Na Slovensko prišla promovať skvelý film Bardotky, s dcérou Karolínou prešla mnohé mestá s vystúpením Holubice a pre Slovenku povedala, že v Bratislave má aj svoju duchovnú sestru, Zuzanu Kronerovú, ktorú obdivuje. EVA HOLUBOVÁ, výrazná postava divadelnej aj filmovej scény, jedináčik, ktorý mal odvahu pustiť sa do neznáma, žena, ktorá sa nebojí byť sama sebou.
Narodili ste sa v Prahe, v meste, ktoré sa nedá nemilovať. Ako sa vám tam žije a aké bolo vaše detstvo v tomto dnes už kozmopolitnom centre sveta?
Prahu mám rada, aj keď dnes je už plná turistov, všade sú autá a magistrálu vedieme cez jej stred. Ale sme asi rovnako „chytrí“ ako vy, keďže aj v Bratislave je doprava v strede mesta. Napriek týmto nedokonalostiam Prahu milujem. Tu žijem, tvorím, mám rodinu a rovnako obdivujem a objavujem aj Bratislavu. Niekedy, keď som mala na Slovensku prácu, ostala som oddychovať na hotelovej izbe. Dnes ma dcéra vždy vytiahne do centra a spoločne pozeráme na mnohé pamiatky a užívame si atmosféru. Tú si však užívam aj v každom meste na Slovensku, kam prídem, lebo stretávam sa najmä s ústretovými a milými ľuďmi.
Vaša mama pochádzala zo stredných Čiech, otec z Prahy. Aké ste mali detstvo?
Maminka pochádzala z vidieka, zo Stredočeského kraja, a po celý život v nej bola vidiecka úprimnosť a otvorenosť. Často si spievala, poznala veľa pesničiek dokonca z celej krajiny a ja som nechápala, odkiaľ ich toľko vzala. Otec sa narodil v Prahe rodičom, ktorí boli už dosť vo vysokom veku. Jeho mama mala vtedy štyridsať rokov a v roku 1920, keď prišiel na svet, to bolo aj dosť nezvyčajné. Nezvyčajné však bolo aj to, že stará mama si zmenila v krstnom liste dátum narodenia a vydávala sa za oveľa mladšiu, ako v skutočnosti bola😊. Asi to bolo preto, že mala mladšieho muža, milovala život bez konvencií, a keď a im pošťastilo a narodil sa im jediný syn, dali mu meno Miloslav, Miloušek, ktorého zbožňovali. No a tento Miloušek, jedináčik, bol mojím otcom, takže si viete predstaviť, že život sa často v našej domácnosti krútil najmä okolo neho. Bol príma, ale veľa vecí muselo byť podľa neho. A neviem, či to tak chcel on, alebo to tak cítila mama, ktorá mu bola oddaná a vo všetkom mu chcela vyhovieť. Netuším. Pretože rodičia zomreli pomerne skoro a ja som sa ich na to už nestihla opýtať.
….takže tú nekonvenčnosť máte po starej mame😊.
Asi áno, páčilo sa mi, že bola veriaca, ale aj to, že milovala život a že si dokázala zmeniť dátum narodenia. Jej manžel, môj starý otec, bol veľmi pracovitý. Pracoval ako hospodský, túžil zarobiť a raz chcel mať hotel na Václavskom námestí. Napokon z toho nebol hotel, ale pekná hospúdka, ktorú zdedil môj otec. Po vojne však o ňu prišiel. Hospúdku mu znárodnili a on sa dočkal ešte aj okupácie spojeneckých vojsk v Československu. Veľmi ho to zasiahlo. Nemal podnik, ktorý vybudoval jeho otec, stratil ideály, a preto odišiel robiť do fabriky. Už ničomu neveril. Akoby sa na neho preniesol pesimizmus doby, ktorý som potom cez mojich rodičov zažívala aj ja na vlastnej koži. Napríklad, keď som chcela niečo nové skúsiť, od maminky som počula: „Nevadí, ak sa ti to nepodarí, ak ti to nevyjde.“ Vôbec nebola tým človekom, ktorý by povedal: „Choď do toho, lebo to dokážeš!“ A otec mi rovno povedal: „Ty to nedáš!“ Akoby sa báli vo mne prebudiť dôveru a bojovnosť. Vôbec neviem, kde som v sebe zobrala odvahu a išla som robiť skúšky na DAMU. A to trikrát. Možno som cítila, že by som to chcela robiť. Od šiestej triedy som totiž chodila do dramatického krúžku a v družine sme s kamarátmi robili besiedky a pripravovali divadlo. Ja som túžila byť aj učiteľka, ale blbo som sa na gymnáziu učila, a tak som išla na DAMU, kde sa až tak veľmi nebrali do úvahy známky. Dalo sa presadiť talentom.
