Juraj Hrčka herectvom doslova žije. Srší z neho ako láva a on sa ním necháva rád unášať. Popritom chodí do nemocníc nielen ako doktor Mišiak, ale aj ako zdravotný klaun. A teší sa na predstavenia, ktoré ho po celý rok čakajú. Má ich neúrekom.
Vo filme Villa Lucia hráte jednu z hlavných postáv. Aký je Cyril, máte s ním niečo spoločné aj vo svojom osobnom živote?
Cyril je inteligentný chalan, ktorý ostal uväznený v mladosti, v kamarátstve a v nešťastnej láske. A takisto trpí nepreniknuteľnou hystériou, čo je najhoršia forma narcizmu. Spoločné máme asi to, ako neúplné alebo zatajené pravdy od najbližších spôsobujú nečakané problémy. Divák sám posúdi, či je Cyril šťastný blázon alebo nešťastný zúfalec. Bolo to náročné natáčanie, ale moja úloha bola vďačná a zaujímavá.
Psychické problémy, ktorými Cyril trpí, sa ukazujú stále častejšie u mnohých ľudí. Bolo zámerom na ne upozorniť aj verejnosť?
Áno. Čoraz viac ľudí sa trápi. Snažili sme sa na konkrétnych situáciách ukázať, že to Cyril myslí vážne a treba ho aj seriózne brať. Keď vidíme kamaráta s psychickými problémami, treba mu pomôcť. Aby to neprerástlo do niečoho vážneho. Chceli sme na tieto veci poukázať s humorom, ale zároveň s rešpektom a porozumením.
Čo vás na vašej postave najviac bavilo?
Vo filme je veľa hraničných tém, ktoré sa ťažko hrajú. Mal som dosť textu, ktorý sa neustále upravoval. Hľadali sme dlho podstatu, vôbec to nebolo od začiatku jasne dané. Dvadsaťročné kamarátstvo, pätnásťročné fatálne zamilovanie a psychické poruchy, do toho byť v ohrození života, bola to fuška, ale príjemná. Občas sme sa aj trápili, ale vidím, že vznikol z toho pekný celok. Výhodou filmu je, že sa dá pozerať viac krát a stále v ňom nájdete niečo nové.
Tak, ako ste vo filme posadnutí Luciou, ste v reáli zaľúbení do herectva. Môžem vás bez výčitiek nazvať workoholikom?
Určite áno. Snažím sa chodiť po výstavách, do kina a do divadla, ale to je zase súčasť práce. Chodím hrať bedminton a občas behať. Ale mňa baví pracovať, vždy som nervózny, keď dlho oddychujem. To nie je nič pre mňa. Pandémia bola pre mňa v tomto smere náročná, tak som sa snažil aspoň pripravovať podcasty. Teraz sa mi zase horšie plánuje práca pretože jej je neskutočne veľa. Treba sa prispôsobiť tomu, čo je.
V rámci pedagogickej činnosti vyučujete na štátnom konzervatóriu, ktoré ste v minulosti aj samy absolvovali.
Pracujem s mimoriadne talentovanými študentami. Už to je aj vyše dvanásť rokov, čo tam učím. Pandémia nám zamiešala karty a študenti stratili viac ako rok a pol návykov. Snažíme sa to teraz spoločne dohnať.
Badáte na novej generácií niečo, v čom sa odlišuje od tej pred ňou?
Je diametrálne odlišná. Sú omnoho flexibilnejší, odvážnejší a rýchlejší. Na druhej strane im omnoho dlhšie trvá sa na niečo zafixovať a robiť to poriadne. Sústrediť sa a venovať sa iba jednej veci je niekedy pre nich až nereálne. Základom divadla je opakovanie. Naši študenti nájdu súvislosti rýchlosťou blesku, ale prepojenia typu, čo a prečo si majú vyhľadať, to im už robí problém. Chýba im hlbšie vnímanie súvislostí. Ale učia sa rýchlo. Krásne spievajú, v hudbe a v móde sú perfektne zorientovaní. Ak ich ešte naučíme byť trpezlivejšími, bude to super.
