Vďaka rozhodnutiu žiť inak prišla do života sympatickej speváčke a úspešnej herečke Barbore Švidraňovej aj zvukoterapia. O nej aj o slede ďalších zmien, ktoré spustila, sa teraz porozprávame.
Čo vás zaviedlo k terapii zvukom, máte s ňou skúsenosť na vlastnej koži?
O liečivých nástrojoch som vedela už dávnejšie, registrovala som ich ako špeciálne hudobné nástroje. Začala som ich viac skúmať. Najskôr som si kúpila jeden nástroj, potom druhý, potom celý harmonický set, a cez pandémiu, keď sme boli zavretí doma, som sa rozhodla, že je ideálny čas urobiť si online certifikovaný kurz, aby som mohla túto službu ponúkať, pretože som sama na sebe pocítila obrovské benefity v rámci fyzického aj psychického zdravia. Mám hudobné vzdelanie, čiže to mi veľmi pomohlo pochopiť kombinácie frekvencií v danom ladení a kombinovaní nástrojov dokopy. Dokážem tak vytvoriť funkčnú terapiu v spojení s príjemným relaxačným koncertom.
Ako prebieha príprava takého „zvukového kúpeľa“?
Môže prebiehať v skupine alebo individuálne. Účastníci podobne ako pri joge ležia na karimatkách – ja mám také teplé z merino vlny, aby to bolo pohodlnejšie, keďže počas terapie sa hodinku a viac nehýbu. Pod hlavou majú vankúš, sú zakrytí dekami, a môžu si prekryť oči šatkou alebo relaxačnými vankúšikmi na oči, aby ich menej rozptyľovalo okolie, a to, že sa okolo nich pohybujem s rôznymi nástrojmi.
Ako tieto nástroje v terapii vplývajú našu harmóniu oproti hudbe, ktorú si môžeme pustiť bežne z rádia?
Nástroje sú v špeciálnej Solfeggio a Fibonacciho frekvenčnej postupnosti alebo v tzv. Pytagorejskom ladení 432 Hz, ktoré je súzvučné s vibráciou prírody. V tomto ladení napríklad spievajú vtáci, šumí voda alebo praská oheň. Preto nás príroda tak upokojuje a lieči. Takisto náš hlas prirodzene spieva v tomto ladení. Ladenie, ktoré sa používa v komerčnej hudbe je 440 Hz, a nie je na ňom nič zlé, len je táto frekvencia skôr povzbudzujúca, energizujúca, podporujúca výkon a aktivitu – čiže aj vo fitku alebo pri behu nám bude veľmi prospešná. Myseľ je naučená všetko kontrolovať a byť v strehu. Tieto nástroje jej to mierne kazia spoločným pôsobením frekvencií na mozog. Naštartujú samoliečiaci proces v tele, ktoré sa chce vrátiť do frekvencie prírody, z ktorej pochádza. Telo je veľmi múdry systém.
Pri akom probléme či duševnom rozpoložení dokáže terapia zvukom pomôcť?
Z fyzického aspektu môže pomôcť napríklad pri rekonvalescencii po úraze, chorobe alebo operácii. Konkrétne frekvencie vedia eliminovať zápalové procesy, majú antibakteriálne, protiplesňové účinky, dokážu posilňovať štruktúru kostí, chrupaviek, šliach, niektoré dokonca podporujú tvorbu kolagénu, čiže zvukoterapia má aj anti-aging efekt, čo ocenia asi najmä ženy (úsmev). Podporuje imunitu, je to prevencia proti Alzheimerovej chorobe, Parkinsonovej chorobe, roztrúsenej skleróze, rakovine, tvorbe močových kameňov a podobne. Pomáha s bolesťami hlavy, problémami so spánkom, s vylučovaním toxínov z tela, a mohla by som pokračovať. Keďže frekvencie stimulujú aj nervový systém, pomáhajú s depresívnymi stavmi, úzkosťami, poruchami koncentrácie, s chronickým stresom, a je to úžasná prevencia proti vyhoreniu. Samozrejme, treba si uvedomiť, že je to najmä doplnková a preventívna alternatívna starostlivosť. Nenahrádza to akútnu psychiatrickú starostlivosť, ani nenapravuje zlomené kosti. Určite však zlepšuje kvalitu života tak, aby sme nemuseli k lekárom tak často chodiť, prípadne vôbec (úsmev).
Ako sa psychické rozpoloženie podpisuje na našom fungovaní v živote?
