BARBORA ŠVIDRAŇOVÁ dnes presne vie, kde sú jej hranice. Život ju naučil viac veriť sebe, vlastnej intuícii aj tomu, čo cíti. Najväčší pokoj nachádza pri synovi Gabrielovi a po skúsenostiach, ktoré ju preverili, už nechce zostať vo vzťahu, v ktorom by strácala samu seba.
Mnohí ľudia si pod pojmom zvukoterapia nevedia nič konkrétne predstaviť. Ako by ste zvukoterapiu opísali vy ako lektorka?
Rada používam spojenie „zvukový kúpeľ“. Ľahnete si na mäkkú podložku, zakryjem vás dekou a vy sa odovzdáte hudbe a zvukom, ktoré budú cez vás „plávať“ a „objímať“ vás z každej strany. Terapeutické hudobné nástroje sú špecifické tým, že niektoré sú naladené na konkrétne frekvencie, niektoré imitujú zvuky prírody — ako búrku, tečúcu vodu alebo zvuky zvierat, najmä vtákov —, a to má náš nervový systém nesmierne rád. K hudbe ľudstvo inklinovalo odjakživa. Bol to primárny komunikačný nástroj na rôzne situácie a udalosti — či na oslavu a radostné rituály, alebo na vypustenie smútku a hnevu, pred dôležitým bojom a podobne. Okrem nášho dychu je hudba ten najprirodzenejší spôsob stimulácie a upokojenia, je to univerzálny jazyk, ktorému rozumejú všetci. A šikovný soundhealer s ním dokáže čarovať.
Ste človek, ktorý potrebuje v živote viac pokoj, alebo skôr tvorivý chaos?
Som človek, ktorý potrebuje po tvorivom chaose dostatok pokoja na integráciu a regeneráciu. Ale to si myslím, že potrebuje každý, nielen umelci. Každý človek zažíva vo svojom živote, práci alebo vzťahoch chvíle, ktoré sú napäté — či už v negatívnejšom zmysle, že prežíva stres a krízu, alebo aj v tej pracovnej tvorivej tenzii, ktorá môže byť pozitívne osožná, ale proces je náročný. Potrebuje to vedieť vybalansovať pokojom, mierom na duši a uvoľnením. Pretože ak je človek len v napätí, čaká ho vyhorenie. Ak je človek stále len v uvoľnení a pomalosti, môže upadnúť do letargie až apatie. Ani jeden extrém nie je dobrý. Život nie je ani boj, ani plávanie na ružovom obláčiku. Deje sa niekde medzitým.
Ste dnes pokojnejšia alebo citlivejšia na vlastné prežívanie?
Áno, určite. Ale nezmenila ma len zvukoterapia samotná. Ja sa venujem svojmu vnútornému svetu vedome už od svojich 17 rokov. Som zástancom toho, že treba na sebe pracovať celistvo — nielen cvičiť a zveľaďovať telo, ale aj myseľ, čítať a vzdelávať sa. Počúvam veľa podcastov, sama aj jeden nahrávam, práve na životné a sebarozvojové témy. A zároveň treba kultivovať aj emócie, integrovať ich, naučiť sa ich správne naciťovať a pomenovávať — a to sa zas z knižiek nedá. Čiže robím aj veľa somatickej práce, cvičení, meditácie… Na VŠMU nás nikto neučil správnej psychohygiene, a tak som ju objavovala sama, lebo bez nej vás môže herecký svet prekvapiť, utopíte sa v chaose identít a svojho nezrelého ega. Hudba ma však sprevádza odmalička, a tak mi to cez ňu ide najľahšie.
Máte syna Gabriela. Aké chvíle s ním si dnes najviac užívate?
Tie pokojné, mojkacie, keď večer zaspáva a porozpráva mi všetky dojmy. Ale mám rada, aj keď srandujeme alebo ideme na nejaký výlet, zašportovať si, ale on už má extrémne veľa energie a je veľmi fyzický typ. Neustále behá, skáče, vymýšľa. Ja som skôr intelektuálnejší a umeleckejší typ, takže nie vždy mu stíham. Čiže chvíle, keď sa upokojí a má chuť sa pritúliť, si veľmi vážim a užívam, pretože si uvedomujem, že ako rastie, tak ich bude stále menej a menej.
Ste skôr mama, ktorá s dieťaťom vymýšľa dobrodružstvá, alebo si najviac vážite obyčajné spoločné momenty?
