Na pódiu je sebavedomá a energická, v súkromí vyhľadáva pokoj a samotu. Speváčka ANDREA ZIMÁNYIOVÁ si popri pracovných úspechoch prechádza veľkou osobnou zmenou. Po desaťročiach našla otca, ktorého celý život nepoznala.
Termín na rozhovor sme si zľaďovali dlhšie, aké obdobie aktuálne prežívate? Čo vás v lete čaká?
Teraz mávam také obdobia, že je to aj o hraní, aj o voľne. Veľmi rada chodievam na golf, takže keď mám voľnejšie víkendy, zájdem si s priateľmi zahrať. Nedávno som bola dokonca na tenisovom kempe, takže športu je v lete celkom dosť, čo je fajn. Čo sa týka pracovných vecí, mám za sebou pekné koncerty, či už s kapelou alebo s orchestrom Gustáva Broma. Toto leto sa budem pilne pripravovať na jeden veľký koncert
Spomínate spoluprácu s orchestrom Gustáva Broma, ktorá trvá už dve desaťročia. Na čo sa môžu diváci v rámci vašich letných príprav tešiť?
Presne tak. S orchestrom Gustáva Broma spolupracujem už 20 rokov. Rátam to od momentu, kedy sme začali spolupracovať v rámci televíznej šou Let’s Dance v roku 2006, a odvtedy s nimi ako sólistka spolupracujem v podstate nepretržite. Pripravovaný koncert na zámku Šimák bude prierezom všetkými obdobiami, ktoré sa mi v kariére prihodili. Plus je tam spolupráca s Vladom Valovičom. Koncert sa volá Štyri živly, pretože tam budú zastúpené štyri hudobné žánre, ktoré sú môjmu srdcu blízke. Bude tam francúzsky šanzón, čo je moja najväčšia srdcovka. Potom popová sekcia, kde si zaspomínam na môjho drahého kolegu Vaša Patejdla a zaznejú aj nejaké svetové hity. Treťou polohou je moja rocková podoba, keďže som začínala v kapele Margot ako rockerka. No a zakončíme to sekciou v latinsko-amerických rytmoch, čím poukážem práve na spoluprácu s Let’s Dance, kde sme tieto tance doprevádzali. Bude to na záver latino párty.
Okrem koncertovania na Slovensku ste nedávno odohrali tri koncerty v Číne. Pri akej príležitosti?
Bol to veľký zážitok, ktorý sa udial veľmi rýchlo. Peter Feranec, ktorý je v Pekingu, tam zakladá nový Slovenský inštitút. Pozval nás aj s manželkou Božkou Ferancovou, vynikajúcou opernou speváčkou. Boli sme v podstate prví hudobníci, ktorí takto otvorili brány do Číny, aj v spolupráci so slovenskou ambasádou. Celé sa to zomlelo narýchlo – Peter mi volal, či máme voľno o dva týždne, práve keď sme s Jurajom Burianom končili turné Pavla Hammela. Bolo to náročné, lebo sme hrali v Prievidzi a takmer hneď sme leteli do Pekingu.
Ako na vás Čína zapôsobila?
Predčila moje očakávania, je naozaj veľmi vpredu. Ja som človek a turista, ktorý vníma skôr atmosféru než politiku. Videli sme Čínsky múr, ale inak sme skôr nasávali atmosféru mesta, lebo všade bolo veľa ľudí kvôli sviatkom. Čínske publikum je neuveriteľne sústredené, hltajú vám každú notu. Cítili sme sa tam ako superstar, všetci sa s nami chceli fotiť a robili sme aj rozhovory do televízie. Stretli sme tam úžasných, ctižiadostivých mladých ľudí, ktorí sa chcú učiť, hoci lekcia angličtiny tam stojí aj 100 eur.
V akých hudobných zoskupeniach vás fanúšikovia môžu vidieť najčastejšie?
V podstate sa to za tie roky veľmi nemení. Najviac hrávame s Jurajom Burianom, sme takí skladní – iba gitara a spev, zmestíme sa do každého rohu (smiech). Potom je tu big band Gustáva Broma, s ktorým hrávame hlavne plesovú sezónu od januára do marca. V lete mám koncerty v slovenských vinárstvach so šesťčlennou kapelou, kde spievam vyslovene šanzóny. A máme aj kapelu na počesť Vaša Patejdla, kde účinkujem s jeho synom Robom a originálnou kapelou, ktorá Vaša doprevádzala. Pokračujeme v jeho odkaze.
Kedy sa cítite byť najviac sama sebou?