Čo študenti naučili zatiaľ Vás?
Ukazujú mi, že netreba byť orientovaní jedným smerom, ale, že svet je plný fantastických možností. Kam všade sa dá cestovať, ako a kde si čo vyhľadať.. Vzájomné prepájanie medzi žiakmi a študentmi je podstatou učiteľstva. Niekedy to my starší ťažšie dobiehame. Snažím sa k študentom hovoriť slovníkom, ktorému rozumejú a pozerať sa na veci aj ich pohľadom. Postupne sa spolu posúvame a je to mimoriadne výhodné pre obe strany.
Vlastné deti zatiaľ nemáte, študenti tak môžu byť zatiaľ vašou dobrou prípravou.
To určite, minimálne na obdobie puberty som predpripravený (úsmev).
Prostredie nemocníc vám nie je blízke iba kvôli rovnomennému seriálu v ktorom hráte, ale chodíte tam robiť aj mimoriadne záslužnú činnosť, zdravotného klauna.
Pre choré detičky na oddeleniach detských nemocníc sú často slnkom práve zdravotní klauni. Spolupráca medzi lekármi a zdravotnými klaunmi je skvelá a v nemocniciach sme si vzájomnými partnermi. Beriem to ako poslanie, do nemocnice idem vždy, keď môžem. Sú to väčšinou menšie deti a práca s nimi je trochu iná než s tými staršími, na ktorých som zvyknutý zo školy. Prípravu na vlastné deti a na detského diváka mám teda bohatú (úsmev).
Vy sám ste už ako osemročný chodili do tzv. Detskej dramatickej rozhlasovej družine Česko-slovenského rozhlasu. Prinieslo vám to želané ovocie v už tak mladom veku?
Ja si myslím, že áno. Teraz je to trochu iné, jediné médium, čo sme vtedy mali boli rozhlas, televízia a divadlo. V súčasnosti je už internet, podcasty a videá, ktoré toto všetko valcujú. Čo považujem za sympatické, je to, že sa ľudia začínajú vracať k rozhlasu, hovorenému slovu a k rozhlasovým hrám. Aspoň ja počúvam rozhlas stále. Teší ma aj boom audiokníh, mám z toho naozaj radosť. Svojím spôsobom aj podcasty sú súčasťou rozhlasu. Je dobré, keď sa herec venuje aj práci s hlasom, napríklad cez dabing. Sme malý trh, nie je to jednoduché. Mne samému vyhovuje byť komplexný, z každého rožku trošku.
Čo by ste odporučili našim čitateľom vidieť v divadle alebo pozrieť si v televízií?
V televízií určite seriál Nemocnica, v ktorom vyslovene rád účinkujem. Do divadla pozývam na predstavenie Testosterón (DAB v Nitre), ktoré hráme už 19 rokov. V DPOH sa pripravujeme na premiéru predstavenia Pressburger Fight Club a v tom istom divadle je aj zaujímavý projekt pre mladých pre mladých Generácia Z. V ňom hrám v predstavení Fantomas a Sused, ktorého nechcem. Odporúčam ich každému jednému mladému divákovi a nech kľudne vezme so sebou aj rodičov. Tí niekedy nevidia témy na ktoré ich práve vlastné deti môžu upozorniť. Vtedy sa môže zmeniť aj optika.
Aký ste doma za zatvorenými dverami?
Nosiť si robotu domov je mimoriadne náročné, pri mojom povolaní dvojnásobne. Je ťažké sa vypnúť, nerád otravujem svoje okolie humorom alebo depresiou. Učíme to aj študentov u nás na konzervatóriu, ako vypnúť hlavu a zároveň s ňou vedieť pracovať. Snažím sa o to aj ja.