ZUZANA KOCÚRIKOVÁ má za sebou náročné obdobie, no energiu, šarm a chuť do života nestráca. Teší sa z práce, cestovania i blízkych ľudí a verí, že žena by si v každom veku mala zachovať svoj vlastný svet, slobodu a zvedavosť.
Život vám v poslednom období priniesol veľmi bolestnú osobnú stratu – odchod vášho milovaného manžela, režiséra Petra Mikulíka. Ako sa vám dnes darí nachádzať nový každodenný rytmus a čo vám v tomto období najviac pomáha?
Môj manžel Peter nemal ľahký koniec, no s dcérou sme už cítili, že sa to blíži. Začiatkom decembra som mala ísť s predstavením do Ríma a vtedy som nevedela, či nemám v divadle povedať, že nikam nejdem, lebo sa niečo stane. Našťastie som sa stihla vrátiť a potom prišiel ten moment, keď nás Peter opustil. Je to veľmi ťažké. Keď s niekým žijete vo vynikajúcom vzťahu 57 rokov – čo sa naozaj málokomu podarí – a navzájom sa rešpektujete, pomáhate si, dopĺňate sa, bavíte sa, ale sa aj pohádate či nahnevate… bolo to skrátka úžasné. Keď odišiel, uvedomila som si, že všetko je v hlave. Snažila som sa to v nej upratať tak, že som osudu nesmierne vďačná za tých krásnych 57 rokov. Toto si stále opakujem. Hovorievam si, že každý z nás raz musí odísť, taký je život a nedá sa nic robiť. To mi pomáha. Zatiaľ máme môjho muža v peknej urne. Každý deň k nemu prídem, pohladkám ho a poviem mu, čo bolo nové.
Obráťme teraz list na pozitívnejšiu tému. Máme za sebou leto. Podarilo sa vám počas neho trochu zastaviť, oddýchnuť si a načerpať novú energiu?
Áno, skvele sa mi to podarilo. V júli som bola takmer celý mesiac pri mori. Najprv v Chorvátsku s kamarátkami, čo bolo fantastické. Potom s dcérou a vnukom. Neskôr sme s mojou pražskou rodinou – bolo nás dvanásť – išli autom na ostrov Elba v Taliansku. Moja dcéra je skvelá šoférka, takže šoférovala ona. Cestou sme sa zastavili v krásnych talianskych mestách, celé to bolo úžasné.
Už samotný názov nového seriálu Večne mladí v ktorom účinkujete pôsobí veľmi optimisticky. Čo vám napadlo ako prvé, keď ste dostali ponuku zahrať si v tomto projekte?
Ako prvé som sa spýtala, kto to bude režírovať. Potom som sa opýtala, kto tam bude hrať so mnou. To bolo najdôležitejšie.
Seriál rozpráva o ľuďoch v zrelom veku, no nechce hovoriť iba o starnutí. Skôr pripomína, že chuť žiť, milovať, smiať sa či niečo nové zažiť nemá vek. Je vám takýto pohľad na život blízky?
Áno, je mi určite blízky. A myslím si, že je skvelé, že sa otvorila táto téma. Viem, že teraz prebieha výmena generácií – je tu veľa mladých hercov aj hercov v strednom veku, ktorí majú, chvalabohu, práce, koľko chcú, pretože na nich sa dnes píše najviac. Myslím si však, že je veľmi fajn, keď sa po dlhom čase objaví aj niečo, čo ukazuje život ľudí, ktorí už majú niečo zažité a odskúšané.
Predstavíte nám svoju postavu? Aká je to žena a s čím do príbehu vstupuje?
Nakrúcali sme to v lete pred dvomi rokmi a za ten čas som mala také turbulentné obdobie a toľko zmien, že spomínať na to je pre mňa rovnaké, ako keby ste sa ma pýtali na veci spred 50 rokov. O samotnej práci si však spomínam, že bola skvelá. Stretla som sa s Janom Hřebejkom, ktorého tvorbu som vždy obdivovala, a bola som zvedavá, aký je človek. Bol veľmi milý, príjemný, empatický a pritom úžasný profesionál. Veľmi chcel, aby to dopadlo čo najlepšie. Vždy z večera do rána obrazy, ktoré sme mali točiť, prepracoval, priniesol nám niečo úplne nové a dovolil nám aj trocha improvizovať, čo mi mimoriadne vyhovovalo. Tá práca ma nesmierne bavila.
