Herec Ján Dobrík priznáva, že úloha moderátora preňho spočiatku vôbec nebola samozrejmosťou. Dnes sa však pred kamerou cíti čoraz prirodzenejšie a v šou Na správnej ceste ukazuje divákom aj svoju pohotovosť, humor a nadhľad. Rozprávali sme sa s ním o druhej sérii obľúbenej relácie, spolupráci s cestovateľom Martinom Navrátilom, herectve, kritike aj o tom, prečo sa po rokoch plných práce učí povedať nie a prečo občas potrebuje zostať úplne sám v tichu.
Pán Dobrík, šou Na správnej ceste sa od septembra dočká druhej série. Čo vám ako prvé napadlo, keď ste sa dozvedeli, že Na správnej ceste ide ďalej?
Napadlo mi, že to celé malo zmysel. Ako tím sme odviedli veľký kus dobrej roboty. Teším sa, že šou má svojho diváka, ktorý sa v piatok večer dokáže nielen zabaviť, ale dokáže sa aj niečo nové naučiť. Našli sme formu, ktorá je pre diváka viac ako zaujímavá. Potešil som sa, samozrejme, že Na správnej ceste ide do druhej série.
Bude druhá séria v niečom odlišná a je sa opäť na čo tešiť?
Je sa na čo tešiť. Zmeny budú. Nie sú zásadné. Podľa mňa to bude mať ako celok lepší tempo rytmus. Niektoré súťažné kolá sa ľahko obmenili, aby boli ešte zábavnejšie a ešte dynamickejšie. Samozrejme, ja sa teším každú jednu časť na Martina Navrátila, pretože on je zábavný. Martin je múdry, scestovaný a z každej svojej destinácie vie vytiahnuť naozaj originálny zážitok.
Počas jedného dňa nakrúcate dve epizódy šou, pri ktorých strávite dlhé hodiny. Diváci vidia už finálny zostrihaný celok. Čo si často neuvedomujú? Čo všetko stojí za nakrúcaním jednej relácie?
Tu by sa dalo rozprávať naozaj veľa a dlho. Formát šou je kúpený zo Švédska, v ktorej má obrovský úspech a funguje dlhé roky. Lenže to nie je jedna k jednej. Na správnej ceste je potrebné prispôsobiť nášmu divákovi. Píšu sa scenáre, nahrávajú a nakrúcajú sa dokrútky. Áno, v deň samotného natáčania nakrúcame dve epizódy za sebou, čo nás stojí celý deň. Divák vidí vo finále štyroch súťažiacich, piatich členov kapely a dvoch moderátorov, ale to je len kúsok z celého strapca ľudí, ktorí sa o to celé starajú. Klobúk dole pred každou jednou zložkou, či sú to kameramani, osvetľovači, zvukári. A nad tým celým je režisér Ivan Holub, ktorého každý vyhľadá, keď má niekto nejaký problém.
A Ivan to dokáže s kľudom Angličana a so šarmom sebe vlastným vyriešiť tak, aby sa došlo k dobrému riešeniu a zároveň bola neustále pohoda na pľaci… Moja príprava spočíva v tom, že ja si vždy prelúskam celý scenár, pozriem si destinácie. Samozrejme, že aj mňa fascinuje alebo šokuje väčšina otázok a odpovedí. Niektoré odpovede, ktoré sa mi zdajú – toto naozaj neexistuje, alebo nemôže byť pravda, tak tie si vyhľadávam cez Google, alebo telefonujem dramaturgovi Mimovi. Overujem si, či tam naozaj nie je nejaká chyba. Niektoré veci na prvú znejú naozaj neuveriteľne.
Na kamerových skúškach, ešte pred štartom samotnej šou, ste vraj tvorcom povedali, že s vami strácajú čas a úloha moderátora rozhodne nie je pre vás. Konkurz ste však vyhrali a diváci si vás ako moderátora obľúbili. Cítite sa dnes pred kamerou istejšie ako na začiatku?
To som, samozrejme, rozprával s nadhľadom. Ja som sa na kastingu ospravedlnil, že je to moja prvá takáto skúsenosť, že sa tam necítim úplne v pohode, pretože to nie je moja šálka kávy. Napriek tomu som kasting urobil najlepšie, ako som vedel. Išiel som naplno. Bol som tam s Martinom Navrátilom. Už tam navnímali ľudia, ktorí sa na nás pozerali, že tejto dvojici to nejakým spôsobom a dosť záhadným spôsobom funguje. Martin je cestovateľ, ovláda jazyky, je to komunikatívny typ.
Má svoje podcasty, má svoju cestovku. On je zvyknutý rozprávať o tom, čo mu je blízke. Toto je iná disciplína – moderovať šou. Nie je to stand-up, nie je to diskusia. Má to svoje pravidlá, humor, tempo a s tým sme nemali počas kastingu ani jeden skúsenosti. Napriek tomu sme s tým išli naplno obaja a zapáčili sme sa im, preto to robíme my. Moje pocity pred prvými dňami nakrúcania boli úplne iné ako teraz, keď sa máme v štúdiu v Slovenskej televízii stretnúť a natočiť dve časti. Ja sa z toho teším.
