodným renomé Jozef Benci, ktorý aj naštudovaním postavy Svätopluka oslávi na scéne Opery SND svoje významné životné jubileum – 50 rokov.
Pre ocka bola rodina posvätná
Na jedného z našich najväčších hudobných skladateľov sme si zaspomínali s jeho dcérou Danicou Štilichovou.
Pani Danica, na premiére Svätopluka ste mali desať rokov (10. marca 1960 – pozn. red). Unikátne sú uvedenia tejto opery na hrade Devín (1960), v talianskej Perugii (1964) či na nádvorí Bratislavského hradu (1970). Dnes majú diváci stále možnosť zažiť túto monumentálnu hudobnú drámu s krásnou hudbou vášho otecka na pôde Opery SND. Prečo by si ju nemali nechať ujsť?
Predovšetkým preto, že je to originálny prepis historickej udalosti do súčasnosti! Navyše stvárnený v takej modernej scénickej a hudobnej mohutnosti, ktorá je doslova šokujúca! V tomto prepise sú zaktualizované všetky historické odkazy pre našu súčasnosť. Len si spomeňme na Svätoplukove prúty, na rozvadenosť bratov, na nekonečné intrigy, končiace sa dokonca fatálne. A napokon na posmrtný odkaz Svätopluka o našom takmer večnom zatratení. Kiežby sa krásna hudba opery Svätopluk, ktorú otecko stvoril, a ktorá tu nadlho pretrvá, vryla do našich osudov a životov a zušľachtila ich.
Váš otec bol veľmi silná osobnosť. Obohacoval svoje okolie nielen hudbou, ale aj duchovným postojom, bol veľmi nápomocný a nikoho neodmietol. V akých situáciách si na neho najčastejšie spomínate?
Otec bol komplexná osobnosť. Okrem toho, že bol umelec, bol doslova posadnutý človečenstvom. Nerozlišoval chudobu, bohatstvo, postavenie, vedel sa každému prihovoriť jeho jazykom. Aj preto ho mali ľudia spontánne radi. Rád sa smial, mal rád humor, ale vedel byť aj veľmi kategorický v situáciách, keď sa niekomu ubližovalo. Nikdy to však nedával okázalo najavo. Len my doma vieme, o koho a kedy a o aké situácie išlo.
Detstvo ste trávili medzi známymi a najmä intelektuálne založenými ľuďmi, čo nie je bežné pre každé dieťa. Ako vás to formovalo v budúcnosti?
U nás doma vládol veľmi spoločenský duch a dynamický život. Otec nerád chodieval do “veľkých” spoločností, nerád sa “predvádzal”. Mal radšej komornú atmosféru, stretnutia v najbližšom kruhu a rád a vášnivo debatoval. Často ho to zdravotne veľmi vyčerpávalo, ale bola to jednoducho jeho strhujúca vášeň. Mne z tejto jeho vášne zostala predovšetkým tá pracovná. Odrazila sa v tom, že som spracovala jeho pozostalosť, čo je mojím životným dielom a na čo som nesmierne hrdá.
Okrem toho tu po mne zostáva katalogizované jeho umelecké dielo, zostávajú tu jeho memoáre Život plný hudby a najmä spracovaný Denník z notovej osnovy, ktorý je ľudským a umeleckým svedectvom veľkej éry slovenského hudobného umenia a otcovho postavenia v ňom.
V tvorivom duchu pokračujete aj vo vašom manželskom živote, keďže žijete so spisovateľom Petrom Štilichom. Ten svojho svokra nazýva otecko, čo svedčí o jeho úcte a láske. Ako trávite bežné dni? Hrá tvorba a umenie u vás hlavnú rolu v každodennom živote?