Absolútne a kľúčovo. Dokonca verím, že väčšinu chorôb nám spôsobí naša myseľ a emócie, čiže psychosomatika. Ak k tomu pridáme zlé návyky a nezdravý životný štýl, tak sa nemôžeme čudovať, že sa nemáme dobre. Jedno s druhým sa navzájom veľmi ovplyvňuje. Naša spoločnosť dlhodobo zabúda na duševné zdravie, a na to, čo potlačené emócie dokážu spôsobiť. Sme systémom nútení k veľkým výkonom, logickému mysleniu, neustálej aktivite, musíme byť dokonalí a vždy pripravení, a častokrát máme pocit, že si ani nemôžeme dovoliť sa uvoľniť, spomaliť, prejaviť smútok či nespokojnosť, dokonca nie je niekedy ani prípustné zlyhať či urobiť chybu. Či v škole, či v práci, či vo vzťahu… Nonstop sme v strese. Náš nervový systém je stále našponovaný, prestimulovaný, v stave „boj o prežitie“. To je dlhodobo nezvládnuteľné. Fyzické telo toho vydrží veľa. Všetko to začína v hlave, potom prechádza do emócií, a keď sa to tam nepodchytí, prechádza to do tela, kde sa to prejaví ako choroba. Lenže my si to všimneme až vtedy, keď už je to v tele. A potom začneme bedákať a sme nútení sa zastaviť a začať sa konečne venovať sebe a svojmu zdraviu. Ale prečo, keď sa to dá aj oveľa, oveľa skôr?
Spomínate si aj na konkrétny príklad z doterajšej praxe?
Prišiel ku mne mladší muž, ktorý bol v štádiu vyhorenia a psychického zrútenia. Začínal si uvedomovať, že sám seba trestá za svoje zlyhania a neúspechy v živote nadmerným pitím alkoholu a utekaním od reálneho života. Na jednej strane bol veľmi odhodlaný a snažil sa robiť aj nemožné, aby uspel, na druhej strane sa zrútil a všetko vzdal aj pri malom neúspechu, alebo ak to nedopadlo presne podľa jeho predstáv. Tento perfekcionizmus ho dostal do úzkostných stavov, čo je abnormný strach o budúcnosť. V tomto štádiu je najdôležitejšie dostať nervový systém do pokojného harmonického stavu, až vtedy môžeme riešiť príčiny problému a pýtať sa viac. V bezpečnom priestore sa môže otvoriť, vyplakať, pozrieť sa svojím emóciám do očí, pripustiť si ich, a odpustiť si.
Takže sa stretávate aj s plačom?
Áno, a som vlastne veľmi šťastná, keď k tomu dôjde. Lebo vtedy nastane ozajstné uvoľnenie, vtedy viem, že mi človek dôveruje, že sa otvoril nielen predo mnou, ale hlavne sám pred sebou, a uznal svoju zraniteľnosť – hlavne muži ako svoju cnosť a nie zlyhanie. Naopak pre ženy je to signál, že nemusia v reálnom živote tak tlačiť a správať sa ako muži, pretože mať emócie je prirodzené. Dôležité je či ich vieme kultivovať a narábať s nimi tak, aby sme neubližovali sebe ani druhým. Ale nie vždy sú sedenia až takéto hlboké. Niekedy si ľudia naozaj prídu len oddýchnuť, zastaviť sa, dopriať si výživu, aj tú duševnú. Tak ako si radi dáme dobré jedlo, alebo ideme do wellnessu, tak isto by sme sa mali starať aj o svoju vnútornú pohodu, nie až vtedy, keď začíname mať vážny problém.
Ako ste dokázali preklenúť z pozície herečky do úlohy špeciálnej terapeutky?
Terapeut by mal byť podľa mňa človek s otvoreným srdcom bez predsudkov. A to ma paradoxne naučilo herectvo. Pretože som častokrát musela hrať role, s ktorými som sa vôbec nestotožňovala, lebo to boli charaktery úplne opačné ako ja, ktoré konali tak, ako by som to ja neurobila, alebo s vlastnosťami, ktoré som ja nepovažovala za morálne či hodnotné. No musela som ich pochopiť, prečo tak konajú, načo, aký to má pre nich zmysel, a aké dôsledky, aby som ich vedela autenticky a vierohodne znázorniť na javisku alebo pred kamerou. A to ma naučilo nesúdiť ľudské konanie. Naučilo ma to chápať ľudské emócie. Pretože herectvo je veľmi o psychológii, aj sme ju mali ako povinný predmet na VŠMU.
Ako zvládate kombinovať herectvo, spev a zvukoterapiu?
