Sedemdesiatku už prekročil, ale spomaľovať sa nechystá. JOZEF VAJDA stále stojí na javisku, prijíma nové výzvy a spolu s Piešťanskými zábalmi chce na niekoľko augustových dní rozosmiať celé Slovensko.
Len pred pár dňami ste oslávili 71. narodeniny. Keď človek vysloví toto číslo nahlas, čo pre vás znamená?
Zatiaľ vek vôbec neriešim. Vždy si ho uvedomím najmä vtedy, keď sa ma naň niekto opýta. Každý rok sa ma ľudia pýtajú, ako sa s tým číslom cítim, a tak si vlastne vďaka vám uvedomím, koľko mám rokov. Inak sa tým veľmi nezaoberám. Chvála Pánu Bohu som celkom zdravý, a možno práve preto svoj vek až tak nevnímam. Stále som naplno vyťažený a mám pocit, že všetko pokračuje podobne ako kedysi. Samozrejme, občas sa pozriete do zrkadla a vidíte, že ste šedivejší, máte viac vrások a ste starší. To človek neprehliadne. Ale samotným číslom 71 sa zatiaľ nezaoberám.
A ako ste narodeniny oslávili? Ste človek bujarých párty?
Neokrúhle narodeniny až tak veľmi neoslavujem. Samozrejme, ľudia mi zagratulovali a s tými, ktorí boli práve nablízku, sme si pripili. Narodeniny mám navyše počas prázdnin, keď je veľa ľudí na dovolenkách, preto som si aj okrúhle jubileá často pripomínal až v septembri v divadle s kolegami. Takto som oslavoval päťdesiatku, šesťdesiatku aj sedemdesiatku. Ale čísla ako 71, 72 či 73 až tak neriešim. Oslávim ich jednoducho s ľuďmi, ktorých mám pri sebe.
Máte mimoriadne bohatý herecký aj osobný život. Je niečo, čo dnes vidíte jasnejšie ako povedzme v päťdesiatke?
Určite. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, čo je dôležité a čo je menej dôležité. A to považujem za veľmi podstatné. Človek si postupne dokáže usporiadať priority a vie, čomu chce venovať čas a energiu. V mladosti možno všetko beriete ako rovnako dôležité. Neskôr už viete povedať, že toto áno a toto už nie. Vek vám v tomto smere určite niečo dá.
Platí to u vás aj pri práci?
Áno. Čím ste starší a čím viac máte za sebou, tým väčšiu slobodu získavate. Už nemusím mať štyri premiéry do roka v Národnom divadle, ako som ich mával v štyridsiatke či päťdesiatke. Snažím sa vyberať si veci, ktoré sú pre mňa podstatné, ktoré sa mi naozaj páčia alebo pri ktorých mám pocit, že sú vytvorené práve pre mňa. Keď príde niečo výnimočné, samozrejme, neodmietnem to. Ale keď mám pocit, že by danú úlohu pokojne mohol hrať mladší kolega a ja by som mohol mať trochu viac voľna, poviem to. Vedenie divadla moje argumenty väčšinou akceptuje. Nie som pritom človek, ktorý by odmietal prácu len preto, aby nemusel robiť. Keď môžem, urobím to. Ale ak mám pocit, že je toho už priveľa, snažím sa to povedať.
Darí sa vám dnes ľahšie povedať nie?
Darí, pokiaľ si režisér nepostaví hlavu a nepovie, že v tej úlohe nikoho iného nevidí. Potom sa odmieta veľmi ťažko. Keď vás zo všetkých strán presviedčajú, aby ste to prijali, a vy napokon sami nadobudnete pocit, že tá vec za to naozaj stojí, väčšinou do toho idem.
O niekoľko dní sa Piešťany opäť zmenia na mesto divadla a humoru. Keď ste stáli pri zrode Piešťanských zábalov, predstavovali ste si, že sa festival už za tri roky rozrastie do takýchto rozmerov?