Váš talent je nepopierateľný. Po rokoch prišli úspechy, sláva, množstvo ocenení. Napriek tomu je o vás známe, že nemáte žiadne maniere😊.
Musím povedať, že veľmi zavčasu som začala čítať Marca Aurélia – to mi odporúčal môj otec – a aj vďaka tomu viem, že ak chcete v živote obstáť, musíte ho mať vybudovaný na morálnych hodnotách. Môžete urobiť chyby, nie sme dokonalí, ale dôležité je pomáhať, mať v sebe morálny kompas a byť prítomní pre tých, ktorí vás potrebujú. Tento hodnotový princíp si asi nesiem aj zo skautskej družiny, v ktorej som bola od detstva dovtedy, kým ju nezrušili. Pomáhali sme, aj keď si niektorí starí ľudia mysleli, že ich ideme okradnúť. Neverili, že im chceme pomôcť. Napriek všetkému, výchova doma aj v skautoch ma viedla k pospolitosti, súcitu, pracovitosti a nemienim z tohto upustiť ani teraz.
Ako sa vám žilo po tom, ako otcovi znárodnili podnik?
Žili sme skromne. Bývali sme v byte 1+1. Ja som mala v kuchyni za skriňou kút, v ktorom bola váľanda. Mama mi vždy prešívala alebo prepletala šaty, nastavovala nohavice a ja som si šila šaty aj z prestieradiel. Dlho som v sebe mala syndróm chudobnej holky, takže keď sa mi narodili deti a už boli vtedy sekáče, nakúpila som im džínsy na dvadsať rokov dopredu. Oni to nechceli nosiť, chceli radšej tepláčky😊, ale ja som sa odradiť nedala. Všetko oblečenie som mala naskladané v skrini, a keď sa ma niekto spýtal, čo to tam mám, tak som odpovedala, že to majú deti výbavu.
Spomenuli ste, že otcov pesimizmus z totality sa mohol preniesť aj pod vaše nazeranie na svet. Asi sa nedá všetko prebiť humorom….
Pod moje osobné problémy spojené s depresiou sa podpísalo skôr to, že moji rodičia pomerne skoro zomreli. Vtedy som nemala ešte deti, preto som pociťovala veľké prázdno. A pesimizmus sa prejavoval aj v tom, že som nebola v tom čase dostatočne uvedomelá. Moji rodičia napriek tomu, čo som o nich hovorila, že sa ma akoby báli viac posunúť do sveta, boli veľmi sčítaní. Každý víkend sme chodili na výstavy, do divadla, do kina. Milovali sme výlety do prírody, zbierali sme borievky aj huby. A rovnako sme sa otvorene rozprávali aj o tom, čo sa deje v našej krajine. Keď zomreli, zrazu som sa nemohla o veciach, o ktorých sa nemohlo hovoriť na verejnosti, s nikým rozprávať. Aj preto som sa neskôr zapojila do disentu, spoznala som výnimočných ľudí ako bola Olga Havlová, a pochopila veľa vecí. Aj to, čo hovoril Exupéry: „Túto zem sme nezdedili po predkoch, ale máme ju požičanú od svojich deti.“ Nejde iba o to, že či deťom necháme barák, ale o to, v akom stave im necháme zriadenie tejto krajiny.
V súčasnosti vás definuje, že sa otvorene vyjadrujete k spoločenskej aj politickej situácii, ste rešpektovaná, máte milujúcu rodinu, aj veľa práce. Prekonali ste zdravotné problémy a vyzeráte úžasne.
Dôležité je poznať a spoznať hranicu, za ktorú už ďalej nechcete ísť, a nebyť na ničom závislý. Stalo sa mi, že som počas covidu dostala astmu a potom počas dvoch rokov prišli zdravotné problémy, až ohrozenie zdravia – zasiahlo to srdce, mozog, všetko možné, a vtedy, až na JIS-ke si zrovnáte svoje priority. Zvlášť keď vidíte, ako tam privážajú mladých ľudí, ktorí vyzerajú ako handrové bábiky, a vidíte, že to mali z toho, že na seba veľa nakladali. Teraz mladým hercom hovorím: „Hrajte ako o život, ale nezabúdajte, že ide o hovno.“ To je moja definícia. Treba si užívať život. Prácu neflákať, ale nebyť z nej vystresovaný.