Jednoducho! Krásne sa to všetko dopĺňa. Už nie som zamestnaná na trvalý úväzok v divadle, takže si viem lepšie organizovať čas. Koncerty, nakrúcanie alebo predstavenia nie sú nonstop každý deň, čiže si viem nastaviť terapie podľa voľných dní, a podľa dopytu a záujmu ľudí. Čo sa týka spevu a muziky, tak zvukoterapia a pochopenie frekvecií je pre mňa naozaj vysoká škola hudby, a neprestáva ma fascinovať, čo všetko sa dá skombinovať. Experimentujem s nástrojmi aj čo sa týka vlastných skladieb. V herectve mi to pomáha byť vyrovnanejšou, sústredenejšou v práci, lepšie filtrovať emócie, či už hrané alebo reálne.
Dá sa povedať, že zvuková terapia u vás odštartovala životnú zmenu?
Skôr by som povedala, že vďaka môjmu rozhodnutiu žiť inak, prišla do môjho života zvukoterapia. Pretože ak by som nezmenila myslenie, ak by som netúžila žiť lepšie a kvalitnejšie, nevenovala sa svojmu rozvoju a stále by som zotrvávala „v starých vychodených chodníčkoch“, tak by moje oči ani nemohli uzrieť tieto nové nástroje.
Čo ďalšie sa chystáte zmeniť?
Mám svoje túžby a zámery, no už na ne toľko netlačím, ako kedysi. Viem, že čo mi patrí, to ku mne príde. Verím, že veci sa nedejú mne, ale pre mňa – pre môj rast a pochopenie, na sebapoznanie. Nestresujem sa tým, kedy a ako sa splní moje prianie, správne načasovanie nechávam na život. Možno to bude odsťahovanie sa od rodičov do vlastného bývania, nová herecká rola či hudobný album alebo viac zvukových terapií, neviem. Dovoľujem si uvoľniť sa od pocitu, že vlastne neviem presne ako to bude, a že to ani nemusím vedieť. Dôležité pre mňa je to, aký kvalitný je momentálne môj vnútorný svet, z ktorého tvorím ako svoju realitu, tak aj budúcnosť. Pretože, jednoducho povedané, zo zhnitého jablka chutný koláč neupečiete (úsmev).
Sú ľudia, ktorí sa boja zmien a potom sú takí, ktorých posúvajú. Kam sa radíte vy?
Kedysi som zmeny ťažko prijímala, no keď som pochopila, že nič na svete nie je isté, že život je neustály pohyb a že nič neostáva na svojom mieste konštantne, uľavilo sa mi. V našom tele denne odumrú milióny buniek a vytvoria sa nové, neustále nám prichádzajú myšlienky, striedajú sa emócie, príroda má svoje procesy, striedajú sa ročné obdobia, planéta sa točí okolo svojej osi, my sa točíme okolo Slnka, Slnečná sústava letí vesmírom obrovskou rýchlosťou… Je okolo nás neustále sa hmýriaci život, len naša ľudská myseľ sa snaží skostnatene držať istoty. No nie je to malicherné? (smiech) Najväčšia istota je, že nič nie je isté!
Najväčšou životnou zmenou bolo pre vás zrejme obdobie, keď ste sa stali slobodnou mamičkou. Dnes pôsobíte ako vyrovnaná žena, ktorá svojmu synovi excelentne zastáva rolu oboch rodičov.
O tom by sa dalo písať slohy (úsmev). Najviac mi asi pomohlo uvedomenie si, že nech sa stalo čokoľvek, vždy som urobila to najlepšie, čo som práve mohla, a že vždy som urobila to najviac, ako bolo v mojich silách, a tak to bolo správne. Nech ktokoľvek akokoľvek kritizoval mňa či otca môjho dieťaťa, staral sa do nás a dával nám nevyžiadané rady, posudky a názory, ja som vnútorne vedela, že to zvládnem, pretože za to preberám plnú zodpovednosť, a sama som si túto životnú skúšku zvolila tým, že som sa rozhodla byť s takým mužom a nechať si naše dieťa. Áno, viem, že je to drsné a znie to ako rana do vlastných radov, ale je to tak. Nikto iný nemôže za to, ako sa moja situácia vyvinula, len ja sama, tým ako som na udalosti reagovala.
Ale, aj keď som sa hnevala, aj keď som skúšala všetko možné, aby sme spolu zostali, aj keď som sa obviňovala, že nie som dostatočné dobrá žena, lebo ani chlapa si neviem udržať, aj keď som bola smutná a cítila sa opustene, to všetko bolo v poriadku, a bol to veľmi dôležitý proces na to, aby som teraz bola tam, kde som. Aby som teraz bola tým, kým som. Vo svojej sile, vo vedomí si svojej skutočnej hodnoty. Aby som sa naučila odpúšťať sebe aj ostatným. Ak by som sa rozhodla sa ľutovať a obviňovala by som Francesca za moje nešťastie, život by sa zmenil na peklo, zrútila by som sa a nevedela by som sa postarať o dieťa. Nič by sa nevyriešilo.