Nie. A priznávam to úplne úprimne. Nikdy som si nepredstavoval, že festival môže mať až takéto rozmery. O to je to dnes krajšie a zaujímavejšie. Je úžasný pocit vidieť na vlastné oči, že sa niečo také zrodilo a že sa to podarilo. Niekedy v živote veci vzniknú takmer samy. Keď príliš tlačíte na pílu a hneď chcete vytvoriť niečo obrovské, nemusí sa vám to podariť. A potom vznikne niečo prirodzene a postupne to rastie. Samozrejme, s veľkosťou festivalu rastie aj naša zodpovednosť. Je za tým oveľa viac práce a potrebujeme stále ďalších ľudí, ktorí nám pomáhajú, aby zostal festival úspešný, zaujímavý a aby sa ľuďom páčil.
Povedali ste, že chcete, aby sa Slovensko smialo. Prečo vám práve na smiechu tak záleží?
Nechcel som, aby Piešťanské zábaly zostali iba lokálnym mestským festivalom. Áno, odohrávajú sa v Piešťanoch, ale chcel som do kúpeľného mesta pritiahnuť ľudí zo všetkých kútov Slovenska. A myslím si, že sa nám to darí. Piešťany sú na takýto letný festival ideálne. Ľudia ich poznajú, navštevujú ich počas celého roka a kúpeľné mesto má svoje osobité možnosti.A prečo smiech? Pretože k letu podľa mňa patrí zábava, humor a hudba. V živote máme dosť vážnych problémov. Či už ide o politiku, finančné starosti, ekológiu alebo všetko, čo sa deje vo svete. Človeka neustále niečo zaťažuje.
Aspoň počas tých troch dní by som preto chcel ľudí od vážnych problémov trochu odpútať. Myslím si, že smiech lieči. A keďže Piešťany liečia ľudí bahnom a zábalmi, povedal som si, že my vymyslíme novú terapiu. Naším zábalom bude humor a smiech. Na tri dni ľudí zabalíme do dobrej nálady a možno im tak pomôžeme liečiť nielen telo, ale aj ducha.
Do programu sa tento rok prihlásilo až 107 predstavení. Ako náročné je vybrať z takého množstva?
Je tam veľmi veľa okolností, ktoré musíme zvažovať. Prvou podmienkou je, samozrejme, komediálny žáner. Potom rozhoduje cena predstavenia, počet účinkujúcich, technické požiadavky a množstvo ďalších vecí. Máme veľmi veľa predstavení a všetky musíme zaplatiť. Zároveň dopredu nevieme, koľko ľudí príde na konkrétnu inscenáciu. Aj preto nám vyhovujú komornejšie predstavenia, ktoré nie sú príliš nákladné. Ideálne je, keď inscenácie pred výberom aj vidíme, ale pri takom množstve sa všetko vidieť nedá. Preto sa spolieham aj na kolegov, na ľudí, ktorí mi pomáhajú, a na ich odporúčania. Keď sa to všetko spojí, vyberieme predstavenia, ktoré v danom ročníku najlepšie zapadnú do festivalu. A myslím si, že každý, kto robí kvalitné divadlo, sa k nám skôr či neskôr dostane.
Do programu sa teda nemusí dostať ani predstavenie známych kolegov či priateľov?
Samozrejme. Ani my sami sme sa vždy nedostali na festival, na ktorom sme chceli hrať. S Marošom Kramárom sme napríklad s Lordmi čakali na jedno festivalové uvedenie veľmi dlho. Organizátor jednoducho musí mať právo vybrať si program podľa svojej dramaturgie a možností. Nemôže to byť postavené iba na menách a priateľstvách. Je tam množstvo ďalších kritérií.
Vy sám sa na festivale stretnete so Zdenou Studenkovou v inscenácii Šťastie. Poznáte sa a hráte spolu viac ako päťdesiat rokov. Dokáže vás ešte Zdena na javisku niečím prekvapiť?