Verím, že aj nakrúcanie filmu Bardotky, ktorý prichádza do slovenských kín, ste si užili bez stresu. Už samotná téma totiž bola pohodová. Tri dámy v zrelom veku konečne myslia na seba…
Téma filmu je nádherná, s Dagmar Veškrnovou a Pavlínou Pořízkovou sme si nakrúcanie užívali. Dokonalosť narušil iba nepríjemný fakt, že som dostala žalúdočné problémy a stále, kde sme prišli do nejakej lokality, som sa pýtala, koľko je tam záchodov. Potom som si jeden vyhliadla a ten už bol, až do konca nakrúcania, len môj😊. Asi to bolo z toho, že som bola pre nakrúcaním prechladnutá, brala som antibiotiká, až z toho bol prújem.
Všade čítam, že sa o vás dokonale stará váš muž. Ako je to byť šťastný aj po mnohých rokoch manželstva?
Ja som sa od jednej kartárky naučila, že po mužovi nemôžete chcieť veľa. Muži majú totiž iba tri závity a charakterizuje ich, že je v nich lovec, ochranca a rozsievač semena. Viac z nich nedostanete. Ak chcete od nich viac, tak je to malér. Stačí vydržať pri týchto troch závitoch a máte šťastný život. Lovec plní kreditnú kartu, ochranca vás ochraňuje pred životom a rozsievač semena – to je jasné. Tieto vlastnosti im ostali ešte z praveku.
S manželom máte dve deti, syna a dcéru. S dcérou Karolínou dokonca máte podcast Holubice s podtitulom Dcéra a Matka roku.
Karolínu voláme Kája a jej heslo v súvislosti nielen s podcastom je: „Jak sme milujem, tak se serem.“😊 Prostredníctvom nášho dialógu hovoríme o nás, o našich problémoch a zároveň radíme aj ďalším ženám. Sme tu predsa na to, aby sme boli k sebe úprimné a otvorené. Aby sme nahlas hovorili o veciach, ktoré nás trápia a možno tým pomohli niekomu inému sa z nich dostať. K mojej dcére mám rovnako ochranársky vzťah, aký mala moja mama ku mne, ale ja som sa vo svojich deťom snažila pestovať zdravé sebavedomie a veriť v seba. Maminka bola nežná, ako Babička Boženy Němcovej. Dokonca sme často chodili aj k hrobu tejto výnimočnej spisovateľky. Manžel nás tam vždy nechal, lebo deti sa nahlas pýtali, či je to naša babička a potom na cintoríne videli kríže s Ježišom a dookola sa vypytovali: „Prečo mu to urobili?“ Zaujímavé je, že tieto otázky si dávam aj teraz v dospelosti. Najmä, keď vidím zábery z vojny. Prečo človek človeku dokáže byť tým najväčším nepriateľom?
Pomáha vám viera nachádzať odpovede?
Pomáha. Moji starí rodičia boli veriaci, moja maminka bola hlboko veriaca a ja mám svojho spovedníka, jezuitu, ktorý je inak veľký fešák. S ním hľadám odpovede, radím sa a keď je čas, prechádzame sa Prahou až k Pražskému Jezuliatku. Často hovoríme aj o tom, že v živote je dôležité byť spokojný s hmotným základom a poznať, čo je ešte základ a čo už je navyše.
Máte svojho spovedníka, ste veriaca, ale vás duchovno dokonca prepája aj s dátumom narodenia. Narodili ste sa siedmeho marca a o sedmičke sa hovorí ako až mystickom čísle.
Každé číslo, ale aj písmeno má svoju číselnú vibráciu, a keď tie čísla spočítate, mne dokonca aj z mena a priezviska vyšlo číslo sedem. Takže táto definícia na mňa sedí. Som vysoko senzitívna, čo je niekedy na škodu, lebo často cítim, aké majú ľudia tajomstvá a čo skrývajú. A niekedy mám pocit, že keď si na niečo pomyslím, že sa to aj stane. Napríklad desiatky rokov som túžila mať dieťa. Možno aj pätnásť rokov. Potom, keď som otehotnela, nevedela som sa rozhodnúť, či chcem dievčatko alebo chlapčeka. Dennodenne som chodila okolo kríža, Božích múk, a modlila som sa: „Tak by som chcela dcérušku.“ Na druhý deň som išla okolo a modlila som sa: „Asi by som radšej chlapčeka.“ Modlila som sa z hĺbky duše a ono sa mi to splnilo! Narodili sa mi dvojčatá. Dievčatko a chlapček. Bolo to neuveriteľné. Som za to neskutočne vďačná. Rovnako ako aj za pocit, že keď o niečo naozaj úprimne prosím, ono to aj príde. Ale netlačím na to. A neprosím o nič hmotné. Prosím o dobro, ktoré by som chcela dopriať celému svetu.