Ocko si s mojím manželom Petrom padli do oka už od prvého stretnutia. Nielen ako ľudia, ale aj ako umelci. Napokon ocko zhudobnil aj niekoľko jeho básní. Bolo dobrým znamením, že Peter si priniesol vzťah k hudbe a k hudobnej klasike už z domu, takže prišiel do prostredia, kde mohol tento vzťah naplno zušľachťovať. To, že ho volal familiárne “ocko”, bolo spontánne, ocko ho volal familiárne zasa “Peterko”. Peter sa v súčasnosti venuje kompletizácii otcovho diela a postupne preberá túto činnosť vnuk a náš syn Richard.
Predsa len, nebola to zo strany manžela iba akási “povinná” úcta?
Vôbec nie! Už som spomínala, že nielen otec, ale aj manžel mali zmysel pre humor. A to nie hocijaký. Keď sme raz s mamou ochoreli, pustili sa do spolu do varenia. Dopadlo to katastrofálne. To, čo stvorili, bolo tak akurát na vyhodenie. Radšej sme s mamou rýchlo vyzdraveli. Hádam najlepšie odzrkadľuje vzťah môjho manžela k nám a ockovi zvlášť satirická básnička, ktorú venoval ockovi pri príležitosti jeho 70-tky na rodinnej oslave. Podujal sa do príležitostnej humoristickej básne pretaviť jeden deň v rodine svojho svokra.
Keď začal recitovať báseň, spočiatku sa ozval kde-tu smiešok. Ale ako stupňoval situačnú atmosféru jedného dňa u Suchoňovcov a prítomní pochopili, že ide o dobromyseľnú a pravú satiru a humor, vyvalili sa salvy smiechu, ale také, že sa nimi naplnila celá ulica. Mojej mame, odmeranej a prísne vyzerajúcej dáme, tiekli slzy smiechu po lícach, čo som nikdy nezažila, ocko sa plieskal od vytŕženia po stehnách, ostatní sa prehýbali v páse, to bolo niečo neopísateľné! Na druhý deň sa ľudia vypytovali, čo sa to u nás vlastne dialo? Nuž, dialo sa a bolo to naozaj nezabudnuteľné.
Zaujímavé je, že pán Suchoň nemal rád dve veci – prechádzky a vitamíny. Preskočilo na vás niečo z toho?
Žiaľ, som jeho kópia.
Dojemná je aj jeho autorita a úcta k rodičom, ktorú vám vštepoval. Aký najhlavnejší oteckov odkaz by ste radi odkázali verejnosti?
Pre ocka bola rodina niečo posvätné. To bol jednoducho inštitút spolupatričnosti, vysokej mravnosti a obetavosti. Rodina bola pre neho kantovským mravným zákonom. Žil pre ňu, obetoval sa pre ňu a do poslednej chvíle bol pre ňu oporou a majákom.
V jednom zo starších rozhovorov ste poznamenali, že najšťastnejšieho spravili vášho otecka vnukovia. Venujú sa aj oni hudbe alebo ich zavialo inam?
Ocko miloval svojich vnukov nadovšetko. Nikdy však nenástojil, aby sa venovali tomu, čomu zasvätil svoj život on. Napokon aj história dokazuje, že potomstvá slávnych neboli vždy najšťastnejšie v odboroch, v ktorých sa preslávili ich geniálni predchodcovia. Všetci ockovi potomkovia sa vydali a zrejme aj vydajú viac či menej trajektóriou súčasných preferovaných celosvetových trendov osobnej a osobnostnej existencie.
Eugen Suchoň je autorom dvoch opier, ktoré patria ku klenotom slovenskej hudobno-dramatickej spisby – opery Krútňava (premiéra v roku 1949) a opery Svätopluk, ktorú komponoval v rokoch 1952 – 1959. Premiéra bola v historickej budove SND 10. marca 1960. Opera Svätopluk je monumentálnosťou svojho námetu a hudobným spracovaním priam predurčená na uvádzanie pri slávnostných príležitostiach, tentoraz ako súčasť osláv 30. výročia vzniku Slovenskej republiky. Pri počúvaní prezidentských fanfár si ani neuvedomujeme, že sú súčasťou práve opery Svätopluk.
foto: Marek Olbrzymek