Herec Emil Horváth vstupuje do Nového roka s plným kalendárom, vnútorným pokojom a jasným postojom k svetu okolo seba. Hovorí o práci, ktorá ho drží v kondícii s veľkou zanietenosťou, upozorňuje na dôležitosť pamäte národa a o potrebe zastavenia v čase, keď sa žije príliš rýchlo.
Ako sa v poslednej dobe máte?
Primerane veku. Život prináša aj problémy a náročné situácie, ale snažím sa v tom existovať. Pred časom som sa dal zaočkovať proti chrípke a dva dni nato som ochorel. Nemyslím si však, že je to dôsledok očkovania a odporúčam ho aj všetkým ľuďom. Zatiaľ hrám predstavenia, nakrúcam.. Pokiaľ je človek činný a vidí, že to má odozvu a zmysel, má sa dobre. Tak to mám aj ja. Moje prianie je nech to takto vydrží ešte aspoň chvíľu (úsmev).
Čomu sa aktuálne v divadle venujete?
V SND hrám v Zdravý nemocný od Moliéra, v Pred západom slnka, kde stvárňujem Geigera, v maďarskej hre Špina, postavu Mišúra v hre Deti, v Odlive od Lukáša Brutovského,v Hoteli Bristol a v Kým prídu Stouni. Ešte vo Falošnej note a v agentúrnom predstavení Otec od Floriana Zellera. Tam hrám už tretiu sezónu.
Nedávno ste oslávili 80 rokov, to je hromada práce, ktorú ste vymenovali. Čo ste si pre seba zapriali?
Mám dojem, že to je vek kedy človek nemôže mať žiadne dlhodobé priania. Na to som príliš realisticky uvažujúci jedinec. Bol by som rád ak by som vedel takto ďalej fungovať. Jedine zdravie a to aj pre moju rodinu. Nič viac si neprajem.
Kde ste strávili Vianoce? Zvyknete vycestovať alebo ostávate doma?
Radi chodievame do Tatier a konkrétne do Tatranskej Lomnice. V mladosti sme sviatky vždy trávili v horách. Pri pekných prechádzkach zasneženou krajinou sme si vždy výborne oddýchli a uprednostnili sme večeru v hoteli. Nemali sme tak problém s tým kto zabije kapra a podobne. Moji rodičia sa neskôr presťahovali z Martina do Svitu, tak sme sviatky trávili aj v rodinnom kruhu.
Ako ste na tom s dodržiavaním tradícií?
Zvykneme si ešte namočiť prst do medu a dať krížik na čelo, zvoníme zvončekom, ale nikdy nám nešlo o dôsledné dodržiavanie tradícií. Tešili sme sa, že sa spoločne vidíme. Teraz už máme pri stole veľa prázdnych miest. A nechávame jeden tanier na stole pokiaľ by prišiel pocestný. Dnes sa žije neuveriteľne rýchlo, v behu a zastavení je počas roka málo. Žijeme a tvárime sa akoby sme tu mali byť večne. Momentov kedy sa venujeme sebe a zamýšľame sa nad tým o čo nám v živote ide a kam smerujeme je veľmi málo. Nie je nato čas. Vianoce sú pekné v tom, že aspoň vtedy sa rodina stretne. Kedysi na dedinách zväzovali stôl reťazou, aby rodina držala pokope. Žiadna reťaz nepomôže, závisí to od konkrétnych členov.
„Kedysi na dedinách zväzovali stôl reťazou, aby rodina držala pokope. Žiadna reťaz nepomôže, závisí to od konkrétnych členov“
Diváci Dunaja sú nadšení z vašej postavy Rudolfa Kučeru v Dunaji, ako sa na ňu pozeráte vy?
Človeka poteší, že to má tak silný dopad. Seriálu vždy ide o divácky ohlas. Dunaj môže mať cenu pre ľudí v tom, že sú to modelové situácie kamarátstiev, lásky a aj tragédií. Historicky sú zasadené do obdobia ktorým sa chváliť nemôžeme. Fašistický slovenský štát. Vtedajšie pomery ľudí preverili. Ako napokon každá doba. Ich charakter, zásady aj morálku. Do akej miery je človek schopný empatie. Bolo to ťažké obdobie, kde boli upierané ľudské práva židovskej komunite. Mali sme vlastných zradcov, zároveň aj kolaborantov, ale aj hrdinov. A slušných ľudí, ktorí svoje osobné záujmy vedeli dať do pozadia a prejavili sa ako ľudia. Taká je aj moja postava. Mnohí ľudia boli za svoju pomoc docenení a potom boli takí, ktorí o nej ani nerozprávali. Aj v našej rodine existoval jeden taký pán.
