Keď schudnem, kúpim si tie krásne šaty. Keď dokončím tento projekt, konečne si oddýchnem. Keď deti vyrastú, začnem viac cestovať. Keď budem zarábať viac, dovolím si užívať život. Poznáte to? Nenápadne si posúvame radosť do budúcnosti a presviedčame sa, že skutočný život sa začne až vtedy, keď bude všetko konečne „tak, ako má byť“. Lenže čo ak ten správny okamih nikdy nepríde?
Odkladať okamžité potešenie samo osebe nie je problém. Psychológia pozná odložené uspokojenie, teda schopnosť vzdať sa menšej okamžitej odmeny v prospech hodnotnejšieho budúceho výsledku. Takéto rozhodovanie súvisí so sebakontrolou, motiváciou, očakávaniami aj tým, nakoľko veríme, že budúcu odmenu skutočne získame. [psykholoh.com], [pmc.ncbi.nlm.nih.gov]
Niečo iné však je, keď neodkladáme kúsok koláča či nákup novej kabelky, ale samotnú radosť zo života.
Práve tento vzorec sa v populárnej psychológii niekedy označuje ako syndróm odloženej radosti. Nie je to oficiálna psychiatrická diagnóza. Veľmi presne však vystihuje spôsob uvažovania, ktorý mnohí z nás dobre poznajú:
Najskôr musím niečo dosiahnuť. Až potom si dovolím byť spokojná.
„Budem šťastná, keď…“
Skúste sa na chvíľu započúvať do vlastných myšlienok.
Keď schudnem päť kíl, budem sa cítiť dobre vo svojom tele.
Keď dostanem povýšenie, konečne budem spokojná.
Keď splatíme hypotéku, začneme si viac užívať.
Keď si nájdem partnera, budem šťastná.
Keď budem mať viac času, začnem robiť veci, ktoré ma bavia.
Na prvý pohľad na tom nie je nič zvláštne. Máme ciele a prirodzene očakávame, že ich splnenie nám prinesie dobrý pocit.
Problém nastáva vtedy, keď sa„keď“ zmení na podmienku, ktorú musí život splniť, aby sme si ho mohli začať užívať.
Cieľ dosiahneme. A objaví sa ďalší
Možno ste to už zažili. Mesiace túžite po niečom konkrétnom. Dostanete novú prácu, schudnete, kúpite byt alebo dokončíte náročný projekt.
Prvé dni prichádza eufória.
A potom?
Život pokračuje.
Objaví sa nový cieľ, problém alebo hranica, ktorú treba prekonať. Z vety budem spokojná, keď toto zvládnem sa veľmi rýchlo stane teraz ešte potrebujem zvládnuť toto.
Budúcnosť tak zostáva miestom, kam neustále presúvame predstavu svojho ideálneho života.
Výskum časovej perspektívy zároveň ukazuje, že spôsob, akým vnímame prítomnosť a budúcnosť, súvisí s naším rozhodovaním o okamžitých a budúcich odmenách. Dôležité je aj to, nakoľko budúcu odmenu považujeme za reálne dosiahnuteľnú.
Produktivita ako podmienka oddychu
Odložená radosť má ešte jednu veľmi nenápadnú podobu: pocit, že si príjemné veci musíme najskôr zaslúžiť.
Najskôr upratať celý byt, potom káva.
Najskôr dokončiť všetku prácu, potom oddych.
Najskôr sa postarať o všetkých ostatných, potom o seba.
Lenže zoznam povinností málokedy zostane prázdny. Na jeden vybavený e-mail čakajú ďalšie tri, po jednom upratovaní príde ďalšie a aj v práci sa vždy nájde niečo, čo by sa ešte „malo“ dokončiť.
Ak teda dovolíme radosti prísť až vtedy, keď už nebude čo robiť, možno jej vlastne nedávame veľkú šancu.
- Návraty poézie: Banská Bystrica hostila 16. ročník súťaže o cenu Andreja Sládkoviča
- Film Divočina odhaľuje temnú tvár rodinných vzťahov
- Syndróm odloženej radosti: Prečo stále čakáme na správny okamih, aby sme začali žiť?
- Na seniorov by sme nemali myslieť iba v októbri. Niekedy stačí tak málo, aby sa necítili sami
- Zimné čižmy – elegantná hrejivosť a nadčasový dizajn pre chladné dni
Nečakáte náhodou na svoju „lepšiu verziu“?
Obzvlášť kruté dokážeme byť k vlastnému telu.
