Jadrovej expertke Alene Vakovej sa v mladom veku podarilo dosiahnuť nevídaný úspech. Jej šikovnosť preraziť v mužskom kolektíve ocenil celý národ v ankete Slovenka roka 2024. Ako sa podarilo (jedinej) žene prevziať kľúče od dvoch blokov v Atómovej elektrárni Mochovce, nám prezradila v rozhovore.
Na Slovenke roka ste vyhrali nie jednu, ale hneď dve sošky. Okrem víťazstva v kategórii Biznis a manažment ste si odniesli aj titul Absolútna Slovenka roka. Čo to pre vás znamená?
Vnímam to ako veľkú poctu a odmenu za moju doterajšiu prácu. Neočakávala som až takú veľkú podporu od hlasujúcich. Predsa len do mojej nominácie v ankete Slovenka roka som bola neznáma osoba a nemám fanúšikovskú základňu ako napríklad mediálne známe osobnosti.
Keď sme sa vás po priamom prenose pýtali, aká vlastnosť vám dopomohla dostať sa až sem, odpovedali ste – tvrdohlavosť. Na aký zásadný moment v súvislosti s tvrdohlavosťou – keď zafungovala, si spomínate na svojej ceste?
Už len to, že som sa nenechala odhovoriť a išla som študovať elektrotechniku. K tým vlastnostiam by som ešte spätne doplnila cieľavedomosť. Keď máte jasný cieľ, víziu a viete, čo na ich dosiahnutie potrebujete, tak to ide pomerne jednoducho.
Čo prispelo k vášmu rozhodnutiu ísť študovať jadrovú fyziku?
Táto oblasť ma zaujala ešte na základnej škole. Fascinovala ma výroba elektrickej energie v atómovej elektrárni. A aj dovtedy som sa vždy viacej zaujímala o prírodovedné predmety ako o humanitné. Ľahšie sa mi učila matematika, chémia, fyzika ako napríklad dejepis. No a po školskej exkurzii vo vtedy čerstvo spustenej jadrovej elektrárni v Mochovciach som v tom mala už úplne jasno.
Ako sa k vášmu zameraniu postavili rodičia?
Na začiatku to asi nebrali vážne. Veď deti majú tých vysnívaných povolaní veľa a veľmi rýchlo ich aj menia. V jeden deň chcú byť lekárkou, na druhý deň učiteľkou, potom herečkou a tak ďalej. Hoci som si vybrala veľmi netradičný odbor, ako strednú školu som si zvolila gymnázium, takže tam bol ešte štvorročný priestor na možnú zmenu plánu. Zlom nastal vo štvrtom ročníku, keď sa podávali prihlášky na vysokú školu. Pamätám si, že sa ma naši pýtali, či si predsa len nepodám prihlášku aj na medicínu (úsmev). No nakoniec rešpektovali moje rozhodnutie ísť na Fakultu elektrotechniky a informatiky.
Prišiel čas na uznanie, keď ste si pred celým Slovenskom prevzali prestížne ocenenie v sále plnej inšpiratívnych žien?
Ale, samozrejme. To prišlo už oveľa skôr. Odhovárali ma iba od výberu vysokej školy asi do toho posledného momentu na gymnáziu, keď sa posielali prihlášky. Počas štúdia na vysokej škole a aj teraz počas práce v elektrárni ma plne podporujú, za čo som nesmierne vďačná. Bez rodičovskej pomoci by som popri synovi mala často problém realizovať sa naplno v práci.
Akú ste mali v škole partiu? Už tam ste sa zrejme naučili fungovať v mužskom kolektíve…
Na fakulte bol veľký nepomer v zastúpení mužov a žien. Úplne presné čísla si už nepamätám, ale v prvom ročníku sme v odbore elektrotechnika boli asi 3-4 ženy. To bolo menej ako 1 percento zo všetkých študentov, ktorí nastúpili do prvého ročníka. Takže čo sa týka partie spolužiakov, bola som veľakrát jediná žena v krúžku. Mužský kolektív mi však nikdy neprekážal, skôr mi vyhovoval. Aj teraz mám viac kamarátov ako kamarátok.
