Život ju naučil prijímať výzvy, pustiť to, čo sa nedá zmeniť a vážiť si všetko, čo prišlo. O pokoji, zrelosti, láske aj o sile ženského sebapoznania hovorí herečka Anikó Vargová, známa aj zo seriálu Sľub. Dnes žiari spokojnosťou – lebo vie, že na šťastie nikdy nie je neskoro.
V seriáli Sľub hráte vedúcu lahôdok, typickú ženu osemdesiatych rokov, ktorá sa nebojí pritlačiť prstom na váhu, aby bolo „viac do kasy“. Ako ste si k tejto postave hľadali cestu?
Vítam postavy, ktoré v sebe nesú aj odraz svojej spoločenskej doby. Táto žena z lahôdok je typickým obrazom osemdesiatych rokov – v jednom geste ukazuje, ako vtedajší systém fungoval. Všetci ho do istej miery využívali, všetci museli niečo občas trochu „ošmeknúť“, aby prežili. Nejde o prikrášľovanie, ale o ukázanie tej človečiny, ktorá bola pre časy socializmu typická. Najväčším problémom našej generácie je podľa mňa to, že sme žili v systéme, kde existovalo akési neviditeľné spoločné „sústo“, z ktorého si mohol každý trochu odhryznúť. A to nás poznačilo dodnes – v zmysle zodpovednosti za to, čo si berieme a čo sami ponúkame, či už v práci alebo vo vzťahoch. Pre mňa je skutočná demokracia práve o tom, že človek vie, čo hovorí, sám za seba rozhoduje a nesie aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Tým, že hráte postavu z osemdesiatych rokov, musíte sa vžiť aj do vtedajšieho sveta, kde sa o mnohých veciach nehovorilo nahlas. Máte niekedy dojem, že sa dnes, po desaťročiach, isté obavy z neslobody v spoločnosti opäť ozývajú?
Generácia, ktorá sa narodila po roku 1989, má dnes okolo tridsaťpäť rokov. Je to veľmi dôležitá generácia, no tú skutočnú neslobodu nezažila – pozná ju len z rozprávania. A práve to je nebezpečné. Keď počujem, že „veď aj vtedy sa žilo a prežilo sa“, cítim v tom ľahostajnosť, ktorá môže byť krokom späť. Dnes máme obrovské možnosti niečo budovať, no ak sa začneme vracať k systému, ktorý nás brzdil, strácame zmysel slobody. Aj preto som vďačná, že seriál Sľub prišiel na obrazovky v správny čas a sleduje ho toľko ľudí. Verím, že mladí sa doma pýtajú, rozprávajú sa s rodičmi o tom, ako to vtedy bolo – a to je podľa mňa najviac, čo môžeme pre pripomienku tých čias urobiť.
Seriál má skutočne veľký úspech a takisto herci v ňom obsadení. No, boli obdobia, keď všetko nešlo takto hladko. Keď sa po pätnástich rokoch vášho pôsobenia zatvorilo divadlo v Budapešti, stratili ste nielen prácu, ale aj kus domova. Ako ste túto situáciu vtedy vnútorne prežívali?
Ťažko, no až tak som sa toho nebála (úsmev). Veď aj keď som v roku 2004 prišla do Budapešti, musela som začínať od nuly, takže som už mala skúsenosť s tým, aké to je – musieť ísť odznova. Občas treba zariskovať a prijať výzvy, pretože práve tie nám prinášajú najviac sebapoznania. Bez toho, aby človek vystúpil zo svojej komfortnej zóny, sa neposunie. Je to ako pri športe – musíte ísť trochu za svoje hranice, niekedy až „poštekliť“ bolesť, inak zostanete stáť na mieste.
Vrátili ste sa naspäť na Slovensko. Beriete to dnes tak, že to tak malo byť?
Všetko má svoje prečo. Návrat na Slovensko vnímam ako niečo, čo sa jednoducho malo stať a otvorilo mi to napokon i viac hereckých možností, najmä čo sa týka nakrúcania. V zahraničí sa človek nevyhne tomu, že si okolo seba vytvorí akúsi ochrannú vrstvu, obrní sa. No práve tam som pochopila, aké je kľúčové sebapoznanie – vedieť, v čom ste dobrí, kde sú vaše limity a na čom ešte musíte pracovať.
Hovorí sa, že človek často až po veľkej strate nájde pravý zmysel toho, čo robí. Platilo to aj vo vašom prípade?
Na mňa to platí od samého začiatku. O herectve som snívala už ako dievča na dedine, kde nebol ani len dramatický krúžok. Cesta k tejto práci nikdy nebola jednoduchá, no práve ten neustály boj ma formoval. Dal mi akúsi vnútornú „muníciu“ – pripomenutie, že keď som dokázala zvládnuť všetky tie prekážky, zvládnem aj tú ďalšiu.
