Generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu Igor Moška je príkladom toho, ako sa dá prirodzene venovať tomu, čo máme radi. Celoživotná vášeň k tenisu ho drží doteraz a podsunula mu medzitým aj manažérsku a organizačnú funkciu. Na svoj obľúbený šport si však vždy nájde čas.
Neradi začíname negatívne, no prvé, čo nás dnes pri veľkosti haly Národného tenisového centra v Bratislave napadne, je enormné zdražovanie energií. Aká je u vás situácia?
Na jeseň to vyzeralo veľmi dramaticky. Trojnásobne zdraženie energií čaká všetky športoviská, malé alebo stredné firmy. NTC nespadá pod žiadnu pomoc od štátu, ako majú napríklad domácnosti. Zatiaľ to spôsobilo to, že sme museli výrazne zdražiť naše služby pre všetkých, čiže aj pre športovcov a nájomcov. Našťastie, zima bola celkom teplá. Nie sú to úplne likvidačné nárasty, no sú veľké a z dlhodobého hľadiska podľa mňa neudržateľné. Ak sa to nezlepší budúcu zimu, tak si myslím, že to bude devastačné nie len pre športoviská, ale aj pre iné firmy, ktoré budú potrebovať pomoc na udržanie chodu.
Kurty sú však naďalej pomerne plné…
Áno, musím povedať, že z návštevnosti som milo prekvapený. Chodí k nám športovať cca tisíc ľudí denne do troch prevádzok. Máme 6 tenisových dvorcov, 12 bedmintonových dvorcov, 4 dvorce na squash, je tu veľké fitness. Niektoré služby sme museli zdražiť aj o 30 % a ľudia napriek tomu neprestali športovať. Bál som sa, že to bude prázdne, ale naopak, klienti akceptovali nové podmienky a potvrdzuje sa trend, že je stále viac ľudí, ktorým záleží na svojom zdraví a zdravom životnom štýle . Takisto to vidíme na koncertoch, ktoré sa v NTC organizujú. Nemalá časť príjmov ide aj z nich a taktiež sme mali obavy, či ľudia neprestanú chodiť na kultúru. Našťastie, nie. Hala býva dokonca pri niektorých vystúpeniach aj vypredaná. Ja osobne vnímam zdražovanie ako dočasnú situáciu a dúfam, že infláciu a s tým spojené zdražovanie, sa postupne podarí zastaviť.
Ako ste sa dostali k tenisu? Pochádzate z rodiny, kde sa veľa športovalo?
Keď som mal zhruba 7-8 rokov, mama ma prihlásila na tenis. Nebol som veľmi talentovaný, no dlhodobo som sa mu venoval až do vysokej školy. Prešiel som si všetkými úrovňami. Popri škole to bol môj najväčší koníček, ktorému som venoval všetok voľný čas. Teraz pracujem vo vedení Slovenského tenisového zväzu a cítim sa dobre v tom, čo robím. Vyštudoval som na STU hydraulické stroje a roboty, po skončení štúdia som pracoval ako projektant, neskôr v podniku zahraničného obchodu. Tenis si ma však aj tak našiel (úsmev). V roku 1992, tesne po revolúcii a tesne pred rozpadom Československa.
Nemali ste obavy zmeniť „istú prácu“ za niečo, čo bolo vaším koníčkom?
Jasné, že som sa bál, mal som vtedy dve malé deti, no k vtedajšiemu česko-slovenskému tenisovému zväzu som vzhliadal. Československo bolo vtedy v tenise svetovou veľmocou, pričom po rozdelení Československa nástupníctvo získala Česká republika. Naše maličké Slovensko muselo začínať vo všetkom zospodu. Museli sme sa postupne prebojovať cez najslabšie tímy až medzi najlepších 16 krajín sveta do svetovej skupiny, až sme sa ocitli vo finále celého Davis Cupu v roku 2005. Slovenský tenisový zväz mal vtedy, keď som prišiel, dvoch zamestnancov a rozpočet 2 milióny korún. Teraz máme 50 zamestnancov a rozpočet približne 7 miliónov eur, a vďaka Národnému tenisovému centru majetok cca 20 miliónov eur. Národné tenisové centrum, ktoré sme postavili v roku 2003, bolo veľkým impulzom v rozvoji slovenského tenisu. Samozrejme, napĺňala ma, a je to tak aj doteraz, športová oblasť, ktorú som poznal zblízka.