Keďže som veľa na cestách kvôli práci, byť doma je pre mňa sviatok. Radi sa len tak poflakujeme alebo si pozrieme doma rozprávku. Ale som aj dobrodruh, rada cestujem a spoznávam nové veci a ľudí, čiže aj Gabrielovi chcem dopriať rozhľadenosť a rôzne skúsenosti. Chodíme do prírody, na hrady a zámky, na chaty, ale aj k moru. Dobrý výlet nikdy nie je zlý.
Ako vyzeralo vaše leto?
Toto leto som mala asi najvoľnejšie za posledných 5 rokov. Riešila som aj svoj ateliér, workshopy, terapie či koučingy, ale nebolo to také hektické ako cez rok. Išli sme po dlhšej dobe aj do Talianska za Gabrielovou rodinou, takže sme si užili slnko a more.
Čo nové momentálne pripravujete po pracovnej stránke?
Mám rozpracované nové single, takže by po lete mohlo vyjsť aj nejaké hudobné EP, verím tomu, že to s bratom stihneme. Chcem sa ale ponoriť aj do nového hudobného štýlu a tým je intuitívna, meditatívna hudba či world music s etno prvkami. Vždy sa mi to páčilo a teraz mám aj množstvo nástrojov, ktoré by som vedela použiť, takže uvidíme, či ma kopne múza aj týmto smerom. Nahrávam stále nové epizódy môjho podcastu Umenie života, akurát editujem epizódu s Peťom Lipom, s ktorým sme nedávno ukončili turné spolu s Fragile, v ktorom už vyše polroka spievam ako nová členka. Okrem toho sa stále viac venujem Life Coachingu, Soundhealingu a budovaniu môjho art-healingového ateliéru Artespiritu, takže nuda nehrozí. Spievam už len pod svojím menom Barbora Švidraňová.
S kultúrou a umením je to každý rok horšie a my sme robili menšinový žáner, takže sme sa museli zmieriť s tým, že ako fusion pop-jazzová kapela na Slovensku neuspejeme. BFB však stále pôsobí ako moja sprievodná kapela, alebo vystupujeme len v triu či ako duo s mojím bratom Šimonom, ktorý je aj hudobným producentom všetkých kapelových aj sólových skladieb. Čakajú ma však nejaké koncerty aj s Fragile, aj s Milom Kráľom, s ktorým ešte sem-tam spievam v jeho kapele.
V seriáli Jednotka Jastrab hráte priateľku nebezpečného gangstera. Čím vás táto postava zaujala?
On bol len finančný a daňový podvodník, nebol to nejaký hrôzostrašný mafián, žiadne prestrelky. Ale bolo to dobrodružstvo. Natáčali sme hlavne v exteriéri, na letisku aj v zahraničí priamo na rušnej ulici počas dňa, takže som to zobrala hlavne kvôli tejto skúsenosti, že to nie je v umelom ateliéri, má to inú dynamiku, a zároveň som bola aj pri mori. Bolo to veľmi príjemné osvieženie v mojom hereckom seriálovom stereotype.
Mali ste niekedy aj v súkromí skúsenosť s mužom, pri ktorom ste cítili, že vás priťahuje aj napriek tomu, že „rozum hovorí nie“?
Ale samozrejme! Pri každom jednom mi intuícia našepkávala, že „tento nieeee“… Ale tak „mladosť-pochabosť“, ako sa hovorí, a keď sa žena zamiluje viac do potenciálu muža ako do reality, tak to potom nedopadne dobre. Respektíve vznikne veľmi silná životná lekcia, ktorú niekedy treba dlhšie spracovávať a liečiť. Tiež sa však hovorí, že „neexistujú chyby, len skúsenosti“. Dnes už viem, prečo ma to k nim priťahovalo a ako veľmi som o sebe pochybovala, keď sa mi páčili zlí chlapci. Toto poznanie mi už nikto nevezme a ja dnes presne viem, akého muža nechcem a aké vyznávam hodnoty a cnosti.
Prečo sú podľa vás ženy často priťahované komplikovanými alebo problematickými mužmi? Myslíte si, že potrebujú zopár zlých skúseností, aby pochopili vlastnú hodnotu?
