Každému rodičovi je už po pár dňoch vo svojej novej roly zrejmé, že to nebude tak úplne jednoduché. Po prečítaní desiatok kníh, naštudovaných príručiek a množstvu rád od okolia sa dostáva do bludného kruhu. Robím to dobre takto, alebo takto? Rozumie mi vlastné dieťa? Prečo mi nerozumie? Rozumiem vlastne ja jemu? A to je len začiatok.. Obľúbený spôsob výchovy v dnešných časoch spôsobil, že rodičia počúvajú potomkov, a nie naopak.
Žijeme veľmi luxusnú dobu. Môžeme si dovoliť doslova všetko a tak aj vyzerá náš každodenný život. Naši rodičia a starí rodičia zďaleka nemali také možnosti, o automatických práčkach a každoročných dovolenkách mohli akurát snívať. Ani to si často krát neboli dovoliť kvôli povinnostiam, ktorými boli neustále zahltení. S jedlom však rastie chuť a najmä pribúdajú možnosti. Rodičia dnes nemajú na výber jedny plienky, či sunar, ale kvantum. O krúžkoch, školách, materiáloch oblečenia či vyváženosti stravy nehovoriac. Jednoducho – všetkého je veľa a my nevieme čo skôr a najmä – čo je skutočne pre naše ratolesti to pravé.
Na pokraji síl
Magdaléna mala prvé dieťa ako dvadsaťosemročná. Chcela stihnúť dve do tridsiatky, pretože automaticky chápala, že je to pre jej psychické aj fyzické zdravie to najlepšie, ale nepodarilo sa. S prvorodeným Jonášom sa totiž išla zblázdniť. „Bola som od rána do večera tenzná. Stačilo, že sa pozrel inak, ako som očakávala a už som šla vybuchnúť. Keď mal prvý krát ochutnať mäso, v okresom meste som pol dňa zháňala najlepšie teľacie a kúpila pol kila za 26 euro. Zjedol z neho asi tretinu kávovej lyžičky,“ spomína na svoje začiatky so synom.
Rodina na ňu hľadela s obdivom, ale nikto sa nepokúsil ozvať sa. Dostal by akurát vynadané. „Mohla za to aj extrémna únava, syn vôbec nespával, boli sme s mužom vkuse hore a bála som sa, že mu už z vyčerpania ublížim. Buď Jonášovi, alebo partnerovi.“ Za jej trápením bola práve snaha mať všetko tip-top. Sama mala náročné detstvo a sľúbila si, že spraví všetko pre to, aby to jej potomok mal oveľa krajšie. Otázka je: za akú cenu?
Vymklo sa to z rúk
„Demokratický“ spôsob výchovy je u rodičov z generácie mileniálov mimoriadne obľúbený. Je navrhnutý tak, aby nahradil autoritársky prístup a presadzoval skôr empatiu a vyjednávanie. Rodičia v rámci novej benevolentnej výchovy dávajú deťom na výber, nechávajú ich rozhodovať a rešpektujú ich potreby a priania. Keď sa dieťa nevie správať, nikdy ho netrestajú a snažia sa brať pocity dieťaťa čo najviac do úvahy. Pomáhajú mu nájsť vlastnú stratégiu na riešenie ťažkých situácií a nechávajú ho učiť sa z dôsledkov vlastných rozhodnutí. Je to teda veľmi odlišný spôsob výchovy, než aký zažila väčšina dnešných dospelákov, ktorí museli rodičov poslúchať na slovo. Akurát sa vie dokonale vymknúť z rúk. Veď kto dá deťom hranice ak nie vlastní rodičia? Tí sa mnohokrát boja zasiahnuť, aby nenarušili dieťaťu náladu. Výsledkom sú egoistické a sebastredné deti prilepené na displeje mobilov, ktoré nedokážu zvládať neúspech.
Magická sila hraníc
Nedávno publikovaný výskum odhalil, že prílišná angažovanosť rodičov a vyplývajúca nesamostatnosť detí koreluje s narastajúcimi prípadmi depresie a úzkosti u detí a tínedžerov, ktoré dosahujú rekordné úrovne. Veď kto by sa už len o niečo v živote snažil, keď jednoducho nemusí? Dobehne mamka, alebo tatko a spraví to za neho. Dôraz na pocity dieťaťa môže viesť k zveličovaniu menších problémov. Rodičia sa tak často riadia pokynmi potomka namiesto toho, aby prevzali kontrolu do vlastných rúk a ponúkli mu potrebné usmernenie. To, čo ľudia chcú, nie je vždy to, čo potrebujú. Platí to samozrejme aj pre deti.
