Herečka JANA LABAJOVÁ patrí k ženám, ktoré dokážu spájať umenie s vnútornou harmóniou. Spomína na nezabudnuteľné nakrúcanie v Tunise, rozpráva o sile diplomacie, láske k bicyklovaniu aj o tom, prečo sa vo chvíľach neistoty vracia k jednoduchosti, prírode a vlastnému vnútornému hlasu. Prezradila tiež, čo ju napĺňa pri práci s ľuďmi a prečo si dnes svoje súkromie po boku Juraja Šoka Tabačka chráni viac než kedysi.
Ako ste si natáčanie seriálu Vôňa mora v Tunise užili?
Na natáčanie v Tunise spomínam veľmi rada. Bola to pre mňa krásna skúsenosť nielen po pracovnej, ale aj ľudskej stránke. Fascinovala ma miestna kultúra, atmosféra, farby, vône a úplne iný rytmus života. Natáčanie v zahraničí je vždy trochu dobrodružstvo, pretože človek vystúpi zo svojej komfortnej zóny a zažíva množstvo nových situácií. O to viac sa teším, že sa tento projekt po čase dostáva k divákom a môžu vidieť výsledok našej práce.
Ako ste na tom s diplomaciou v každodennom živote?
Myslím si, že diplomacia je v živote veľmi dôležitá. S pribúdajúcimi rokmi som pochopila, že nie vždy musíme mať posledné slovo alebo presvedčiť druhého o svojej pravde. Snažím sa ľudí počúvať, pochopiť ich pohľad a hľadať spoločnú reč. Samozrejme, nie vždy je to jednoduché a priznávam, že niekedy vo mne zvíťazí spontánosť ale verím, že rešpekt a otvorená komunikácia dokážu vyriešiť veľa situácií.
Medzi vaše najväčšie radosti patrí bicyklovanie. Chystáte sa v lete objavovať nové doposiaľ neprebádané trasy?
Áno, bicyklovanie je pre mňa radosť a zároveň spôsob, ako si vyčistiť hlavu a byť v kontakte sama so sebou aj s prírodou. Určite ma láka objavovať nové trasy, momentálne však nemám žiadne naplánované cesty a ešte mám veľa kilometrov pred sebou na také “ozajstné “ bicyklovanie .
Pochádzate z Hozelca, kroý sa nachádza pod Tatrami. Ktoré časti našej krajiny sú vám okrem nich najbližšie?
Hozelec bude pre mňa vždy domovom – je to miesto, ku ktorému sa vo mne stále vracia pocit bezpečia a zakorenenia. Zároveň mám veľmi blízko k celému Slovensku, najmä k miestam, kde je príroda a pokoj. Veľmi ma oslovujú napríklad Kysuce, ale všeobecne kdekoľvek, kde je kúsok krásnej prírody, sa cítim dobre. Pre mňa to nie je ani tak o konkrétnych mestách, ale o tom vnútornom pocite spojenia a pokoja.
Na sociálnych sieťach uverejňujete vlastné motivačné citáty. Pomáhajú vám prežiť každodennosť? K čomu sa prikláňate vo chvíľach, keď vám nie je dobre?
Tie motivačné citáty pre mňa nie sú len pekné slová, ale skôr moje vlastné prežité skúsenosti, ktoré som si v rôznych obdobiach života uvedomila a prirodzene ich sformulovala do viet. Je to niečo, čo som si sama prešla, a dnes to vnímam ako jemnú formu zdieľania. Ak ich dávam von, tak skôr ako podporu pre iných – ako pripomenutie, že život nie je jednofarebný. Aj náročnejšie obdobia majú svoj význam a zároveň nikdy netrvajú navždy. Vo chvíľach, keď mi nie je dobre, sa snažím vrátiť k jednoduchosti – k sebe, k tichu, k prírode. Nechávam veci skôr prejsť, než s nimi bojovať, a postupne sa to vždy prirodzene uvoľní.
Pracujete aj s deťmi a to cez výučbu klavíra. Čo to prináša vám osobne?
Je to pre mňa nový koncept práce s deťmi tínedžermi a dospelými, ktorý momentálne tvorím a postupne rozvíjam. Zameriava sa najmä na sebavedomie, prácu s hlasom, dychom, telom a celkovým prejavom. Pracujeme nielen cez hlas, ale aj cez pohyb – cez telo sa človek učí uvoľniť napätie, viac vnímať seba a preniesť to aj do svojho prejavu. Klavír a hudba sú v tom prirodzenou súčasťou, pretože pomáhajú pracovať s rytmom, emóciou a vnútornou pozornosťou. Je to určené pre ľudí, ktorí cítia, že chcú pracovať na svojom prejave – či už ide o hanblivosť, verejné vystupovanie, alebo celkové posilnenie sebavedomia a autenticity. Pre mňa je to veľmi zmysluplná cesta a verím, že môj zámer môže podporiť práve tých, ktorí to v sebe cítia a potrebujú sa v tomto smere posunúť.
Ste veľmi všestranná žena, vyrábate vlastné ozdoby, spievate mantry, ste sama sebe dobrou organizátorkou?
Áno, vnímam to skôr ako rôzne formy kreativity a tvorby, ktoré sú pre mňa prirodzenou súčasťou života. Spev mantier, vyrábanie ozdôb či práca s hlasom je pre mňa radosť aj relax zároveň – niečo, pri čom si oddýchnem a zároveň sa vyjadrím. Čo sa týka organizácie, učím sa byť sama sebe dobrou organizátorkou. Nie je to vždy dokonalé, ale postupne si nachádzam systém, ktorý mi vyhovuje a ktorý rešpektuje aj môj prirodzený rytmus a tvorivosť.
Už dlhšie tvoríte pár s hercom, moderátorom a standupistom Jurajom Šoko Tabačkom, ktorý má z predošlého vzťahu dve deti. Ako spoločne vychádzate?
V minulosti som sa k svojim vzťahom v rozhovoroch občas vyjadrovala otvorenejšie, dnes to však vnímam inak. Postupne som dospela k tomu, že tieto oblasti si chcem viac chrániť a nechávať pre seba. Nie je v tom nič dramatické, skôr prirodzený posun a zmena nastavenia. V tomto období sa nechcem deliť o takéto súkromné detaily a rada by som to nechala bez bližšieho komentára.
Diváci vás poznajú najmä zo seriálov, máte svoju vysnenú rolu, či už v televízii alebo na divadelných doskách?
Každá rola, ktorá príde, je pre mňa v niečom vysnívaná, ak ma dokáže posunúť alebo mi dá nový priestor na herecké vyjadrenie. Nemám úplne jednu konkrétnu vysnívanú postavu, skôr ma zaujímajú role s hĺbkou, emóciou a vývojom. Či už v divadle alebo v televízii, je pre mňa dôležité, aby ma to umelecky oslovilo a aby som v tom mohla byť pravdivá. To je pre mňa vždy najpodstatnejšie.
Foto: TV JOJ, archív J. L.