Do akej miery sa držíte scenára a koľko priestoru nechávate improvizácii?
Musíme dodržiavať isté veci. Máme scenár. Otázky je potrebné prečítať exaktne všetkých štyrom našim hosťom. Nesmieme nikomu ublížiť a nepovedať všetky informácie alebo niekoho protežovať. A improvizácie je tam toľko, ako dobre poznám hostí. Keď ich poznám všetkých štyroch osobne, vtedy je to jednoduché a improvizácia má väčší priestor. Z druhej strany, keď hostí nepoznám, čo sa už stalo, vtedy som venoval väčšiu časť príprave. Potom je tu finálny strih, ktorý z približne dvojhodinového natáčania v štúdiu sa strihá na 75 minút a tam režisér niektoré improvizácie vyhadzuje, čo sa aj občas deje.
Keď vás vidíme na javisku, ako herca, ste ponorený do postavy. V Na správnej ceste spoznávajú diváci Jána Dobríka osobnejšie. Napr. využívate svoj zmysel pre humor. Je humor prirodzenou súčasťou vašej osobnosti alebo ho vytiahnete práve pred kamerou?
Neviem si predstaviť, že to tak niekto má, že humor vytiahne len v práci. Humor buď človek má, alebo ho nemá. Potom ak je človek trošku odvážny tak ho dokáže použiť na verejnosti a ak je ešte trošku viac odvážny, tak ho dokáže použiť napríklad v takej šou ako je Na správnej ceste. Rozhodne som vo svojej prezentácii moderátora neplánoval, že teraz použijem humor. To tak vyplynie z okolností, zo scenáre, ale aj tým, že je vedľa mňa Martin Navrátil a rozumieme si. Z mojej perspektívy si to pýta taký nadhľad, humor. To, či sa už ľuďom páči môj humor alebo nie, to je už otázka na nich. Neštylizujem sa rozhodne do pozície, že teraz budem vtipným Som tam sám za seba. To je najväčší rozdiel v disciplíne herec a v disciplíne moderátor.
Vašim moderátorským spolupracovníkom je cestovateľ Martin Navrátil. Sadli ste si hneď na prvý moment a môžete povedať, že si rozumiete?
Ako som už spomínal, s Martinom Navrátilom nám to naozaj funguje. Fungovalo to od prvého podania ruky na kastingu, počas kastingu, následne, keď sme sa pripravovali na samotné vysielanie šou, keď sme sa zoznamovali s pravidlami šou. A teraz, keď už je nakrútená druhá séria šou, ktorá príde do vysielania, opäť sme ten vzťah posunuli. Rozumieme si aj v šatni, keď nenakrúcame, ale aj vtedy, keď zasvieti červená.
Čo si na Martinovi najviac vážite?
Na Navrátilovi si vážim pokoru, pracovitosť, humor, človečinu a to, čo ja sám nemám. On si pamätá z každej destinácie, ktorú navštívi kopec historiek, zážitkov, detailov a dokáže to veľmi pútavo prerozprávať.
V čom ste úplne rozdielni?
On je cestovateľ, pobehal celý svet, ovláda cudzie jazyky, on sa nevie stratiť. To je chlap, ktorý sa naozaj nevie stratiť a túži po tom pocite, aké je to, keď sa človek stratí. Ja sa stratím okamžite. Ja sa stratím v nákupnom centre. V tomto sme rozdielni. Rozdielni sme aj v našich povolaniach. Ja študujem nejaký charakter, naučím sa texty, rozumiem situáciám a vzťahom na javisku a potom to 20 večerov v mesiaci predvádzam pred divákmi. Aj to je rozdiel medzi Navrátilom a mnou.
Diváci dokážu povzbudiť, ale aj poriadne skritizovať a nehanbia sa vyjadriť svoj názor, a to najmä na sociálnych sieťach. Čítate komentáre? Dokážu vás zasiahnuť, či už pozitívne alebo negatívne?
Nepatrím medzi ľudí, ktorí by teraz zúrivo sedeli pri telefóne a čítali si komentáre od ľudí. Komentáre, ktoré sú pre mňa relevantné, sú komentáre režiséra, Martina Navrátila, mojej rodiny a mne blízkych ľudí. Ale úplne najlepším „komentárom“ je predsa číslo sledovanosti. A ak je číslo sledovanosti tak fantastické, ako to naše, tak to mi hovorí, že sme na správnej ceste. Spomínate si na komentár, alebo správu, ktoré vás naozaj potešili alebo zaskočili?
To čo ma zaskočilo je, že mi veľmi veľa ľudí, aj takí, čo ma už predtým poznali, ale aj takí, čo ma videli prvýkrát a takisto mi to povedalo aj množstvo ľudí, ktorí to videli v televízii, že reagujem veľmi pohotovo, presne a zábavne. To ma prekvapilo.