Slovensko dalo svetovému tenisu skvelých hráčov, ako sú olympijský víťaz Miloš Mečíř, neskôr Karina Cíleková-Habšudová, Karol Kučera, Dominik Hrbatý, Daniela Hantuchová, Dominika Cibulková, Magdaléna Rybáriková, pričom všetci patrili k absolútnej svetovej špičke a k najznámejším Slovákom na svete vôbec.Verím, že aj naše dnešné talenty, ako sú Alex Molčan, Lukáš Klein alebo ešte len 15-ročná Renátka Jamrichová nadviažu na ich úspechy. NTC napokon plní aj spoločensko-kulturnu funkciu a som veľmi rád, že tu každoročne organizujeme asi 20 koncertov našich aj zahraničných interpretov. Mená, ako Joe Cocker, Rihanna, Karel Gott, Miroslav Žbirka, Pavol Habera v kultúre sa na pôde NTC miešajú so svetovými tenisovými hviezdami, ako Novak Djokovič, Rafael Nadal či Andy Roddick. Tí všetci tu boli a napĺňa ma to radosťou…
Čo máte na vašom postavení najradšej?
Najradšej mám dennodennú prácu s ľuďmi, s ktorými rád spolupracujem. Vediem profesionálny aparát Slovenského tenisového zväzu, to znamená, že zodpovedám za rozvoj tenisu na Slovensku, ktorý má 200 klubov. Máme súťaže detí do 10 rokov až po dospelých. Je to zhruba 400 turnajov. Za rok zorganizujeme na Slovensku viac ako 30 medzinárodných turnajov, máme asi 10 000 registrovaných hráčov a 5 000 takých, ktorí nám hrajú súťaže. A to sa deje takmer na dennodennej báze. Za futbalom a hokejom je tenis tretím najväčším športom na Slovensku. Rodičia dávajú stále viac detí na tenis. Za posledných päť rokov nám neustále rastie členská základňa.
Mám radosť, že malí tenisti budú môcť čoskoro opäť v NTC uvidieť v akcii svoje vzory, pretože 14.-15. apríla sa uskutoční zápas BJK Cupu Slovensko proti Taliansku o postup medzi najlepších 12 tímov sveta.
Ako oddychujete od tenisu?
Mám rád lyžovanie. A rád si zahrám aj bedminton – na to, aký je to skvelý rekreačný šport, som prišiel až tu v NTC, keď sme ho dávali do prevádzky. Pôvodne som si myslel, že sa tu bude hrávať iba tenis. Jedného dňa za mnou prišiel predseda bedmintonového zväzu a spýtal sa ma, či by som nechcel urobiť aspoň z dvoch kurtov bedmintonové. Pomyslel som si, že veď bedminton sme hrávali ako chlapci na pláži pri mori, na Slovensku nemá žiadnu tradíciu, kto by ho tu hrával. Našťastie sme to vyskúšali a výborne sa to chytilo. Máme 12 bedmintonových dvorcov a sú permanentne plné. Bolo to pre mňa úžasné prekvapenie. Začal som hrávať aj ja, a je to výborný rekreačný šport. Aby to však nebolo len o športe, rád si zahrám na gitare, zaspievam s kamarátmi, chodím rád na túry do Vysokých Tatier a podobne.
Ste jeden z tých šťastlivcov, ktorí robia prácu ako svoj koníček.
Áno, to určite, a želám to každému. Aj svojich synov som naučil hrať tenis, lyžovať. Pre otca je vždy príjemné, keď si môže zašportovať so svojimi deťmi.