Nutričná špecialistka so zameraním na emočné jedenie BARBARA SVIEŽENÁ prináša pohľad, ktorý ide ďaleko za hranice klasických diét. Vo svojej práci prepája psychológiu, prácu s emóciami aj výživu, aby pomohla ľuďom pochopiť, prečo siahajú po jedle práve vtedy, keď im niečo chýba inde. Ukazuje, že kľúčom k zmene nie je prísna kontrola, ale porozumenie vlastnému telu aj vnútornému prežívaniu.
Smer, ktorý Barbara na Slovensko priniesla, zatiaľ nemá konkrétne pomenovanie. V Poľsku sa mu hovorí psychodietetika, ale nemá nič spoločné s dietetikou ako takou. Jej metodika je založená na tom, že prepája prvky z kognitívno-behaviorálnej terapie, emočného fokusingu a výživy. To všetko kvôli tomu, aby sa ľudia uzdravili z emočného jedenia.
Emočné jedenie
Pokiaľ je niečo iba emočné jedenie, znamená to, že občas každý z nás využije jedlo na upokojenie nervového systému. Nemusí to predstavovať hneď problém: „Problém nastáva vtedy, keď to presahuje patologickú hranicu. Jeme viac jedla ako v danej chvíli potrebujeme a má to jasné charakteristiky. Emočné prejedanie je jedenie pod vplyvom emócií. Rozlišuje sa pozitívne emočné jedenie, ktoré sa viaže s príjemnými emóciami (napr. oslava) a negatívne prejedanie. To sa prejavuje v súvislosti s neprijemnými pocitmi ako sú tlak, frustrácia, stres, pocit napätia a úzkosti,“ vysvetľuje špecialistka. Jednoducho povedané – ide o emócie, ktoré nevieme regulovať. Keď nemáme iný spôsob, ako zvládnuť a spracovať svoje emócie, jedlo nám pomáha. Avšak iba do momentu, kým nepredstavuje zdravotný, alebo estetický problém v podobe nadváhy či obezity.
Kedy už nastáva emočné prejedanie?
Prvým znakom je, že zjeme väčšie množstvo jedla, ako je pre nás bežné, a to v relatívne krátkom čase. Druhým znakom je, že epizóda emočného prejedenia sa deje tajne. Keď sa prejedáme, sme zvyčajne samy. Tretím príznakom je, že konzumujeme tzv. hyperchutné potraviny. Sú to jedlá, ktoré obsahujú vyšší podiel cukru, tuku alebo kombináciu cukru a tuku alebo soli a tuku, čo sú väčšinou spracované potraviny. Sú aj ľudia, ktorí jedia tzv. piate cez deviate. Čokoľvek. Posledným typickým znakom je, že prichádzajú silné pocity viny, hanby a odporu. Je to typické pre chronických dietárov. Štatistiky z roku 2010 až 2023 vyhodnotili, že 45% ľudí v Európe trpí emočným prejedaním. V zahraničí je už bežne zaužívaný výraz emotional eating. „Z niektorých štúdí dokonca vyplýva, že každý šiesty dospelý človek trpí emočným prejedením aspoň nejakú časť svojho života. S tým, že to nemusí byť vôbec viazané na vyššiu váhu,“ objasňuje Barbara. Emočné prejedenie hraničí s kompulzívnym jedením (pozn.red – záchvatovité prejedenie je už psychiatrická diagnóza).
Ideálne správanie v jedení
Pri správnom jedení by sme sa mali držať troch pravidiel. Prvé je, že jeme len vtedy, keď máme hlad. Druhé hovorí, že správne je najesť sa do polosýta. Telo nám dá jasný signál, že už stačí. Nevieme ho žiaľ často krát identifikovať kvôli tomu, pretože sa nestravujeme vedome. Znamená to, že nie sme prítomní keď jeme a nesústredíme sa na svoje telo. Potom nevieme čítať jeho signály. A posledné pravidlo je, že jem len to, čo slúži môjmu telu. Aj keď vám niekto povie, že by ste si mali dať na večeru kurací steak so zeleninou, ale nerobí vám dobre, tak ho nejedzte. „Mali by ste poznať svoje telo natoľko, aby ste mu dávali potraviny, ktoré ono uprednostňuje. A nie hlava. My však často nevieme čítať signály nášho tela, pretože sme od neho odpojení. Stále hľadáme nejakú novú výživu, čo je zdravé a nezdravé. Pritom sa veľa krát stačí iba poriadne počúvať. Telo vám napovie,“ radí odborníčka.