Čo radíte ženám, ktoré sú v rovnakej situácii a ešte len majú pred sebou cestu vyrovnať sa s tým?
Treba vyrásť z rozmaznanej princeznej ktorá núti muža, aby sa o ňu postaral, do kráľovnej, ktorá pevne stojí vo svojej pravde. A to nie je o nezdravej emancipácii alebo feminizme. Nemalo by to byť o tom, že mužov potrebujeme, lebo bez nich nedokážeme žiť. Dá sa to. Žena dokáže sama vychovať deti. Nehovorím, že je to tak správne. Mali by sme chcieť spolu byť preto, že sa úprimne milujeme a prijímame. Ale táto spoločnosť, bohužiaľ, už dávno nie je postavená na zdravých princípoch. Zlomení nevyzretí chlapci a dievčatá v nás nemôžu založiť zdravú rodinnú bunku a udržať ju. Každý musí začať liečiť najskôr svoje vnútro, nie sa snažiť zmeniť druhého podľa svojich predstáv.
Každý je zodpovedný sám za seba. Ja som svoju lekciu prijala a transformovala. To ako svoju lekciu uchopil otec môjho dieťaťa, je jeho údel a karma. No napriek tomu si môžeme odpustiť. A to nám pomôže ísť ďalej, a každý z nás si tak môže nájsť partnera, ktorý bude viac s nami ladiť. Je to len jeden nevydarený vzťah, nie pokazený celý život. Ten máme ešte len pred sebou. Nevravím, že toto paušálne platí pre všetky prípady. Určite to môže mať niekto dramatickejšie ako ja. No v každom prípade som za túto skúsenosť nesmierne vďačná, pretože nielenže mám vďaka tomu nádherného a šikovného syna, ale ja som lepšou a hodnotnejšou ženou, ktorá presne vie, akému mužovi je ochotná sa plne odovzdať. A to mi už nikto nevezme.
A keď sme pri zmenách, všimli sme si, že ste presedlali z ryšavej na blond. Môže dať žene aj takáto zmena nový impulz?
Tak, ja som od prírody blondínka. To môžete vidieť na farbe vlasov môjho syna. Také som mala aj ja. Ale ako to býva v puberte, moje sa mi nepáčili, cítila som sa nezaujímavá, a tak som sa na strednej škole prefarbila na červeno a už sa to so mnou viezlo. Môže sa to zdať ako banalita, ale aj zmena farby vlasov vám vie priniesť v živote veľký obrat.
Ako sa to prejavilo u vás?
Ryšavá farba spustila sled udalostí aj v mojom živote, ako frajerov, ktorí ma mali len na krátke potešenie a nebrali ma vážne, pretože mali v sebe presvedčenie, že ryšavé sú zradné a príliš temperamentné, či dobré len do postele. Ako herečka som dostávala role mŕch a zlatokopiek, pretože ryšavé „sú také“ a podobne. Všetko to vychádzalo z môjho presvedčenia, že potrebujem zaujať a cítiť SA výnimočne. No žiadne uznanie z vonku nie je dostatočné, pokiaľ žena nedá uznanie sama sebe, že je dostatočná taká, aká je. Dnes už nepotrebujem nikomu nič dokazovať a nosím, čo sa mi páči. Pre seba, kvôli sebe. A ja rada mením výzor, je to sranda, a k môjmu povolaniu sa to hodí. Oveľa prirodzenejšie sa však začínam cítiť vo svojej pôvodnej farbe. A vyzerá, že sa k nej aj vrátim, lebo ryšavá už splnila svoju úlohu. Dnes už viem, že som zaujímavá aj bez nej.
Prichádza leto, ako si ho užijete?
Na leto nemáme ešte konkrétne plány, necháme sa prekvapiť (úsmev). V každom prípade je to Gabkove prvé leto, keď má naozaj dva mesiace prázdnin, lebo od septembra nastupuje do školy, a teda už nebude chodiť do škôlky aj počas leta, ako to bolo doteraz. Je to výzva aj pre mňa, aby som mu vymyslela dostatočne zábavný program, no určite pôjdeme na nejaké výlety po Slovensku. Chytám sa aj do Anglicka za jeho krstnými rodičmi, a možno aj do Talianska za jeho druhými starými rodičmi, ak to vyjde. Sama som zvedavá, každopádne si to užijeme naplno!