V trinástich rokoch predávala v otcovej firme zmrzlinu. Dnes je generálnou manažérkou hotela na Donovaloch Residence Hotel & Club. Aká bola cesta Veroniky Šiklovej na riaditeľskú stoličku a ako sa rodená Češka zamilovala do Nízkych Tatier?
Veronika pochádza z Vysočiny, z mesta Žďár nad Sázavou. Otec bol a ešte stále je úspešný podnikateľ v cestovnom ruchu. Vlastní jeden z najväčších zábavných parkov v Česku – Šikland – Šiklův mlyn v malom mestečku Zvole nad Pernštejnem. Areál je plný zábavy, od tradičného westernu až po off roadovú dráhu, letisko, strašidelný zámok a nechýbajú ani ubytovacie kapacity – od štvorhviezdičkového hotela po kempové mestečko. Jednoducho víkendový a dovolenkový raj, miesto, kde chodia Česi oddychovať, vyvetrať si hlavu a zabudnúť na pracovné povinnosti. „S bratom sme otcovi od mala pomáhali, ako deti i ako tínedžeri. V trinástich som predávala zmrzlinu, v pätnástich som viedla kaviareň, v osemnástich informačné centrum a v dvadsiatich ekonomický úsek. Otec nás viedol k tomu, aby sme vedeli všetko,“ hovorí mladá žena, ale bez toho, že by to vyzeralo vystatovačne. U otca sa veľa naučila, „napáchla“ cestovným ruchom, priamo v praxi zistila, ako sa robí biznis v cestovnom ruchu. A keď si mala vybrať strednú školu – šla cielene po „tatinovej stope“. Najprv na strednej škole študovala ekonomiku cestovného ruchu a potom absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Prahe. O štúdiu s odstupom rokov vraví, že ju bavilo získavať vedomosti k praxi, ktorú si už vyskúšala u otca. Dodáva, že život je o úplne niečom inom, ako sú ekonomické knihy. Uznáva však, že je dôležité mať aj teoretické vedomosti.
Zamilovaný výber
Na Slovensko sa prvýkrát dostala v roku 2005. Otec v Liptovskom Mikuláši otváral pobočku Šiklův mlyn – westernové mestečko a ona s ním k nám chodievala. „Brat Ondřej mal na starosti programovú časť, ja som kontrolovala ekonomiku a Slovensko sa mi dostalo do mysle. Obľúbila som si oblasť Liptovského Mikuláša i blízke Tatry,“ hovorí Veronika. No, to nebolo všetko, čo Veroniku pritiahlo k nám. Ako iste šípite – bol v tom aj muž, jednoducho láska. „V čase, keď som sa rozhodovala, kam po vysokej škole, mala som priateľa z Banskej Bystrice, z mesta obklopeného nádhernou prírodou. Takže dilemu, či ísť okúsiť svet alebo ostať na Slovensku, vyhrala Banská Bystrica. A akurát otvárali hotel Residence. Nastúpila som tam už tri mesiace pred jeho otvorením. A som tu dodnes, je to už dvanásť rokov,“ vraví Veronika. Samozrejme, nebola z nej hneď veľká šéfka. Nastúpila na pozíciu eventovej manažérky – organizovala rozličné podujatia, akcie v hoteli i firemné akcie. „Kongresov sme robili viac ako sto za rok. Bola to fuška. A súčasne som bola vedúca recepcie a s kolegami sme tvorili marketingový úsek,“ vraví Veronika. Tri funkcie, aj keď v rozbiehajúcom sa hoteli, to je čo povedať. Zrejme si počínala dobre, lebo už po dvoch rokoch jej ponúkli funkciu zástupcu riaditeľa. Takže po generálnom manažérovi bola druhý najdôležitejší riadiaci pracovník. Po ďalších dvoch – dobre „odmakaných“ rokoch –, sa stala generálnou manažérkou hotela. „Cítila som hlavne veľkú zodpovednosť za to, aby som svoj tím viedla správnym smerom, aby sa hostia cítili dobre a, samozrejme, zodpovednosť za ekonomiku hotela. Takže prvé roky v tejto funkcii boli pre mňa náročné,“ priznáva Veronika pocity po vymenovaní do dôležitej funkcie.