V živote vás dokáže prekvapiť každý človek, aj keby ste s ním žili sedemdesiat rokov. Život je o prekvapeniach. A herec vás môže prekvapiť v každom predstavení niečím iným. Už len preto, že atmosféra každého večera je odlišná. Vždy vznikne nejaký nový moment. Máte pred sebou živé publikum a práve ono vytvára atmosféru predstavenia. My naň reagujeme. Najmä v komédiách preto pri každom predstavení vznikajú nové situácie a momenty, ktoré pobavia nielen divákov, ale niekedy aj nás samotných.
Šťastie rozpráva aj o tom, že láska nemá vek. Myslíte si, že aj schopnosť byť šťastný sa človek vekom učí?
Myslím si, že veľmi veľa závisí od toho, ako je človek nastavený. Človek si množstvo vecí v živote do istej miery vytvára aj sám. Je to otázka jeho prístupu k životu, jeho myslenia a toho, ako sa pozerá na veci, ktoré sa mu dejú. Sú ľudia, ktorí sa akoby už narodia s veselšou povahou. A sú ľudia, ktorí nevedia byť šťastní ani vtedy, keď by na to mali všetky dôvody, pretože majú v sebe veľa negativity. Ja si myslím, že pozitívne nastavenie a radosť prinášajú do života aj viac šťastia. Samozrejme, šťastie sa nedá naprogramovať. Niekto ho má v živote viac a niekto menej. Ale veľmi veľa robí aj samotný človek.
Piešťanské zábaly cielene myslia aj na detského diváka a detské predstavenia sú tento rok prístupné bez vstupného. Je pre vás dôležité vychovať si publikum, ktoré bude o desať či dvadsať rokov stále považovať návštevu divadla za prirodzenú súčasť života?
Presne tam mierime. Som veľkým zástancom toho, že deti musíme k divadlu privádzať a ukazovať im ho. Vychádzam pritom aj zo seba. Keď som ako chlapec prvýkrát prišiel do profesionálneho divadla, nikdy som na to nezabudol. Mal som asi dvanásť alebo trinásť rokov, keď ma priviedli do Slovenského národného divadla. Predtým som už videl detské predstavenia, ale keď som prvýkrát zažil večerné predstavenie pre dospelých, zostal som úplne očarený. Urobilo to na mňa obrovský a nádherný dojem. Myslím si, že práve vtedy niekde vzniklo aj moje rozhodnutie, že sa budem divadlu venovať. Tá mágia bola pre mňa neuveriteľná. Keď malé dieťa začne divadlo vnímať, niečo z toho v ňom zostane. A potom sa to môže ďalej rozvíjať. Čím je staršie, tým prirodzenejšie k umeniu inklinuje. Preto nesmieme zabúdať na mladých divákov. Čím viac im ukážeme v detstve, tým viac sa nám to neskôr vráti.
Po desaťročiach na javisku, po stovkách predstavení a tisícoch potleskov, čo vám dnes dokáže urobiť takú obyčajnú, nehereckú radosť?
Najväčšiu radosť mi dokáže urobiť úsmev človeka. Naozaj. Keď vás niekto stretne na ulici, pozrie sa na vás a úprimne povie: „Som rád, že vás vidím.“ Alebo: „Som rád, že som vás dnes stretol.“ To je pre mňa jeden z najkrajších pocitov. Keď vás človek prijme s pozitívnym pocitom a vy cítite, že ho stretnutie s vami naozaj potešilo. Teraz sa mi to často stáva v Piešťanoch. Ale netýka sa to iba festivalu. Pokojne môže byť december, na Piešťanské zábaly sa už dávno zabudlo, a niekto vás na ulici pozdraví a povie vám niečo milé. Taká obyčajná ľudská prívetivosť ma dnes vie veľmi potešiť.
Foto: archív J. V.