S pápežom Františkom som sa osobne nestretla. Sila jeho osobnosti ma však zasiahla aj na diaľku. Bol lídrom nevídaných rozmerov. Ukázal nám, čo znamená skutočné vodcovstvo. Nie to, ktoré sa nám predkladá každý deň v spoločnosti. Nepotreboval moc, aby mal vplyv. Stačilo, že bol človekom.
Správa o jeho smrti
Prišla na Veľkonočný pondelok. Slovenské média ju začali publikovať okolo 10:00. Nachádzali sme sa práve v kostole, keď mi zrazu manžel ukázal svoje hodinky. “Pápež František zomrel vo veku 88 rokov” čítam a prechádza mnou pocit, akoby som stratila niekoho blízkeho, člena rodiny. Viem, že takto ho vnímali aj mnohí z vás. Ako duchovného vodcu a otca, ktorého možno nikdy nemali, alebo stratili. A teraz prišli aj oňho. V dobe, keď svet často oslavuje vodcov pre ich silu, ambície či vplyv, sa jeden muž rozhodol ísť inou cestou. Pápež František ukázal, že skutočný líder nie je ten, čo vládne, ale ten, čo slúži, počúva a kráča s tými najmenšími.
S tými, ktorí ticho držia svet
Koľko skutočných lídrov, mám, otcov, starých rodičov, žije medzi nami? Ticho, nenápadne, neokázalo. Nikdy sa tak nenazývali, a predsa viedli príkladom. Svojou prácou, svojím postojom, tým, že sa nezrútili, keď to bolo ťažké. Vedeli pomôcť, poradiť, podržať. Neboli „lídrami z titulky“, no v ich blízkosti rástli iní. A to je možno ten najkrajší druh vodcovstva – to, ktoré nepotrebuje byť pomenované. A tak to bolo aj so Svätým otcom.
“Pravé líderstvo sa totiž neskrýva v sile, ale v službe. Lebo iba ten, kto vie slúžiť, vie aj viesť.”
Pastier v prvom rade
V čase, keď sa moc meria krikom, František ukázal, že aj ticho môže viesť. Stačí, keď je úprimné, pokorné a neoddeliteľné od služby. Pôsobil ako pastier medzi svojimi ovečkami. Jeho jazyk bol zrozumiteľný, priamy a často až prekvapivo ľudský. Nebál sa hovoriť o bolestiach dnešného sveta – od klimatickej krízy, cez chudobu až po zneužívanie v cirkvi. Nebol to líder, ktorý rozdával rozkazy z výšky. Bol iný.
Pokorný líder s jasným hlasom
Pápež František bol ako hlava Katolíckej cirkvi veľmi špecifický a v mnohom prelomový. Argentínčan, jezuita, jednoduchý človek z konca sveta, ako o sebe sám povedal. A predsa sa stal jedným z najvplyvnejších duchovných lídrov modernej doby. Ale prečo? Svojou skromnosťou zaskočil svet. Usiloval sa otvoriť cirkev všetkým, byť viac v kontakte s ľuďmi na periférii, nie len geografickej, ale aj spoločenskej. Konal. Zjednodušil cirkevnú byrokraciu, usiloval sa o transparentnosť vo vatikánskych financiách a otvorene pomenoval zlyhania v radoch kléru. Za to všetko si vyslúžil aj kritiku, najmä zo strany tých, ktorým vyhovoval „starý poriadok“. Ale to ho nezastavilo. A práve v tom sa ukazuje skutočný líder. Nie ten, ktorý hovorí, ale ten, ktorý koná. Pre jeho nasledovníka bude ťažké ísť v jeho šľapajác
Kto by dnes chcel byť ako František? Nie ten, čo káže z trónu, ale ten, čo kľakne k nohám sveta.