A aký je jeho príbeh?
Bol to maminkin dedko. Krajčír v Nitre. Bojoval za prvej svetovej vojny a za slovenského štátu žili vedľa rieky Nitra, kde sú dodnes mestské kúpele. Žila tam židovská aj katolícka komunita. Maďari aj Slováci. Občania Nitry. Maminka mi rozprávala historku ako mala veľmi dobrú židovskú kamarátku, ktorá jej jeden deň povedala, že cestuje preč. Mama ju teda šla odprevadiť na stanicu. Tam dobehla aj stará mama, mama mojej mamy, a strašne mamu zbila. Tá vôbec nerozumela prečo.
Po dvadsiatich rokoch bola raz moja mama v Košiciach a stretla sa tam na ulici s touto kamarátkou. Tak plakali a kričali, že sa ľudia obracali. Pomohol jej práve mamin dedko. A nikdy sa tým nechválil a nerozprával o tom. Bolo to obdobie, keď ľudia chceli na to zlé zabudnúť a nechceli tie „zážitky“ podať ďalšej generácii. V tomto je Dunaj dôležitý. Mladá generácia musí vedieť čo sa kedysi dialo. Ako to vyzerá keď nie je demokracia, čo znamená fašizmus a čo bol holokaust. Aké je nebezpečné triedenie a značkovanie ľudí. A vyrábanie si nepriateľov.
Hovorí sa, že herec „žije stovky životov“. Ktorý z tých vašich javiskových či filmových bol pre vás najťažší – a ktorý najoslobodzujúcejší?
Vždy ten aktuálny. Herec dostane ponuku, zhostí sa jej, hrá repertoár a zároveň pracuje na tom novom. U mňa je to práve teraz Falošná nota s Milanom Kňažkom s ktorým som aj študoval. Myslím si, že herecké obdobia sú šťastné v každom veku, pokiaľ má vnútorné naplnenie a má šancu sa prejaviť a etablovať. Herectvo je závislé povolanie. Mal som krásne príležitosti, nemôžem sa sťažovať. Mám veľmi rád svoj repertoár. Stvárňujem rôznorodé charaktery a realizujem sa vo viacerích žánroch. V tejto hereckej existencii som momentálne šťastný.
Viete ešte dnes, po toľkých rokoch, zažiť trému?
Takú, čo by ma paralyzovala už nie. Kedysi mi jeden český režisér hovorieval: cvičení dáva umění. Mám ďaleko väčšiu zodpovednosť voči príprave pred predstavením. Iná cesta ani nie je. Hercova fyzická a psychická dispozícia je najdôležitejšia. Musíte spraviť všetko preto, aby ste boli dobre pripravený na to, čo sa chystáte divákovi predviesť a čím ho chcete zaujať. Čím je príprava svedomitejšia a dlhšia, tým je satisfakcia väčšia.
Hrávali ste s viacerými generáciami hercov – od legiend až po najmladších. Čo sa podľa vás zmenilo v hereckej generácii dneška?
Nie je v tom veľký rozdiel. Či na plátne, obrazovke alebo v divadle. Vždy zaujme charizmatický výkon, ktorý je emocionálne prežitý tak, že divák má pocit akoby sa to udialo práve teraz. Princíp sa nemení. Buď osloví diváka alebo nie. Aj v mladšej generácii sú veľmi zodpovední ľudia a je za ňou veľká predpríprava, ktorú divák nevidí. Diváka v cirkuse zaujíma iba ako akrobat prejde po lane, ale nikdy ho nezaujíma koľko modrín mal počas tréningu. Rovnako ako v športe. Vyhrať maratón si vyžaduje kopec driny.
Naša stredná herecká generácia je veľmi silná v tom správnom móde. Sú veľmi dobrí. Keď som začínal ja, mali sme predobraz. Bol som rád, že som mohol hrať s pánom Filčíkom či Machatom. Ale nehrali sme divadlo ako oni a ani súčasná generácia nehrá tak ako my. Vnútorná príprava je najdôležitejšia. Herecké povolanie je istým spôsobom rehola.
