Rok sa s rokom míňa a nám už zalopala na dvere číslica 2025. Ani sme sa nenazdali a opäť máme pred sebou ďalšie výzvy. Ako sa čo najlepšie popasovať s pracovnými otázkami, náročnými rozhodnutiami v súkromí a našim hodnotovým smerovaním. Pretože na konci dňa sme stále iba samy so sebou. Žime teda najkrajšie a najčestnejšie ako vieme. Tak ako naši úspešní športovci Matej Tóth a Danka Barteková.
Čo vám priniesol a čo naopak odvial rok 2024?
Danka Barteková: Mne priniesol veľké zmeny. Bol to najmä skvelý rok, nie až tak strelecky pretože olympijský rok si vyžadoval veľa prípravy a obety smerom k olympijskym hrám. Nevyšlo to úplne až tak podľa predstáv, ale s odstupom času som pochopila, že musím byť spokojná. Finálová účasť na olympiáde je vždy super, takže som sa s stotožnila aj s tým, že to bol dobrý výsledok. Mimoriadne úspešný bol v súkromnom živote, keď som sa vydala. Takže toto hodnotím ako tú najdôležitejšiu udalosť z tohto roka.
Matej Tóth: Bol to zaujímavý rok, aj čo týka práce. Mali sme olympiádu, takže zo športového hľadiska vrchol trojročného cyklu. A u mňa ku koncu roka nastali aj zmeny, keďže som skončil v roli riaditeľa vojensko-športového centra Dukla Banská Bystrica, ale v zásade som s tým rokom spokojný, keďže sa veľa veci podarilo.
Udialo sa vám minulý rok niečo, na čo ste skutočne hrdá/hrdý?
Danka Barteková: Najväčší úspech je samozrejme v tom, že som aj ja sama pochopila, že rovnováha v živote medzi kariérou a osobným životom je veľmi dôležitá. Výsledkom bolo to, že som sa viac sústredila na súkromný život ako po iné roky. Takže hodnotím to ako mimoriadne šťastný rok pre mňa aj v tejto oblasti.
Matej Tóth: Čo týka Dukly, tak sa nám podarilo zrekonstruovať jednu budovu, ktorú predtým chátrala. Dnes je z toho tréningovo-diagnostický blok, jedno z najmodernejších centier na diagnostiku, dejú sa tam úpolové športy, tréning, hypoxický tréning, naozaj skvelé centrum, to je taký highlight z toho dukláckého života. A z takého športového celospoločenského hľadiska, tak myslím si, že organizácia Majstrostiev Európy v atletike, ktorá bola tiež v Bystrici a môžme ho považovať za úspešné podujatie pre množstvo divákov.
Máme veľmi dobré až skvelé ohlasy od výprav z celé Európy, ktoré hodnotia toto podujatie ako najlepšie v histórii vo vekovej kategórii Majstrostiev Európy do 18 rokov. No a samozrejme teším sa, že aj rodinke našej sa darí, že sme zdraví, že dcéram sa darí v škole a nám v práci. To je asi také najdôležitejšie.
Chystáte sa aj na poriadnu novoročnú lyžovačku? Oslávili ste Silvestra naplno alebo ste bolí zrelí do postele už o polnoci?
Danka Barteková: Ja väčšinou chodievam na Silvestra na lyžovačky. Ale tento rok, tým, že je to taký náročný rok a tým, že som trošku zlenivela po Paríži, po olympiáde, to bolo iné. Ale určite sa ešte postavím na lyže. Vždy som si dávala pozor na svahoch, aby som sa nezranila kvôli športu, takže tento rok to nebude iné, ale užijem si to tak viacej. Aspoň by som rada. A chodievame do Valčianskej doliny, tam máme rodinnú chatu, takže na ňu si vybehneme. Už sa na to veľmi teším.
