Tri a pol mesiaca kráčal naprieč Novým Zélandom, spal v stane, brodil divoké rieky a často zostával úplne sám uprostred prírody. Mladý Oravák Pavol Dreveňák však počas náročnej cesty nezískal lennezabudnuteľné zážitky, ale najmä silný pocit vnútornej istoty. „Viem, že keď niečo príde, zvládnem to sám. Dokážem sa spoľahnúť sám na seba,“ hovorí dnes s pokorou muž, ktorý pochopil, že ku šťastiu netreba veľa.
Liesek je oravská dedina, v ktorej vyrastal Pavol ako najmladší zo súrodencov. Starší brat aj sestra boli preňho veľkými vzormi, najmä svojou vášňou pre cestovanie. Brat strávil tri mesiace na Novom Zélande a sestra dnes žije v Španielsku. Dobrodružného ducha však v rodine podporovala aj mama Dreveňákovcov. Ešte počas strednej školy vzala Pavla na púť do Santiaga de Compostela. Vyrazili z Porta a spoločne prešli približne 300 kilometrov, ktoré zvládli bez väčších problémov. Po skončení vysokej školy sa Pavol rozhodol využiť program work and travel a odišiel do Spojených štátov amerických. Najskôr pracoval v zábavnom parku, neskôr už naplno objavoval krajinu a cestoval naprieč jej regiónmi. Jeho ďalšie kroky viedli do Vancouver, kde strávil rok a pol. V Kanade mu všetci kolegovia rozprávali o krásach Nového Zélandu, podporil ho aj brat s vlastnými skúsenosťami a tak Pavol nelenil a vyrazil.
Všetko spustil plagát
„Táto cesta bola výnimočná v tom, že som si v Aucklande kúpil auto a býval som v ňom. Šlo o malú dodávku so základným vybavením. Mesiac som cestoval až pokým som si nenašiel prácu na južnom ostrove. Na trajekte medzi severným a južným ostrovom ma zaujal plagát, kde propagovali trasu ako sa dá prejsť pešo celý Nový Zéland. Trasa má 3000 kilometrov. Poňal som to ako výzvu,“ vysvetľuje svoje nadšenie Pavol. Z každomesačnej výplaty si kupoval potrebnú výbavu. Kvalitný spacák či ruksak. Vyrazil v novembri 2025. Začínal na začiatku južného ostrova s pokračovaním na sever. Niekedy kráčal aj tri dni sám a nikoho nestretol. Neskôr začal stretávať turistov kráčajúcich oproti, zo severu. Spával v stane a v horských chatkách. Je ich dosť veľa priamo po Pavlovej ceste. Dokonca v jednej z nich oslávil aj svoje dvadsiatesiedme narodeniny. Pred cestou si zakúpil permanentku, ktorá oprávňuje cestovateľov prespávať v daných chatkách. Nejde však o vysokú položku. Občas prespal aj v hoteli či hosteli, aby si mohol oprať oblečenie a dopriať si teplú sprchu. „Inak bola moja sprcha v rieke a to dosť studenej,“ smeje sa.
Nepredvídateľné počasie
Spomínaná trasa vedie mimo civilizácie. Mladý Oravák si teda musel vždy naplánovať logistiku okolo potravín. Keď mu došli, zišiel z trasy a stopoval do najbližšieho mesta. Predtým ešte nikdy nestopoval. Domáci sú na to zvyknutí a vzalo ho hneď prvé auto. „Dokonca ma odviezli k obdchodu, ktorý bol podľa nich najvýhodnejší, počkali kým si nakúpim a potom ma doviezli tam odkiaľ „som sa zjavil“. Potom som pokračoval v ceste. Domáci boli neskutočne milí, asi najmilší akých som v živote stretol. Cudzí ľudia ma zavolali na kávu, spravili mi obed či ponúkli prespanie. Tomu sa hovorí pohostinnosť,“ tvrdí cestovateľ. Začal kráčať v lete a potom začalo vkuse pršať. Našťastie spomínané chatky sú vybavené ohniskom, stačilo si len narúbať drevo a zakúriť. Mladému nadšencovi sa páčilo byť konečne bez mobilu a odrezaný od sveta. Dodávalo mu to pokoj. Na Novom Zélande nežijú nebezpečné zvieratá, ale veľmi ťažké je brodenie miestnych riek. Mosty tam nie sú. Tým, že veľa pršalo, boli rieky veľmi silné. „Náročné bolo obúvať si ráno mokré ponožky a topánky, pretože oni len tak ľahko nevyschnú. Obul som sa, vyrazil a za 10 minút som musel brodiť ďalšiu rieku,“ smeje sa dobrodruh.
Na Vianoce ako doma
Prejsť cez celú krajinu Pavlovi trvalo 3 a pol mesiaca, okolo 105 dní. Počas svojej cesty zažil aj zápal okostnice, keď mu po dvoch týždňoch kráčania veľmi opuchla noha. Doktor nariadil 2 týždne bez pohybu. Musel oddychovať. Existujú však stránky na dobrovoľníctvo, kde sa po prihlásení človek môže ubytovať u nejakej rodiny, pomôže im v domácnosti či na statku a za to mu poskytnú ubytovanie so stravou. „Napísal som tam o mojej cesty a o zranení a ozvalo sa mi naspäť obrovské množstvo ľudí. Ponúkli mi ubytovanie a stravu bez práce, nech si u nich oddýchnem a zregenerujem sa. Priznám sa, že som zostal z toho úplne dojatý. Zostal som u jednej pani, ktorá mala záhradkárstvo. Občas som jej polial kvietky a dával sa zdravotne dokopy. Boli akurát Vianoce a ponúkla mi ich stráviť u nej spoločne s celou rodinou. Boli to síce cudzí ľudia, ale za ten krátky čas som sa stal členom rodiny. Dokonca keď sa jej vrátila dcéra z iného mesta, nechali ma v jej izbe a ona spala na gauči v obývačke. Vo vlastnom dome,“ hovorí dojato Pavol.
Trojmesačná meditácia
„Ku šťastiu nám treba menej ako si myslíme,“ priznávala Oravák. Bol spokojný keď mal kde spať, vodu a jedlo. Myslí si, že to ako spoločnosť s materializmom preháňame. Podstatná je príroda a dobrí ľudia vôkol seba. Aktuálne je Pavol na Slovensku a premýšľa čo ďalej so životom. Najnovšie ho láka Austrália. A jeho snom je Pacifická hrebeňovka vedúca cez celú Ameriku. Určite si ho aj splní. „Cesta mi dodala sebadôveru. Viem vydržať sám so sebou dlhší čas. Uvedomil som si, že mnoho krát nevieme tráviť čas v tichu a bez mobilov. Ja som si to doprial a bolo to skvelé. Vrelo odporúčam,“ radí dobrodruh na záver.
Foto: archív P. D.