V čom bola pre vás spomínaná rehola najnáročnejšia?
Je to povolanie, ktoré si vyžaduje strašne veľa času. Mnoho hercov hrá v divadle, nakrúca seriály, robí dabing atď. Ukrajuje to z času pre rodinu. Ten je najvzácnejší. Všetko je v behu, pritom každý z nás potrebuje chvíľu zastavenie, zrekapitulovať si kam utekáme a o čo sa snažíme.
Stáva sa vám, že vás po rokoch niekto osloví s rolou, ktorú ste už dávno zabudli a zrazu si uvedomíte, že v ňom zanechala stopu?
Áno. Aj pri tom množstve, čo sa vyrábalo v televízii. Tak ako všetko v živote, aj ja som účinkoval v lepších aj horších veciach. Sú veci na ktoré som zabudol a niektoré mi veru ľudia pripomenú. Minule mi pani na ulici pripomenula film Sladké starosti. Ľudia si nás aj spodobujú s postavami. Keď som nakrúcal Búrlivé víno, volali ma na pumpe pán Dolinský. Nikomu som už ani nevysvetľoval, že ním niesom.
Čo vás dokáže rozosmiať aj po náročnom dni?
Toho je veľa. Momentálne politická situácia. To je absolútne na smiech. Čistá tragikomédia.
Svetlo sveta uzrela aj vaša nová publikácia Už dávno nie som mladší, v ktorej vás spovedal Ján Štrasser. Ako ste sa pri jej tvorení cítili?
Nemal som ambíciu písať knihu. Nerobím si žiadne poznámky, neznačím si kedy som kde hral. Mňa vždy zaujímal iba budúci kalendár. Aj aktuálne mám rok 2026 pomerne plný. Mám okolo seba dosť optimistov, ktorí so mnou počítajú. To si veľmi cením. Janko je literát, textár a pravidelný návštevník divadla. Vie dobre klásť otázky. Rozprávali sme sa veľa a „donútil ma“ zastaviť sa, zrekapitulovať môj život a prišiel som na množstvo vecí, ktoré som si doteraz ani neuvedomil. Bola to príjemná spolupráca a aj s ním ako umelcom to boli zaujímavé stretnutia.
Máme pred sebou pár dní nového roka 2026, máte nejaké predstavy ako by ste ho radi strávili?
Mám tam spomínaných dosť termínov v divadle. Ponuky však zvažujem, človek nemôže obsiahnuť všetko. Uvažujem veľmi skromne. Som rád za to ako to je.
A očakávania? Ako ste na tom pod ich váhou?
Skôr mám želanie, aby sa naša spoločnosť umravnila. Smerujem tým na vedúcu garnitúru, ktorá musí prezentovať a konať v mene ľudí iným spôsobom. Je to služba ľuďom a voličom, ktorí si ich zvolili, aby našu krajinu viedli. Aby sme mali príjemný život a naplnenú tézu z novembra 1989: kvalita života jednotlivca. Naprieč celým politickým spektrom musím poznamenať, že politika nemôže byť v hľadaní nepriateľa. Tí, ktorí hovoria o rozdelenej spoločnosti, ju rozdeľujú. Dieťa sa správa tak ako to vidí doma. Strannícke myslenie je cesta do pekla.
Ako môžem veriť tomu, že to nejaký politik so mnou myslí dobre a pracuje pre ľudí, keď sa k svojmu politickému oponentovi správa ako hulvát? Prečo by sa potom ku mne správal ináč? Nechcem zaťažovať čitateľov nedóveryhodnými hrami vlády, ale nedá sa tváriť, že ma politika nezaujíma. Určuje náš život a politici by mali byť príkladom. Tak, aby mali našu dôveru. Spravme si teda pokojné sviatky najviac ako sa dá a pozorne si všímajme, čo sa deje. Prajem všetkým čitateľom všetko najlepšie do nového roka a uvidíme sa v divadle.
„Mladá generácia musí vedieť čo sa kedysi dialo. Ako to vyzerá keď nie je demokracia, čo znamená fašizmus a čo bol holokaust. Aké je nebezpečné triedenie a značkovanie ľudí. A vyrábanie si nepriateľov“
Foto: Jana Nemčoková, Jozef Vavro, Ctibor Bachratý, Robert Tappert, Andrej Hrušovský