Zdroj: freepik.com
Byť dobrý človek je viac než byť líder
Dnes akoby sa roztrhlo vrece s radami o tom, ako sa stať lídrom. V každom reelsku, podcaste či na školení počujeme, že máme viesť, inšpirovať, udávať smer. Akoby to bola povinnosť. Akoby nestačilo byť „len“ spoľahlivý, pracovitý, alebo tichý oporný bod pre druhých. Hovoria nám, že každý môže byť vodcom, len to vraj musíme chcieť. Ale pravda je taká, že nie každý má byť vodca. A je to tak v poriadku. Nie každý človek je prirodzený vodca.
Skutočné vedenie často nevidieť
Z vlastnej skúsenosti viem, že vodcovia nie sú často tí, čo majú funkciu. V jednej firme, kde som kedysi robila, bolo do 30 zamestnancov, ale skoro každý druhý riaditeľ niečoho. Každý chcel rozhodovať, no nikto nechcel niesť zodpovednosť. Posun vpred bol ťažkopádny. Chýbal tam človek, čo by zobral veci do rúk a potiahol tím ďalej. Nie papierovo, ale srdcom. Nie strachom, ale rešpektom. Vtedy som si uvedomila, že mať veľa „šéfov“ ešte neznamená mať skutočné vedenie.Skutočné vedenie často nevidieť.Na dedinách a v menších mestách to dobre poznáme. Veľké reči ešte nikoho nenasýtili. Ale keď niekto potichu zorganizuje brigádu, pomôže susedovi, zabehne po lieky pre starú tetu… to je pre mňa vodca. Bez titulov, bez potlesku, no s úctou. V mnohých rodinách takých vodcov máme. Nechodia na manažérske školenia, ale celý život držia domácnosť, deti, rodinu a niekedy aj celú komunitu.
“Utrpenie, ktoré bolo prítomné v poslednom období môjho života, som obetoval Pánovi za svetový mier a bratstvo medzi národmi.”
Svet potrebuje aj tých „obyčajných“
Nie každý má chuť veliť, rozhodovať, stáť vpredu. A nie každý musí. Sú medzi nami ľudia, ktorí ticho podopierajú iných. Chrbtice ľudstva, ktoré nerobia rečnícke gestá a predsa držia svet pokope. Sú to roľníci, ktorí sa starajú o pôdu. Ženy, čo opatrujú chorých. Majstri, ktorí učia mladých. Tety v kuchyni, ktoré spoja rodinu pri jednom stole. Bez nich by sme sa rozpadli. Dnes sa často tvrdí, že kto nie je líder, je pasívny. Ale to nie je pravda. nikto nie je menej, keď nie je líder. Líder je aj ten, kto vedie príkladom – bez slov. Ten, kto zostáva, keď ostatní odídu. Možno nie si kapitán. Ale si kotva. A práve tá udrží loď aj v búrke. A možno práve teba ľudia sledujú najviac – len si to neuvedomuješ. V skutočnom živote ide viac o rovnováhu než o ambíciu. A tú vytváral aj pápež František.
Viedol srdcom, nie trónom
Jeho najväčšou silou bol spôsob, ako bol prítomný. Bozkával nohy väzňom. Objímal deti utečencov. Volal chorým ľuďom, ktorí mu napísali list. Nehral sa na niekoho, kým nie je. Jednoducho žil to, čo hlásal. Toto je vodcovstvo, ktoré môže inšpirovať každého z nás. V dobe, keď sa zdá, že úspech si vyžaduje tvrdé lakte, František ukazoval, že líder môže byť aj nežný, ľudský a tichý. Nemusí mať mikrofón, aby ho bolo počuť. Nemusí stáť na piedestáli, aby bol rešpektovaný. A možno práve preto si získal toľko sŕdc – aj medzi ľuďmi, ktorí k viere nemajú blízko. Pravé líderstvo sa totiž neskrýva v sile, ale v službe. Lebo iba ten, kto vie slúžiť, vie aj viesť. Presne ako Ježiš. “Utrpenie, ktoré bolo prítomné v poslednom období môjho života, som obetoval Pánovi za svetový mier a bratstvo medzi národmi,” napísal nezabudnuteľný pápež František v testamente. Či už sme sa s ním stretli osobne, alebo nie, aj tieto slová dokazujú, že mu záležalo na každom jednom z nás.