Seriál Večne mladí sa dotýka aj tém samoty, choroby, smrti či komplikovaných rodinných vzťahov. Bolo pre vás dôležité, že sa o nich snaží hovoriť bez zbytočnej ťaživosti a zároveň s humorom?
Určite. Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť aj viac, lebo ľudí vo veku nad 65 rokov je veľmi veľa a mnohí to nemajú ľahké. Ja mám síce 77 rokov, ale vôbec to tak nevnímam. Asi preto, že som nespomalila tempo.
Našli ste v postave aj niečo zo seba? Nejakú vlastnosť, názor na život alebo spôsob, akým reaguje na ľudí okolo?
Môžem hovoriť iba za seba, nie za iných. Jan Hřebejk sa plne spoľahol na to, že do postavy prinesiem presne to, čo očakával. Ako prvé som si priniesla vlastné kostýmy a klobúky, lebo som si povedala, že táto osoba by sa mohla obliekať podobne ako ja. To sa mu zapáčilo. Nedávno som videla nejakú fotku a hovorím si: „Panebože, veď to je civilná fotka, nie?“ No bolo to zo seriálu. Spoľahol sa teda na to, že do projektu vnesiem presne to, čo pre tú postavu potreboval.
Príbeh stojí vo veľkej miere na priateľstve a ľudskej blízkosti. Mení sa podľa vás s pribúdajúcimi rokmi to, čo od priateľstva a vzťahov očakávame?
Myslím si, že v mladosti je človek obklopený obrovským množstvom priateľov. Ako človek starnem, tak tie počty prechádzajú akýmsi sitom a prirodzene sa prerriedia. Niektorí odchádzajú kvôli chorobám, no podľa mňa je skvelé mať aspoň pár skutočných priateľov. Netreba ich mať veľa. Priateľov posudzujem podľa toho, či by mi pomohli, ak by som to potrebovala. Ak áno, to je skutočný priateľ. Mám ich niekoľko a som za nich veľmi vďačná.
Čo udržiava mladú vás? Z každej vašej odpovede i gesta vyžaruje neuveriteľná energia a mladistvosť.
Neviem, tak som sa asi narodila. Svoje detstvo si pamätám už od troch rokov – naozaj veľmi živo. Keď som mala tri roky, bola som taký zvláštny podivín. Chodievali sme ako rodina na nedeľné prechádzky a ja som vždy kráčala sama vpredu s malou paličkou. Búchala som ňou o zem a rozprávala sa sama so sebou. Bola som skôr samotárka. Potom som prišla do prvej triedy a v druhej som sa už stala predsedníčkou triedy. Zostalo mi to až do konca, niečo sa vo mne vtedy zlomilo.
Bol to jediný takýto povahový zlom vo vašom živote, alebo si spomínate na nejaký ďalší v neskoršom veku?
Napríklad ja som na sebe neznášala, že som bola strašná puntičkárka. Túto vlastnosť som naozaj nemala rada a ako starnem, moje puntičkárstvo sa dosť obmedzilo. Teda okrem práce. V práci mám stále rada, keď sú ľudia pripravení a správajú sa ako profesionáli.
Jeseň býva pre hercov opäť začiatkom intenzívnej pracovnej sezóny. Čo čaká túto jeseň vás?
V auguste som vhupla rovnou nohou do Piešťan na divadelný festival Piešťanské zábaly. Mala som tam dve predstavenia za sebou, každé iné, takže som si texty musela týždeň dopredu opakovať. Tento ročník bol po všetkých stránkach úžasný, všetko vyšlo. Obe predstavenia sme hrali pre 600 ľudí, ktorí boli nadšení, tlieskali a dupali. Bol to skvelý štart. Od toho dňa som začala v domovskej Činohre Slovenského národného divadla každý deň skúšať novú hru, ktorej premiéra nás čaká 12. septembra. Hra sa volá Hlovík medzi vzbúreným ľudom a myslím si, že to bude veľmi zaujímavé.
A keď sa na chvíľu vrátime k názvu seriálu, čo by ste dnes odkázali ženám, ktoré majú pocit, že s pribúdajúcimi rokmi sa im svet možností zužuje?
Ale preboha! Dnes je toľko možností aj pre ženy, ktoré sú osamelé. Môžu sa pridať do rôznych spolkov, chodiť na univerzitu tretieho veku či vzdelávať sa všemožnými spôsobmi. Svet sa im zužuje len v ich vlastnej hlave. A to nesmú jednoducho dopustiť.
Foto: TV JOJ