Intiutívne stravovanie existuje
Rodíme sa s perfektnou reguláciou príjmu potravy: „Na základe hladiny hormónov, časť mozgu, kde sú sústredené centrá hladu a sýtosti, vyhodnocuje v každej chvíli stav nášho organizmu. On nám podsúva informáciu, kedy jesť a čo. Dlhé roky vieme, že deti sa majú dojčiť na požiadanie. Každé dieťa sa rodí s tým, že vie, kedy potrebuje jesť a koľko,“ hovorí zanietene Barbara. Deti vedia čo chcú, pretože sa riadia vnútorným inštinktom a nikdy sa neprejedia. Jeden deň jedia veľa, druhý deň nejedia nič. Systém samoregulácie sa naruší tým, keď nám od určitého veku iní začnú hovoriť, koľko a čoho máme zjesť. Iba 5 až 7 % ľudí je aj v dospolosti prepojení s týmito signálmi. „To sú práve ľudia, ktorí nechajú na tanieri jeden zemiak. Že už stačí,“ smeje sa Barbara. „Jednoducho si vyberajú intuitívne.“
Výživa muža vs. výživa ženy
Veľa výživových trendov, napríklad low-carb, keto diéty a prerušené hladovanie, komunikujú často muži. Je potrebné uvedomiť si, že ženské a mužské telo sú veľmi odlišné, primárne kvôli hormónom. Ženy sú cyklické: „Máme úplne iné potreby počas cyklu a mali by sme byť vnímavejšie voči svojmu telu a tomu, čo potrebuje. U nás vôbec neplatí to, na čom sú všeobecne nastavené jedálničky. U žien neexistuje jedna rovnica na každý deň. My naozaj potrebujeme v každej fáze jesť trošku inak.“ Ženy sú emocionálnejšie a je pre nás dôležité, aby sme mali doplnené sacharidy. Ak ich vynecháme, sme náladovejšie, úzkostnejšie a máme väčšie výkyvy. Absolútne nevhodný koncept pre ženy s históriou poruchu príjmu potravy a emočného jedenia, ale aj chronického diétovania, je prerušované hladovanie. „Ženský organizmus je jednoducho odlišný,“ objasňuje nutričná špecialistka.
Ako nevychovať emočného jedáka
Chudnutie riešia primárne ženy. Nepáči sa im ich postava a toto sledujú malé dcéry. Neustále diétovanie, obmedzovanie a prílišné sústredenie sa na svoje telo sú všetko znaky zlej emočnej regulácie. Veľmi častým fenoménom súčasnosti, žiaľ aj v rodinách, je body shaming (zahanbovanie cez telo – pozn.red). Aj cez sociálne siete, ktoré na mladých ľudí útočia. Všetko dokopy je živnou pôdou pre poruchy príjmu potravy a emočné prejedanie aj u detí. „Ak v rodinách neriešime emocionálnu komunikáciu od útleho veku a nevedieme detí k emočnej zrelosti, doplatia na to oni. Sociálne siete vytvárajú neustály tlak na nervovú sústavu. My ženy by sme sa nemali sústrediť na výživu alebo diétu, ale primárne na to, čo sa mi deje. Čo je zdrojom môjho vnútorného napätia. Tam treba vždy začať,“ tvrdí Barbara.
Nedá sa chudnúť z odporu k telu, iba z lásky
„Je veľmi zavádzajúce myslieť si, že ženy, ktoré sú štíhle, sú v skutočnosti šťastné a majú dobrý vzťah k jedlu a k telu. Väčšinou to tak nie je. U nás žien je na prvom mieste emocionalita. Vedomé prežívanie seba. Všímam si seba, kto som, kým som. Ako reagujem, čo sú moje spúšťače. Čo potrebuje moje telo. Je to celoživotná cesta,“ uzatvára odborníčka.
Barbara Sviežená je nutričná koučka a dušou vedkyňa a bádateľka. Odovzdáva, motivuje a sprevádza na ceste von z emočného prejedania, chronického diétovania, neustáleho chudnutia a priberania a závislosti na jedle, najmä sladkom. Vyštudovala genetiku a molekulárnu biológiu. Dlhé roky v laboratóriu ju naučili pokore k vede a poznaniu. Posledných 12 rokov sa do hĺbky venuje výžive v každej jej podobe.
„Pochopila som, že jedlo môže byť odmenou, trestom aj drogou, že vplýva na telo aj dušu. Mojou nosnou témou je emočné prejedanie a závislosť na jedle.“
Foto: archív B. S.