Dlhé roky sa pohybujete v umeleckom svete. Diváci vás poznajú z divadiel v Martine, v Žiline, z reklám, ale tiež z úspešných seriálov. Na jeseň budete súčasťou STVR v šou Na správnej ceste a tiež hlavnou postavou v novom seriáli Vraždy v dolinách. Ste typ umelca, ktorý si svoju prácu vo finále pozrie, alebo sa nemôžete na seba pozerať?
Úprimne… Áno, pozriem si to. Ale aj z rodinných, časových, pracovných dôvodov nemôžem povedať, že si pozriem každú časť seriálu, alebo každú časť relácie Na správnej ceste. Myslím si, že je to pre moderátora, alebo pre herca, ktorý chce na svojom výkone, na interpretácii postavy pracovať, je dobré si to pozrieť. Je to istý spôsob pracovného nástroja. Pozerám to, lebo sa na tom stále učím a je to súčasť mojej práce.
Kto je vaším najväčším kritikom? Kto vám povie pravdu bez prikrášľovania?
Nevytiahnem tu teraz žiadne konkrétne meno. Budem to tak rámcovať – rodina, priatelia, kolegovia.
Ste na seba prísny? Alebo vekom si dovolíte z nárokov na samého seba upustiť?
Snažím sa byť pracovitý, snažím sa byť dochvíľny, snažím sa byť čo najlepší. Ale stále som len človek. Projektov, ktoré mám pred sebou otvorené, je dosť. Nie vždy sa mi, žiaľ, podarí venovať každému projektu sto percent môjho času. Ale pracujem na tom. Učím sa povedať nie. Učím sa nekývnuť na každý jeden projekt, či už je malinký a zaberie mi dve hodiny prípravy a trvá iba jeden večer, alebo je to televízny seriál, ktorý má predikciu, že sa bude nakrúcať tri roky…
Bez ohľadu na to, aký je to projekt, snažím sa ho robiť čo najlepšie, pretože si uvedomujem, že to nie je len o mne. Dostal som niekoho dôveru, okolo mňa je množstvo ľudí, ktorí na tom projekte pracujú. Ak oni tomu projektu dávajú sto percent, snažím sa o to aj ja.
Nie každý dokáže povedať, že svoju prácu má rád a chodí do nej s úsmevom. Vy ste pred kamerami, na javisku šťastný?
Hovorím okamžité – áno… Mám to rád. Stále ma to baví. Je to moje hobby. Je to spôsobom, akým sa môžem realizovať. Je to spôsob, akým môžem spoznávať nových ľudí, ktorí ma inšpirujú, ktorí mi dávajú iný pohľad na prácu, na umenie. To potom všetko vytvára vo mne osobnosť toho Jána Dobríka. To všetko vo mne vytvára nejaký vkus. Sem-tam si dovolím mať aj nejaký názor. Je to práve preto, že už viac ako dvadsať rokov stojím na javisku, pracujem v štúdiách a stretávam ľudí, ktorí majú čo povedať a ja ich rád počúvam.
Aký je Ján Dobrík, keď ho nikto nevidí?
Toto je náročná odpoveď… Ján Dobrík je normálny, keď ho nikto nevidí. Je to človek. Niekedy mám neuveriteľne množstvo energie, niekedy fakt leziem všetkým naokolo na nervy. Inokedy som unavený a rád si sadnem do rohu a som potichu a iba pozerám a premýšľam. Niekedy mám plnohodnotný deň, niekedy mám pocit, že tento deň stál naozaj za prd. Niekedy mám zo seba dobrý pocit a niekedy mám pocit, že som z môjho „to do listu“ chcel veľa urobiť, nesplnil som nič a ďalších šesť vecí mi naň pribudlo.
Vo vašej práci ste obklopený množstvom ľudí. Vydávate zo seba energiu. Cítite, že ste niekedy preľudnený a potrebujete mať chvíľu len sám pre seba?
Som človek a áno, pohybujem sa medzi ľuďmi, vydávam zo seba energiu, či už ľudskú alebo tú pracovno-umeleckú. Myslím si, že je úplne prirodzené, že každý chce byť niekedy sám, túži byť v tichu. Niekedy si dokonca nepustím ani žiadnu muziku, že som naozaj v tichu, venujem sa svojim myšlienkam. Niekedy sa mi dokonca podarí dostať sa do meditatívneho stavu, že nemám ani myšlienku v hlave, že som buď tak vyčerpaný fyzicky alebo psychicky, alebo tak veľmi cítim, že potrebujem teraz nemyslieť na nič, že sa mi to podarí a je to veľmi pre mňa potrebné. Robí to pre mňa taký reštart duše a tela, aby som bol na ďalší deň schopný pracovať, tvoriť.
Čo alebo kto vám dokáže dobiť baterky?
Baterky mi dokáže dobiť veľa vecí. Sadnúť si s kolegami, s ktorými som celú divadelnú sezónu, ale sadnúť si do kaviarne a nerozprávať sa o divadle, o práci. Ale rozprávať sa o deťoch, o záhrade, o počasí. Baterky mi dokáže nabiť fotografia, maľba a baterky mi dokáže nabiť muzika a pekné počasie.