Myslím si, že je to na pódiu. Tam sa cítim bezpečne, som odvážnejšia a mám pocit, že dokážem všetko. Mám také dve tváre. Keď idem z pódia, som nenápadná, nie som ten typ speváčky, čo sa finti, aj keď ide len vyniesť smeti. Často som prekvapená, keď ma niekto spozná na ulici. Na pódiu mám úplne iné sebavedomie ako v súkromí. Už ako malá som bola exhibicionista, čomu moji členovia rodiny veľmi nerozumeli, lebo u nás nikto nebol hudobne nadaný, dokonca sme ani nespievali koledy na Vianoce. Keď som spievala s Margot rockové veci, pódium bolo moje kráľovstvo. A keď nám niekto začal otravovať dievčatá v kapele, vedela som byť ako levica a poriadne zlá.
Spomenuli ste rodinu a to, že ste v nej boli hudobne tak trochu „atypická“. Nedávno ste však odhalili niečo veľmi osobné o svojich koreňoch.
Áno, je to pre mňa ešte veľmi čerstvé a citlivé. Svojho otca som nikdy nepoznala. Mama mi vždy hovorila, že to bol Francúz, s ktorým sa zoznámila v Karlových Varoch. Mama mala vtedy 30 rokov, veľmi chcela dieťa a tak sa zoznámila s Alanom. Bola to v podstate niekoľkodňová aféra a od môjho narodenia sme neboli v kontakte. Vždy som ho však chcela spoznať, poznala som jeho meno a mala som jednu fotku z jeho mladosti. Tento rok vo februári som si dala spraviť DNA testy cez takú krabičku, čo pošlete do laboratória. Okrem pôvodu vám to ukáže aj zhodu s ľuďmi v databáze. Našla som tam tisíce vzdialených príbuzných, ale hneď na prvom mieste mi vyšla obrovská zhoda – bratranec z otcovej strany. Napísala som mu s rozbúšeným srdcom. Volá sa Bassam a žije v Londýne. Keď som mu poslala fotku, ktorú som mala, hneď povedal: „To je môj strýko“.
To znie ako z filmu. Čo ste sa dozvedeli ďalej?
Cez tohto bratranca som našla svojho otca. Získala som kontakt na neho cez jeho syna. Zistila som, že mám vlastne troch bratov. A čo je ešte zaujímavejšie, otec nie je úplný Francúz. Žil síce v Paríži, ale je to čistý Libanonec. Takže som sa dozvedela, že som polovičná Libanonka. S bratrancom sme si aj volali, je to strašne zlatý človek. Prial mi to, lebo ja som bola celoživotný jedináčik a zrazu mám po svete armádu bratrancov a sesterníc. S otcom som sa však ešte neskontaktovala. Vzhľadom na situáciu na Blízkom východe, ktorá zasiahla aj Libanon, sme sa s bratom dohodli, že do toho nebudeme nateraz rýpať. Je to citlivé. Otec žije v Bejrúte s celou rodinou, teší sa dobrému zdraviu a je to už osemdesiatnik. Videla som fotky, ale ešte trošku váham. Možno to bude „príbeh číslo dva“ (úsmev).
Možno je aj dobre, že toto pátranie prišlo až teraz, v zrelšom veku.
Asi áno. Keby som to riešila pred 20 rokmi, boli by v tom iné emócie. Teraz mi to celé dáva skôr silu. Celkovo som v období, kedy veci nechávam plynúť. Moje mentálne nastavenie je teraz také „budhistické“ – ako to má prísť, tak to príde.
Keď sa pozriete na seba a na ženy okolo vás, čo podľa vás robí ženu skutočne príťažlivou?
Myslím si, že je to zdravé sebavedomie. Vtedy žena vyžaruje určitú energiu a šarm, čím sa odlišujeme jedna od druhej. Najhoršie je, keď vyzerajú všetky ženy rovnako. Výnimočnou ženu robí aj to, čomu sa venuje, jej práca alebo záľuba. Nedávno som bola na Mauríciu na fit pobyte, kde bolo 20 žien. Ja sa v mužskom muzikantskom prostredí cítim dobre, takže toto bolo pre mňa iné, ale našla som tam toľko inšpirujúcich žien. Jedna bola paleontologička na ropnom vrte, ďalšia sa venovala keramike s postihnutými deťmi .. Máme na Slovensku veľa perfektných žien, ktoré nielen dobre vyzerajú, ale vytvárajú skutočné hodnoty.
Na záver, čím si vy sama dokážete spríjemniť obyčajný deň?
Mám rada spoločnosť priateľov, ale zároveň veľmi vyhľadávam aj samotu. Keďže sa pri práci stretávam s obrovským množstvom ľudí, som v jadre introvert a niekedy mi to odoberá veľa energie. Potom sa musím aspoň na jeden deň zavrieť, s nikým nehovoriť a nedvíhať telefóny. Je to pre mňa psychohygiena a terapia – ani obraz, ani zvuk. Takže to, čo je pre mňa príjemné, závisí od toho, či mám práve svoj spoločenský alebo nespoločenský deň.
Foto: Katarína Obermanová, archív A. Z, Facebook