V Atómovej elektrárni Mochovce ste si prešli piatimi funkciami. Vypracovali ste sa až na manažérku riadenia prevádzky prvého a druhého bloku, čím ste sa zároveň stali prvou Slovenkou na tejto pozícii. S akou najťažšou situáciou ste sa v kariére stretli doposiaľ?
Žiadna taká konkrétna situácia mi teraz nenapadne. Ťažký bol začiatok, a to na každej z tých pozícií. Zvlášť pri prechode na riadiace funkcie. Kým pri pozíciách na blokovej dozorni bol ten postup viac-menej prirodzený, odchod odtiaľ znamenal vystúpenie z komfortnej zóny.
Aký máte recept na úspešnú spoluprácu s rôznymi typmi mužských pováh, ktoré musíte navyše manažovať?
Základom je komunikácia. Vysvetľovať dôvody rozhodnutí, počúvať sa navzájom, pýtať sa na názor, ako by to urobili oni, diskutovať o problémoch a spoločne dospieť k záveru. S veľkou väčšinou sa poznám od začiatku môjho pôsobenia v elektrárni a tykáme si, takže sa dokážeme otvorene porozprávať.
Ako znášajú muži, ktorí sú pod vašou funkciou, že im „velí“ žena?
Na to by sa bolo potrebné opýtať ich (smiech).
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Začína sa pomerne skoro. Ak to dovoľujú súkromné okolnosti a nemusím viezť syna do školy, tak o šiestej ráno. Hneď na úvod si prejdem priebeh prevádzky a hlásenia o problémoch, ktoré sa vyskytli od predchádzajúceho dňa. Ak máme v elektrárni odstávku (ide o proces, keď sa vymení časť paliva v reaktore a vykonajú sa projekty či kontroly, ktoré sa nedajú robiť, keď je blok v prevádzke), vtedy zvyknem ešte večer a ráno volať do elektrárne zmenovému inžinierovi a informovať sa, ako prebiehajú aktuálne práce, respektíve, či je potrebné sa niečomu hneď ráno začať venovať.
Potom nasleduje kolobeh stretnutí v rámci môjho útvaru, respektíve s inými odbornými útvarmi elektrárne. Preberáme práce naplánované na daný deň a podmienky ich vykonania vzhľadom na aktuálnu situáciu. Rozhodujeme tiež o spôsobe vyriešenia vzniknutých problémov. To je každodenná rutina a ďalej je to rôznorodé – od pochôdzok v teréne, pozorovaní práce zamestnancov za účelom poskytovania spätnej väzby, pripomienkovanie projektov, analýz, ktoré vypracováva môj tím, až po účasť v skúšobnej komisii na štátnych skúškach operátorov.
Čo hovoríte na tendencie, že tu budú raz len autá na baterky?
Či raz budú jazdiť len autá na baterky si netrúfam odhadnúť. Každopádne, ak chceme znižovať emisie, je potreba hľadať alternatívu k spaľovacím motorom. Elektromobily pri predpoklade, že sa aj elektrická energia vyrobí bezemisne, napríklad aj z jadrových elektrární, sú zatiaľ dobrou alternatívou. Elektromobilitu podporujeme aj v Slovenských elektrárňach. V našom vozovom parku majú elektromobily bohaté zastúpenie a na jednotlivých lokalitách máme aj vlastné nabíjacie stanice. V apríli sme od Slovenskej asociácie pre elektromobilitu (SEVA) získali najvyšší stupeň ocenenia ELF (E-mobility Friendly company) – Šampión. Toto ocenenie sa udeľuje spoločnostiam, ktoré sa konkrétnymi krokmi zaviazali podporiť bez-emisnú dopravu, významne sa podieľajú na šírení dobrého mena elektromobility a pomáhajú v jej rozvoji na Slovensku.
Splnili ste si terajšou pozíciou konečný cieľ alebo je stále „kam ďalej“?
