Vyšehradská spolupráca nie je len formálnym spojením štyroch stredoeurópskych krajín – je to živý, dynamický priestor, v ktorom sa stretávajú ľudia, myšlienky a vízie. Výkonná riaditeľka Medzinárodného vyšehradského fondu Linda Kapustová Helbichová verí v silu dialógu, prepájania a dôvery. V rozhovore rozpráva o tom, prečo je stredná Európa odsúdená na spoluprácu, ako fond posilňuje väzby aj mimo hraníc V4 a čo by sme mali robiť, aby Slovensko viac rezonovalo v európskom priestore.
Prezraďte nám najväčší prínos Vyšehradského fondu v súčasnom geopolitickom kontexte?
Úlohou Medzinárodného vyšehradského fondu je prepájať ľudí, inštitúcie a organizácie prostredníctvom spoločných projektov. Zároveň podporovať umeleckú a vedeckú mobilitu pomocou štipendií a umeleckých rezidenčných pobytov v krajinách V4, teda v Čechách, Maďarsku, na Slovensku a v Poľsku. Máme sedem prioritných oblastí, pričom sa v nich nájde každý. Fond neprepája výlučne naše susedné krajiny. Pozýva k spolupráci aj krajiny západného Balkánu a Východného partnerstva, vrátane Ukrajiny.
Na Balkáne poznáme témy, ktoré aktuálne rezonujú a sú hodné projektovej podpory. Ukrajinci majú možnosť prihlásiť sa na vyšehradské štipendiá. Najväčším prínosom je vytváranie väzieb a odbornej spolupráce na úrovni miest, obcí, škôl, univerzít, inštitúcií a neziskových organizácií. Doposiaľ bolo podporených viac ako 10 tisíc podporených projektov a mobilít, prostredníctvom ktorých bolo vytvorených tisícky väzieb v približne 6700 mestách. Naša práca je založená na spolupráci, dobrých vzťahoch, pevných väzbách a diplomacii.
Linda Helbichová Kapustová na slávnostnom gala podujatí v Bratislave za účasti prezidenta Petra Pellegriniho a ministrov zahraničných vecí krajín V4
Ktorý konkrétny projekt z posledných rokov považujete za vlajkovú loď fondu a prečo?
Spomenula by som štyri nominované projekty na Vyšehradský projekt roka 2025. Videonahrávky z najúspešnejších projektov boli dostupné na našich sociálnych sieťach a ľudia za ne mohli hlasovať. Víťaz súťaže Projekt roka – Univerzita v Debrecíne dostala možnosť odprezentovať svoj projekt Vodohospodárska obnova na Ukrajine na slávnostnom gala podujatí v Bratislave za účasti pána prezidenta Petra Pellegriniho a ministrov zahraničných vecí krajín V4. Ich projekt bol zameraný na získanie praktických zručností študentov (najmä z Ukrajiny, ktorí študujú vodné hospodárstvo, enviromentálne inžinierstvo a poľnohospodárske inžinierstvo – pozn. red.) na základe najlepších učebných metód prezentovaných na univerzitách V4.
„Bola by som vďačná, keby sme boli sebe viac slušní, či už v debatách alebo pri stretnutí na ulici. Jedinú vec, ktorú nemôžem tolerovať je hrubosť a nenávisť, tá nemá miesto v modernej spoločnosti“
Ako vnímate vývoj spolupráce medzi krajinami V4 od vzniku fondu pdoposiaľ? Kde nastal najväčší posun? Ako sa darí fondu prepájať občiansku spoločnosť s inštitúciami v regióne?
Na rozdiel od politických turbulencií je úlohou Fondu prepájať ľudí, organizácie a jednotlivcov, čo sa nám darí už 25 rokov. Politika je jedna vec, ale to, čo sa deje medzi ľuďmi, druhá. Som vďačná za dôveru, ktorou Fond už 25 rokov disponuje. Žiadna zo zakladajúcich krajín nás nikdy nespochybnila, naopak, spoločne vyzdvihujú našu prioritnú úlohu a tou je budovanie vzťahov. Sme vďační za neustálu podporu ministerstiev zahraničných vecí krajín V4, pretože hlavný zdroj financií máme práve od nich.
Som presvedčená, že naše krajiny sú „odsúdené na spoluprácu“, pretože bez nej nie je možné nadväzovať vzťahy a ani prosperovať. Náš úspech je závislý od úspechov našich susedov. V Európe žijú vedľa seba malé a stredne veľké národy, ktoré sú kultúrne a ekonomicky navzájom prepojené. Situácia v jednej krajine ovplyvňuje vývoj v tých ostatných. Preto je Vyšehradský fond ideálnym nástrojom na vylaďovanie vyšehradských nálad, prostredníctvomprojektov a štipendií.