Vraj ste si mysleli, že po štyridsiatke život končí, uviedli ste v jednom rozhovore. Máte dnes pocit, že práve naopak, ešte sa len začal?
(smiech) Odvtedy už prešlo jedenásť rokov a môžem s istotou povedať – nie, nie, nie, nič sa neskončilo, práve naopak. Každé životné obdobie síce prináša svoje výzvy, no dôležité je uvedomiť si, že všetko má svoj čas. A kým sme tu, máme možnosť z každého dňa vyťažiť maximum.
Práve po tomto míľniku ste našli životnú lásku. Ako 47-ročná ste povedali áno vášmu manželovi Jozefovi. Čo vám priniesol do života, čo ste predtým možno nepoznali?
No všetko! Často s humorom hovorím, že je život pred Jožkom a život s Jožkom – a hoci to znie ako žart, je v tom veľká pravda. Náš vzťah mi priniesol nesmierne veľa. Stále ma povznáša, stále je medzi nami úžasná energia. Ani po desiatich rokoch nemôžem povedať nič iné, len že to bolo zázračné a osudové stretnutie.
Váš manžel je vedec, vy ste umelkyňa. Ako vyzerá spoločný svet fyziky a poézie?
Jednoducho povedané, spája nás láska, nie práca. V mnohom sme veľmi rozdielni, no úprimnosť a otvorenosť nás učí uvedomiť si aj ten iný svet. Nechať sa občas v niečom ovplyvniť vôbec nemusí byť na škodu, a predsa pritom nestrácame svoju osobnosť. Koniec koncov, vzťah je tiež spolupráca..
Momentálne žijete Jožkom na diaľku pre nakrúcanie denného seriálu – vy v Bratislave, on na východnom Slovensku. Ako sa udržiava blízkosť, keď je medzi vami niekoľko stoviek kilometrov?
Pomáhajú nám technológie, vďaka ktorým môžeme byť dnes k sebe bližšie aj napriek stovkám kilometrov. Už to nie je ako v osemdesiatych rokoch – spomínam si, keď som chcela telefonovať s priateľom z Budapešti, hovor stál niekoľko sto korún a trval len desať minút, pričom nás musela prepojiť spojovateľka. Hrozné si na to vôbec spomenúť! A pomáha nám aj vedomie, že to nie je nastálo… Snažíme sa lepšie si organizovať čas, a keďže nemáme deti, dá sa to zvládnuť.
Otázka detí je pre mnohé ženy citlivá. Vy ste o tejto téme hovorili s úprimnosťou a pokojom – že život bez detí nemusí byť nenaplnený. Čo vám pomohlo k tomuto vnútornému zmiereniu?
Túžba mať deti u mňa vždy existovala, no nikdy som necítila tlak, že to musím mať za každú cenu, aj keby som ostala sama. Brala som to ako vyústenie stretnutia dvoch ľudí, ktorí spolu chcú zdieľať život a spoločne sa rozhodnú… S Jožkom sme sa stretli až neskôr, takže sa nám v tom jednoducho nedarilo. Samozrejme, boli chvíle, keď som to považovala za neúspech a pýtala sa sama seba, prečo sme sa nestretli skôr. Rýchlo som si však uvedomila, že nemá zmysel bičovať vzťah alebo osud otázkami „prečo“. Rozhodla som sa nerozmýšľať viac nad tým, čo mi život nedal, ale nad tým, čo všetko mi dal a vyťažiť z toho maximum.
Október je mesiac duševného zdravia. Herectvo je krásne, ale aj psychicky náročné povolanie – neustále emócie, neistota, čakanie na rolu… Čo robíte pre svoj vnútorný pokoj a rovnováhu?
Keď cítim, že som už unavená, snažím sa byť k sebe pozorná a dopriať si oddych. Nie vždy sa mi podarí presne vystihnúť svoje hranice, ale pracujem so stresom a snažím sa ho eliminovať, aby som si aj v najkritickejších situáciách zachovala pokoj. Nedávno som si uvedomila, že aj samotné hranie je pre telo a dušu herca neskutočný stres – emócie, ktoré v tej chvíli na javisku prežívame, sú pre dušu reálne, aj keď je to „len hra“. Preto si treba po takej intenzívnej práci dopriať odpočinok. Môže to trvať aj dve hodiny po predstavení, kým sa človek vráti do svojej „vlastnej vibrácie“. Preto mám rada ticho mimo práce, prechádzky a čas na dedine, v prírode, ktorá má úžasný dar – dokáže človeka úplne zregenerovať.