Teraz sa chcem plne sústrediť na to, kde som a byť dobrou odborníčkou na tejto pozícii. Čo bude ďalej, ukáže čas. Ak budem mať pocit, že tu sa už nemám v čom zlepšovať a bude možnosť posunúť sa ďalej, tak ju rada využijem.
Bežná žena pri prácach v domácnosti zvykne frflať v zmysle „na toto treba chlapa,” vy to máte doma ako?
Naozaj sú činnosti, na ktorého toho chlapa treba. Nie preto, že by im žena neporozumela, ale preto, lebo vyžadujú fyzickú silu. A potom sú tu tie ostatné drobnosti, na ktoré stačí iba logické myslenie alebo dobrý návod, náradie a trocha odvahy a tie zvládne aj hociktorá šikovná žena.
Dokážete si na dovolenke odpočinúť? Nie ste stále v strehu, či nezazvoní mobil?
Už som sa to naučila, aj keď telefón a laptop si beriem so sebou aj na dovolenku. Stresové situácie však väčšinou riešiť nemusím. Ani sa to veľmi nedá, keď som niekde v horách na túre alebo na lyžovačke. Keď idem na plánovanú dovolenku, určím predtým svojho zástupcu, na ktorého delegujem právomoci. Telefón a laptop si beriem skôr preto, aby som mala informácie o tom, čo sa deje a aby som bola v obraze, keď sa vrátim po dovolenke.
Mnoho žien má po materskej dovolenke problém nasadnúť naspäť na „dobre rozbehnutý vlak“. Vám sa to podarilo. Čo by ste odporučili mamičkám, ktoré to ešte len čaká?
Na toto asi neexistuje univerzálna rada. Mne veľmi pomohlo, že som bola cez partnera, ktorý pracoval v elektrárni, v kontakte s aktuálnym dianím v elektrárni. Navyše som nezostala doma tri roky, ako je to zvykom, ale vrátila som sa už po roku. Oproti iným povolaniam som to mala rozdielne v tom, že som nenaskočila hneď do „rozbehnutého vlaku“, ale zo zákona mi vyplývala povinnosť zopakovať si časť prípravy na povolanie a štátne skúšky. Takže som hneď po ukončení materskej a rodičovskej dovolenky nemohla samostatne vykonávať prácu, ale bola som v zácviku.
Okrem toho, že máte na starosti dva jadrové bloky, zastávate aj ďalšiu náročnú úlohu – ste mamina. Len málo detí na svete sa môže pochváliť tým, že ich mama je jadrová expertka. Čo je pre vás prioritou v synovej výchove?
Mojou prioritou je vychovať zo syna dobrého, zodpovedného a šťastného človeka. Snažím sa mu vštepovať, že ľudia sa neposudzujú podľa výzoru či bohatstva, ale podľa charakteru. Že frajera z neho neurobí ani to, že bude svalnatý a vyšportovaný, ani to, že bude krásavec, ak bude ľahkovážny a nezodpovedný, či sa bude vyvyšovať nad ostatných a vysmievať sa inakosti alebo slabším. Vysvetľujem mu tiež, že nie je ani tak dôležité byť najlepším v triede alebo mať iba jednotky, podstatné je, aby rozumel tomu, čo sa učí. Prízvukujem mu však aj to, že úspech a výsledky neprídu len tak samy od seba a musí pre ne aj on niečo urobiť. Tiež sa u neho snažím budovať lásku k prírode, k zvieratkám, k životnému prostrediu.
Na čo sa v lete najviac tešíte?
Teším sa na to, že sa dva mesiace nebudem musieť po práci ešte „učiť a písať domáce úlohy“. Teším sa na dovolenku, ktorú aj toto leto strávime doma na Slovensku vo Vysokých Tatrách. Mám rada aktívny oddych a využiť každú minútu dovolenky. Takže už teraz plánujem, čo všetko chcem vidieť a ukázať synovi, kam všade pôjdeme, a ako to zosynchronizujeme.