Kult dieťaťa
Magdaléna po čase vytriezvela, ale trvalo to skoro 8 rokov. Jonáš zostal jedináčikom a mama si až po čase začala ťukať na čelo, kde všade pochybila. Aktuálne iba s úsmevom počúva svoje priateľky s mladšími deťmi. Jedinou jej reakciou je verklíkovanie toho, ako veľmi je podstatné doma nastaviť kto je šéf. Ideálne od začiatku.
„Situácia u dnešných rodičov je alarmujúca. V mnohých domácnostiach vládne kult dieťaťa. Rodičia sa snažia dieťaťu extrémne vyplňovať čas. Mnohé deti nemajú čas ani na to, aby si uvedomili, čo prežívajú počas dňa. Je to kvôli nespočetnému množstvu krúžkov. Rodičia sa snažia robiť animátorov, aby sa dieťa ani sekundu nenudilo. Treba si uvedomiť, že keď sa dieťa nudí, buduje sa kreativita a tá mu môže do budúcna priniesť nápady na budúce povolanie. Deti majú veľké problémy so svojou emocionalitou a organizáciou seba a svojich aktivít. A je to práve chybou výchovy,“ tvrdí Adriana Havašová, psychologička z centra pre rodiny v kríze Nádej.
„Rodičia robia veľkú chybu v tom, že sa snažia byť deťom partnermi. Samozrejme, že nejde o to, aby boli autoritatívni, je dôležité, aby boli vnímaví voči potrebám dieťaťa, aby si ich vypočuli a snažili sa vcítiť do dieťaťa, ale netreba si to zamieňať s kamarátskym vzťahom. Deti by nemali byť zaťahované do dospeláckych tém. Netreba s nimi riešiť záležitosti, ktoré sú určené pre iného dospelého. Často krát majú ľudia pocit, že, keď dovolia deťom v tínedžerskom veku fajčiť cigarety a piť alkohol, to je tá správna výchova. Avšak to nie je vhodný vzor a aj sa narúšajú hranice. Tie sú vo výchove veľmi dôležité. Vedieť ich zadať a byť dôslední v ich dodržiavaní. Deti si musia prevziať zodpovednosť za to, ak samy hranice nedodržia.
Avšak veľa rodičov nie je schopných zniesť frustráciu detí. Boja sa straty priazne. Nezvládajú jeho plač a krik. Majú pocit, že dieťa musí byť stále šťastné a permanentne saturované, ale to je veľká chyba. Tak to predsa v živote nefunguje. Dieťa si musí zažiť aj negatívne emócie. Treba, aby bolo občas aj smutné a nahnevané, to predsa k životu patrí. Nazýva sa to frustračná hladina a tú majú dnešné deti veľmi nízku. Pri malom neúspechu sa rúcajú, alebo naopak – ani nejdú robiť žiadnu výzvu v strachu pred tým, aby nezlyhali. Je to kvôli tomu, že ich rodičia neustále ofukujú a zametajú im cestu, aby mali čo najkrajší život. Ale tak dieťa na život nepripravíte. V reálnom živote nemáte iba dobrého šéfa, či triednu učiteľku.
Sociálne kruhy to môžu dať dieťaťu neskôr jasne najavo. Môže prísť dokonca až k sebapoškodzovaniu a depresiám. Netreba sa spoliehať na to, že keď dieťaťu vyhoviem, tak ma bude mať radšej. Táto rovnica nefunguje. Z praxe vidím, že rodičia sa boja dať dieťaťu hranice v strachu o to, že stratia jeho priazeň, alebo lásku. Treba pri dieťati stáť aj vtedy, keď prežíva negatívne a smutné veci. Ukázať mu, že som pri ňom a som nápomocný rodič aj vtedy, keď mu nie je úplne dobre. Ibaže aj mnohí rodičia sú nezrelí a nevedia často krát reagovať, takže je aj pre nich náročné byť vhodnou oporou svojim potomkom.“
V dnešnej dobe preplnenej informáciami sa môže zdať výchova detí náročnejšia než kedykoľvek predtým. Magdalenin príbeh je výstrahou pre mnohých rodičov – prehnaná snaha o dokonalosť a nedostatok jasných hraníc môže viesť k problémom, ktoré sú často skryté až do neskorších rokov. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi empatiou a autoritou, aby deti vyrastali ako sebavedomé, ale aj zodpovedné a samostatné osoby. Nastavenie pevných hraníc od začiatku je kľúčové pre ich zdravý vývoj a šťastný život.