Zachováva tradície, šije kroje srdcom a verí, že minulosť treba nosiť s hrdosťou. Elena Sotaková z Prešova zasvätila svoj život folklóru a kroju, ktorý podľa nej rozpráva viac než slová.
Keď sa povie folklór, mnohí si predstavia pestrofarebné sukne, výšivky či tance. No pre Elenu Sotákovú je kroj niečím oveľa hlbším – je to dedičstvo, príbeh, identita. „Som vyučená krajčírka a odjakživa som mala potrebu niečo tvoriť,“ hovorí s úsmevom. „Nikdy ma nebavil stereotyp. Chcela som vytvárať niečo výnimočné, niečo, čo bude mať dušu.“
Od dielne po vlastný obchod
S ľudovým krojom sa Elena stretla počas práce v krajčírskej dielni a neskôr aj v folklórnom súbore Šarišan, kde pôsobila sedem rokov. „Tam som sa naučila všetko – od technológie šitia krojov až po to, ako má kroj sedieť, keď v ňom človek tancuje. A keď tancujú v mojich krojoch, tancuje aj moje srdce,“ hovorí s nefalšovanou hrdosťou.
Po čase si otvorila vlastnú predajňu Elmira – názov vznikol spojením mien členov rodiny: El z Eleny, Vi z dcéry Mirky a Ra z manžela Mira. „Najprv som si myslela, že budem len predávať, ale ľudia ma stále oslovovali, že chcú kroj práve odo mňa. A tak šijem doteraz,“ smeje sa.
Kroj ako dedičstvo, nie módny doplnok
Elena vníma kroj ako živú pamiatku. Nesnaží sa o moderné napodobeniny – zachováva originalitu.
„Ľudia mi nosia staré fotografie, storočné kúsky látok, a ja podľa nich vytváram nové kroje, no vždy tak, aby zostala zachovaná ich podstata. Nie strojom, ale rukou a s pokorou,“ vysvetľuje. Svoje poznatky pretavila aj do knihy „Východ v kroji“, v ktorej mapuje bohatstvo východoslovenských regiónov – od Raslavíc po Bardejov, Svidník či Levoču. „Na Slovensku vyšlo mnoho kníh o krojoch, ale východ chýbal. Chcela som, aby aj ľudia, ktorí odišli žiť inam, napríklad do Bratislavy či Žiliny, mali možnosť pozrieť sa, z akého regiónu pochádzajú ich korene.“
Kroje, ktoré rozprávajú
Podľa Eleny kroje kedysi plnili aj komunikačnú funkciu. „Keď ľudia išli na zábavu alebo do kostola, nepotrebovali hovoriť, odkiaľ sú. Kroj to prezradil za nich. Z výzdoby, farieb či čepca bolo hneď jasné, či je žena vydatá, slobodná alebo z akej dediny pochádza. Kroj bol ich DNA.“ Práve preto organizuje aj ples „V krojoch“, kde sa každoročne stretávajú stovky ľudí oblečených v tradičných odevoch. „Je to nádherný pohľad – 150 ľudí v krojoch, harmonika hrá, každý sa baví. Tam neexistujú diagnózy ani starosti, len radosť,“ opisuje Elena atmosféru s iskrou v očiach.
Posolstvo pre ďalšie generácie
Jej snahou je, aby mladí ľudia nezabúdali, odkiaľ pochádzajú. „Dom alebo auto sú len veci. Ale kroj – ten sa dedí z generácie na generáciu. Je v ňom kus srdca a spomienky na tých, ktorí tu boli pred nami.“ Na záver dodáva s pokorou: „Ja len pokračujem v tom, čo niekto pred sto rokmi vytvoril. Chcem, aby sa na to nezabudlo. Lebo keď si človek oblečie kroj, neoblečie si len látku – oblečie si príbeh svojho rodu.“