Koľkokrát si žena povie, že si pekné oblečenie kúpi, až keď schudne?
Že sa nechce fotografovať, pretože sa jej nepáči, ako momentálne vyzerá?
Že na dovolenku pôjde možno budúci rok, keď bude vo forme?
Lenže fotografie, výlety, večere s priateľmi či nové šaty nie sú odmenou za dosiahnutie „správneho“ čísla na váhe.
A o niekoľko rokov nám možno nebude prekážať, že sme vtedy nevážili o päť kilogramov menej. Skôr nás môže mrzieť, že sme sa pre tých päť kilogramov odmietali cítiť dobre v živote, ktorý sme práve žili.
Plánovanie budúcnosti nie je nepriateľ
Riešením samozrejme nie je zahodiť všetky ciele, minúť úspory na dovolenku a vyhlásiť, že žijeme iba pre dnešok.
Odložené uspokojenie môže byť užitočnou súčasťou sebakontroly a dlhodobého rozhodovania. To, či sme ochotní čakať na neskoršiu odmenu, ovplyvňuje množstvo faktorov vrátane našich očakávaní, sebaúčinnosti, sebakontroly či pocitu dostupnosti zdrojov.
Problémom teda nie je mať budúcnosť. Problémom je žiť iba pre ňu.
Môžete si sporiť na vysnívanú dovolenku a zároveň si dnes kúpiť kávu s kamarátkou.
Môžete pracovať na svojej kondícii a pritom nosiť oblečenie, v ktorom sa cítite krásne už teraz.
Môžete budovať kariéru a zároveň mať popoludnie, počas ktorého neurobíte nič „produktívne“.
Jedno nevylučuje druhé.
Ako zistiť, či svoj život neustále odkladáte?
Skúste si úprimne odpovedať na niekoľko otázok:
- Hovorím si často„až keď…“?
- Mám výčitky, keď oddychujem bez toho, aby som si to najskôr „zaslúžila“?
- Odkladám veci, po ktorých túžim, hoci na to nemám reálny dôvod?
- Spájam svoju spokojnosť s konkrétnym budúcim úspechom?
- Čakám, že raz príde obdobie, keď bude všetko vyriešené?
- Odopieram si zážitky pre svoju súčasnú váhu, vek či vzhľad?
- Dokážem si všimnúť príjemný moment bez potreby okamžite riešiť, čo bude ďalej?
Ak ste sa spoznali vo viacerých bodoch, nemusíte okamžite reorganizovať celý život. Možno stačí začať oveľa menšie.
Nemusíte čakať na dovolenku, aby ste mali pekný deň
Radosť nemusí byť veľkolepá.
Nemusí stáť stovky eur ani vyžadovať letenku na druhý koniec sveta.
Môže to byť káva vypitá bez mobilu. Prechádzka, na ktorú nejdete preto, aby ste spálili kalórie. Kytica kúpená len tak. Dobré jedlo uprostred obyčajného týždňa. Hodina s knihou napriek tomu, že bielizeň stále čaká v koši.
Dôležitá môže byť práve zmena vnútorného pravidla:
Nie „odmením sa, až keď bude všetko hotové“, ale „aj počas cesty môžem zažiť niečo pekné“.
Správny okamih možno vyzerá úplne obyčajne
Máme tendenciu myslieť si, že raz nastane obdobie, keď sa život konečne uprace.
Budeme mať viac peňazí. Menej práce. Lepšiu postavu. Vyriešený vzťah. Väčší byt. Staršie deti. Viac času.
Niektoré z týchto vecí sa možno naozaj stanú.
Ale pravdepodobne sa objavia aj nové starosti, povinnosti a sny.
Život totiž málokedy oznámi, že všetko je hotové a teraz môžeme začať žiť.
Možno preto nepotrebujeme prestať plánovať budúcnosť. Potrebujeme len prestať veriť, že má na radosť monopol.
Nechajte si veľké sny. Tešte sa na dovolenku, nový domov, lepšiu prácu aj všetko, čo ešte len príde.
Ale občas sa rozhliadnite aj okolo seba.
Pretože kým čakáme na správny okamih, toto je ten život, ktorý práve žijeme.
Poznámka: „syndróm odloženej radosti“ nie je oficiálna psychologická ani psychiatrická diagnóza. V článku ho používame ako populárne pomenovanie vzorca, pri ktorom človek opakovane podmieňuje spokojnosť budúcimi okolnosťami.