Matej Tóth: Sme rodinné papučové tipy, takže tešíme sa na rodinnú pohodičku, či už cez Vianoce, ale aj na Silvestra. Tým, že bývame v Banskej Bystrici, tak lyžovať môžeme ísť kedykoľvek, nemusíme to riešiť cestovaním niekam na hory. Viac menej keď budeme mať chuť, tak si pôjdeme zalyžovať. Verím, že sa nám podarí aspoň dvakrát si ísť zalyžovať. No a inak sa budeme venovať rodinke, návštevy rodiny, rodičov, svokrocov, stretnutie so švagrami, bratom atď. Na toto sa tešíme. Tým si my vždy spájame Vianočné sviatky, nelen Vianočné, ale aj celé to obdobie prázdnin, keďže máme školopovinné deti. Sviatky sú v znamení rodiny.
Šport je predsa len skôr oblasť, kde musia byť plány včas dané. Patríte medzi ľudmi, ktorí majú naplánovaný nasledujúci rok alebo ste skôr v móde tu a teraz?
Danka Barteková: Áno, my plány riešime už od októbra, rok predtým, čiže ja už som zostavila kalendár. Pripravujem sa na to, že vždy je to flexibilné, ale vždy viem, čo mám tie najbližšie strelecké vrcholy. To znamená, že vždy viem, na ktoré preteky sa chystám, k čomu smeruje môj tréning a k čomu smeruje moja príprava. Samozrejme, vždy je to otvorené, vždy je to flexibilné podľa toho, ako sa vyvrbí situácia. V športe môžete plánovať čo chcete, ale stačí sekunda a všetko sa zmení.
Matej Tóth: Tým, že sa mi teraz zmenilo profesné zaradenie, že už nie som vo funkcii riaditeľa a de facto už môžem byť trošku na voľnejšej nohe, tak na to sa teším. Ako budem trošku viac pánom vlastného času. Aj keď som si pozeral svoj diár, tak až tak úplne pánom nebudem (smiech). Akcií je veľa, ale mám určité plány. Ja som skôr nelen športový, ale aj osobnostno-analytický typ, takže určite sa chcem venovať svojej športovej akadémii, mám v pláne nejaké besedy, kde sa snažím podporovať a motivovať deti, aby športovali, aby ich šport naplňal.
Takisto v roli olympického hnutia, keďže som členom výkonného výboru, chceme nastaviť projekt nejakého podporného týmu na olympiádu do Los Angeles, čo je dlhodobý proces, ale tento rok bude veľmi dôležitý na to, aby sme nastavili nejaký systém a víziu, ako by to mal fungovať. A v atletike nás čaká tiež veľká výzva, keďže potrebujeme pohnúť aj s tou športovou oblastou, ale aj infraštruktúrou, keďže sme prišli tento rok o atletickú halu, tak bude pred nami výzva, aby sme nejakú halu pripravili a začala vystávba ďalšej atletickej haly. Roboty bude dosť a verím, že aj vďaka takémuto včasnému plánovaniu sa nám to podarí.
A veríte na osud, alebo razíte teóriu, že sme si každý strojcom svojho šťastia?
Danka Barteková: Ja som tak pól na pól, lebo veľa veci sa mi v živote stali, ktoré som zo začiatku nevedela pochopiť prečo, ale potom som pochopila a povedala si, že to tak malo byť. To znamená, že verím v to, že každý tam máme hore niečo napísané, ale takisto verím, že viac ako výsledky máme napísané naše možnosti. To znamená, že veľmi rada mám ja svoj osud vo svojich rukách a rozhodujem o tom, čo bude a robím rozhodnutia, keďže som váha, tak veľmi ťažko, ale veľmi zodpovedne.
Matej Tóth: Nie som v tomto nejaký vyhranený, určite niečo asi musí byť niekde napísané, ale vyhovárať sa len na to, to nie. Určite nepatrím medzi tých ľudí a myslím si, že keď sa človek snaží a keď naozaj robí maximum, tak veľa vecí sa dá zmeniť. Ale treba mať aj určitý rešpekt pred tým niečím, čo je tam niekde hore a treba byť pokorný v tom. Hlavne neísť hlava-nehlava len nejakú svoju cestu a budovanie si vlastného šťastia.