Po vzhliadnutí filmu zostali v očiach môjho muža slzy. Po otázke čo ho tak dojalo, sa na mňa pozrel a povedal: „Ty si z mesta, nerozumieš tomu.“ Ale aj ja som vyrozumela veľa. Čo všetko s nami dokáže spraviť rozhodnutie iných ľudí, ktoré nám život prevráti naruby.
Potopa je prvým postsocialistickým hraným filmom, ktorý sa venuje vysídľovaniu obcí pri budovaní vodnej nádrže Starina. Rozpráva príbeh z komunistického Československa roku 1980 a vracia sa k udalostiam, ktoré zásadne zasiahli do života tisícov ľudí. Výstavbe priehrady v rokoch 1981 až 1987 museli ustúpiť obce Starina, Zvala, Smolník, Veľká Poľana, Ruské, Dara a Ostrožnica, obývané prevažne rusínskym obyvateľstvom. Producentka Katarína Krnáčová zdôrazňuje, že film vyrástol priamo z prostredia rusínskej komunity a bol nakrútený v rusínčine. Pripomína osudy ľudí, ktorých domovy zmizli pod hladinou vody, no podobné príbehy poznajú aj rodiny pri Liptovskej Mare, Oravskej priehrade či ďalších vodných dielach. Podľa tvorcov ide o spôsob, ako týmto ľuďom vrátiť hlas a pamäť.
Sen mladého dievčaťa na pozadí veľkých dejín
V centre príbehu stojí pätnásťročná Mara, ktorá túži stať sa pilotkou a odísť z dediny. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, chce, aby zostala doma a pokračovala v práci na pôde, ktorá je pre neho symbolom istoty aj identity. Keď ich dolinu čaká zatopenie, musia sa obaja vyrovnať so stratou domova a hľadať cestu k vzájomnému porozumeniu. Film citlivo zachytáva konflikt medzi tradíciou a túžbou po slobode, medzi povinnosťou voči rodine a snahou nájsť vlastnú cestu. Producent Tomáš Gič hovorí, že už počas vývoja bolo dôležité, aby príbeh pôsobil zrozumiteľne aj pre divákov, ktorí podobnú skúsenosť nezažili. Účasť na medzinárodných festivaloch potvrdzuje, že film má univerzálny rozmer.
Krajina, ktorá prežila svoj koniec
Režisér Martin Gonda má k oblasti Stariny osobný vzťah. Ako dieťa tu trávil prázdniny a neskôr sa do tohto kraja vracal aj ako filmár. Opustené doliny Bukovských hôr, rozpadnuté cesty, hrdzavé mosty a prícestné kríže v ňom zanechali silný dojem miesta, ktoré akoby prežilo vlastný koniec sveta. V zatopení obcí od začiatku videl metaforu zániku komunít, straty identity aj ľudskej dôstojnosti.
Dvojgeneračný pohľad na stratu
Scenár Martina Šustera, Dominiky Udvorkovej a Martina Gondu vznikal na základe rozsiahleho výskumu, rozhovorov s pamätníkmi a štúdia dobových dokumentov. Tvorcovia si uvedomili, že mladšia generácia vnímala zánik dedín inak než ich rodičia. Menej ako tragédiu, viac ako nevyhnutný začiatok niečoho nového. Práve tento generačný rozdiel sa odráža v postave Mary, ktorá symbolizuje emancipačný pohľad mladých. Predstaviteľka hlavnej úlohy Sára Chripáková hovorí, že cieľavedomosť Mary a jej sen lietať jej boli blízke. Napriek rodinným a spoločenským obmedzeniam je jej túžba silnejšia než strach či nesúhlas otca.
Autentickosť vďaka nehercom
Film vznikal s dôrazom na autenticitu. Väčšina hercov pochádza priamo z rusínskej komunity a režisér kombinuje profesionálnych hercov s nehercami. Kastingy prebiehali v regiónoch východného Slovenska a viaceré postavy stvárnili herci z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Neherci priniesli do filmu prirodzenosť a silu vlastnej skúsenosti, ktorú by nebolo možné nahradiť. Film nie je len historickým príbehom, ale aj tichou výzvou k uchovaniu pamäti. Ukazuje, že aj napriek vykoreneniu a strate domova si rusínska menšina dokázala zachovať svoju kultúru a hodnoty. Film je malým dielikom v skladačke toho, čo by nemalo zostať zabudnuté. Pre divákov môže byť pripomenutím, že za veľkými stavbami a politickými rozhodnutiami sa vždy skrývajú konkrétne ľudské osudy.