Za všetkým hľadaj tím
Čo sa skrýva za jej úspechom, vďaka čomu dokázala povýšiť hotel na známu a kvalitnú značku? „Už je to osem rokov, čo vediem hotel. Uteká to, ani neviem ako. Kladiem dôraz na tímovú prácu. Som zástancom, že úspešný biznis nikdy nie je o jednom človeku, ale vždy o tíme. A tak som si, lepšie povedané – sme si, postupne spoluprácu budovali. Tím ľudí, ktorí chcú robiť a s ktorými chceme hotel posúvať a tvoriť i naďalej. Zároveň je tím stály, nestriedajú sa u nás ľudia. V súčasnosti je to už rarita. A na druhej strane sú to aj majitelia hotela, o ktorých sa môžem oprieť a stoja za mnou,“ vysvetľuje Veronika svoju manažérsku stratégiu. Verí tiež, že k ostatným – v tomto prípade k zamestnancom – sa treba správať tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. S odstupom rokov si uvedomuje, že za jej úspechom môže byť aj to, že vyrastala v rodinnej firme. To jej vraj prinieslo pohľad majiteľa. „Zamestnanec – aj manažér sa díva len na svoju prácu, na svoj úsek. Ale tým, že som robila v otcovej firme, pozerám sa na podnik aj zo strany majiteľa firmy. Preto viem, aké dôležité je skĺbiť ekonomiku hotela so spokojnosťou zamestnancov. Iba tak môžu poskytovať kvalitné služby a s úsmevom na tvári,“ uvádza. A ako dodáva, hotel „boduje“ aj vďaka tomu, že stavil na rodiny s deťmi. To je podľa slov úspešnej manažérky devízou hotela. Rodiny s deťmi v ňom nachádzajú priestranné izby, nie prístelky, ale riadne postele aj pre najmenších členov rodiny. K dispozícii je veľký priestranný detský kútik, animácie pre deti päť mesiacov v roku, počas všetkých sviatkov, v čase letnej aj zimnej sezóny. Rodiny sa naučili chodievať do hotela, pretože vedia, že deti sú v ňom spokojné a dobre sa o ne postarajú.
Zjazdovka? Ani nápad
Ako vyzerá taký bežný pracovný deň generálnej manažérky horského hotela? Človek by si povedal, že ráno vydá pokyny a potom ide na svah. Príde na obed, aby skontrolovala ľudí… Tak, takto to rozhodne nie je. „Keď prídem do práce, tak väčšinou si prejdem všetky poschodia. Kontrolujem teplotu na poschodiach, či je upratané, či už tam ráno boli chyžné. Potom prídem na rajón – teda do kuchyne a skontrolujem, či sú všetci v robote, či prebiehajú prípravy na raňajky. S každým sa aj porozprávam alebo pozdravím – ako sa dnes má – či je pripravený do práce. Skontrolujem bar, čistotu a idem na recepciu, kde skontrolujeme uzávierky a prejdeme si s dievčatami rezervácie. No a potom idem do kancelárie a robím klasickú administratívu od personalistiky, ekonomiky až po marketingové veci,“ opisuje Veronika. Ale vraví, že keď treba, vie prísť pomôcť do baru či na recepcii, alebo na iné stredisko. „To mi potom pomáha, že viem zhodnotiť prácu iných profesií. Viem, čo tá práca obnáša. Napríklad, keď bola korona, roznášala som aj s kolegyňou obedy pre ľudí. Teda obyvateľom Donovál, starším, ale aj mladým, rodinám, čo sa sem prišli „skryť“ na svoje chaty pre vírusom, alebo čo tu žijú nastálo,“ dodáva Veronika.
Medzi top hoteliermi
To, že si svoju prácu robí dobre, si všimli aj v ostatných hoteloch na Slovensku. Vlani ju zvolili do Prezídia Asociácie hotelierov. S ďalšími desiatimi členmi prezídia sa tak podieľa na riešení aktuálnych problémov v tomto odbore, a, samozrejme riešia aj celkový stav hotelierstva na Slovensku. „Je to veľká zodpovednosť, ale ma to aj posúva zase ďalej. Nezameriavam sa len na vývoj jedného hotela, ale musím cestovovný ruch na Slovensku a jeho vývoj vnímať očami všetkých hotelierov ako jeden zo zvolených zástupcov, čo beriem ako veľkú zodpovednosť i poctu,“ zamýšľa sa Veronika. No, nielen prácou je človek živý, ako si najlepšie oddýchne po náročnej robote? „Veľmi rada chodím na bežky a v lete sadám na bicykel. Rovnako mi hlavu vyčistí pekná horská túra. A keď mám dlhšie voľno, rada sa vyberiem do mesta. A to rovno do Bratislavy. Život mi naplňuje cestovanie, a to nielen po Česku alebo Slovensku, ale po celom svete. Tam zbieram inšpiráciu a energiu. Cestovný ruch je pre mňa teda nielen práca, ale i životná cesta,“ uzatvára Veronika Šiklová.
VIERA MAŠLEJOVÁ
FOTO: Ramon Leško, archív V. Š.