Pretože potrebujú niekoho, kto im nastaví zrkadlo a ukáže im, ako málo milujú samé seba a ako málo sú samy sebou. Každý tyran potrebuje svoju obeť — to je tá drsná vesmírna rovnováha — a my budeme „hrať“ tieto pozície dovtedy, kým obeť nevyzreje do odvahy a nepovie „dosť!“, a kým sa tyran nepokorí. Často máme veľmi mylnú predstavu o tom, čo je to láska. Máme veľa deštrukčných vzorcov správania z rodiny, výchovy, školy, spoločnosti. Veľa žien verí, že si lásku zaslúžia, len keď sa podvolia, keď budú poslúchať, potlačia svoju autenticitu, keď budú „dobré dievčatko“, ktoré sa neháda, nekričí, nepapuľuje. Táto vnútorná túžba rebelovať, spontánne sa prejaviť, byť divoká, nesputaná sa reflektuje práve do toho „zlého chlapca“, ktorý si to dovoľuje žiť, a ju to priťahuje, lebo sama si to zakázala, alebo jej to bolo vyčítané, a tak to v sebe potlačila. Lenže obaja hľadajú na základe pokriveného vzorca lásky, a tak si musia odohrať túto hru, aby zistili pravdu.
Často sa žena zamiluje aj do ideálneho potenciálu, aký by ten muž mohol byť, keby chcel — a má pocit, že vďaka nej a tomu, že ho ona tak miluje, sa ten muž zázračne zmení a „vylieči“, že ona ho zachráni… Ale prehliada realitu a stále ospravedlňuje jeho aroganciu či násilie. Samozrejme, koľko ľudí, toľko rôznych príbehov a kombinácií, nedá sa to paušalizovať a zovšeobecňovať. A tiež nám nepomohli romantické rozprávky so šťastnými koncami, lebo práve v nich je strašne veľa falošných nádejí, a my tak veľmi chceme toho princa, toho ideálneho muža, ktorý nám rozumie a v poslednej chvíli sa „zobudí“ a všetko napraví… Chceme, aby to bolo také jednoduché ako v romantickej komédii, ale život je skôr absurdná tragifraška.
Kedy ste si vy sama uvedomili, že vo vzťahu už nechcete robiť kompromisy na úkor seba?
Malo to fázy. Každý vzťah mi ukázal inú rovinu a vrstvu toho, kde zrádzam samú seba. Najskôr som musela zistiť, že moje telo je posvätné a nemôže si muž dovoliť hocičo. Potom som zistila, že moje emócie sú posvätné a že ma nemôže žiaden muž psychicky zneužívať alebo manipulovať. Potom som zistila, že nie som hlúpa a moje názory, hodnoty a mentálne nastavenie si zaslúžia uznanie. Že viem, kto som, aká je moja identita, aj keď sa mi muž snaží nahovoriť, že som niekto iný, alebo to odo mňa očakáva. Ale vrchol bol určite, keď som zostala sama s dieťaťom.
To bola zatiaľ posledná veľká „facka od života“. Taká tá spirituálna. Od vašej duše. To je tá štvrtá rovina, keď si už všetko o sebe uvedomujete, prečítali ste množstvo sebarozvojových kníh, boli na milión workshopoch, meditujete každý deň, ste strašne ezo, ale neviete konať v praxi, keď príde kríza. A vaše ego zrazu urobí úplne opačné rozhodnutie, ako viete, že by ste mali, a tak neostáva nič iné, len aby sa všetko rozpadlo a vy si uvedomíte, že teraz je na rade vaša sebaláska a sebahodnota.
Čo by ste dnes odkázali ženám, ktoré sa stále točia v nezdravých vzťahoch?
Že život je príliš krátky na to, aby sme boli nešťastné. Čo sa musí ešte stať, aby ste prestali tolerovať neúctu k vám? Čo bude ľutovať vaše 80-ročné ja najviac, že si nedovolilo žiť/urobiť? Na aký zázrak čakáte? Ak si dovolíme milovať seba naplno, ak úprimne spoznáme samy seba, všetky dobré aj zlé stránky, naše najvyššie hodnoty, ktoré sa rozhodneme dodržiavať, nech sa deje čokoľvek, a budeme zmierené samy so sebou, len vtedy môžeme nájsť zdravý, harmonický, zrelý a vedomý vzťah. Ako vnútri, tak i navonok. To je vesmírny zákon. Ale nie je nič zlé na tom zvládnuť pár lekcií od života. Často musíme najskôr spoznať to, čo naozaj nechceme, kým si dovolíme žiť to, čo chceme. Otázka je len: Koľko utrpenia je tak akurát dosť?
HANA ŠEBANOVÁ
Foto: archív B. Š.