Aké vlastnosti sú podľa vás kľúčové pre vedenie medzinárodnej inštitúcie, kde sa stretávajú štyri rôzne politické a kultúrne identity?
Schopnosť počúvať, rozmýšľať v súvislostiach a najmä s nadhľadom, mať víziu a doťahovať veci do samého konca. Nebáť sa politického vývoja a turbulencií, naopak – snažiť sa o vyvažovanie a dôverovať kolegom z tímu. Nie každý je naladený na Vyšehradskú štvorku, ale všetci sa zhodneme v tom, že susedov treba poznať lepšie a nie sa len obchádzať a ignorovať sa. Funguje to tak ako v malom, tak aj vo veľkom, teraz máme možnosti ako sa lepšie spoznať, tak do toho (úsmev).
Aký najväčší stereotyp o Vyšehrade by ste túžili zbúrať?
Predstava, že vyšehradská spolupráca nefunguje, prípadne je mŕtva, lebo sa jedná o ničím nepodložené tvrdenia. Vyšehradská spolupráca je veľmi živá a obohacujúca, záleží však od úrovne. Na najvyššej úrovni ju držia pravidelné stretnutia prezidentov z krajín V4, a na expertnej funguje veľmi dobre. Je živá a obohacujúca. Podporili sme viac ako 6000 projektov za 120 miliónov eur. Som presvečená, že fungujúci vyšehradský formát spolupráce by sa pozdával aj ďalším partnerom v Európe. Sme dobrým nástrojom na presviedčanie.
Ako vnímajú partneri z ostatných krajín V4 Slovensko – v čom nás rešpektujú a v čom by sme mohli byť sebavedomejší?
Nie som v pozícii komentovať bilaterálne vzťahy. Napriek tomu, že som Slovenka a široké vzťahy vnímam, momentálne zastupujem spoločné záujmy všetkých štyroch krajín, ktoré založili Fond a nominovali ma do funkcie výkonnej riaditeľky. Moja snaha je byť korektnou výkonnou riadieľkou, vloženú dôveru si vážim a nesklamem ju.
„V Európe žijú vedľa seba malé a stredné veľké národy, ktoré sú kultúrne a ekonomicky navzájom prepojené. Náš úspech je závislý od úspechov našich susedov. Situácia v jednej krajine ovplyvňuje vývoj v tých ostatných“
Čo by podľa vás mohlo pomôcť posilniť hlas Slovenska v rámci strednej Európy aj širšieho európskeho priestoru?
Politická a hospodárska stabilita, jasná a udržateľná zahraničná politika, vízia v oblasti vedy a inovácií. V minulom roku sme podporili historicky najviac projektov v oblasti vzdelávania. Udržiavanie dobrých vzťahov, profesionalita a dôveryhodnosť Slovenska ako partnera a krajinu vhodnú na zahraničné investície.
Pri čom vám na Slovensku zaplesá srdce a čo by ste zmenili, ak by to volo vo vašich silách?
Pochádzam z Nitry a milujem svoju rodnú krajinu. Som hrdá na kus cesty, ktorú za pár desaťročí prekonala. Bola by som vďačná, keby sme boli sebe viac slušní, či už v debatách alebo pri stretnutí na uliciach. Tam máme rezervy. Jedinú vec, ktorú nemôžem tolerovať je hrubosť a nenávisť, tá nemá miesto v modernej spoločnosti v ktorej vychovávame naše deti.
Často počúvame o starých a nových členských štátoch EÚ. Má Vyšehradský fond potenciál znižovať tento mentálny rozdiel?
Vyšehradská spolupráca má, tak ako každá regionálna spolupráca obrovský potenciál. Krajiny západného Balkánu sa obracajú na vyšehradské krajiny často s tým, že im lepšie rozumieme ako krajiny západnej Európy. Ešte si totiž pamätáme prístupový proces. Sme im mentálne bližší a tiež sme „ako relatívne čerství“ členovia EÚ nezabudli na kus cesty, ktorý sme ako krajiny prešli, než sme sa dostali tam, kde sme teraz. Teda v EÚ, NATO, OECD a podobne. Treba si uvedomiť, že je za tým kus práce a nespadlo nám všetko z neba. Apelujem aj na to, aby sme boli na seba viac kritický a vážili si všetko, čo sme dosiahli.
Ako môže byť stredná Európa mostom medzi západom a východom?
V jednote je sila. Vieme aké má HDP Slovenko a koľko má obyvateľov. Musíme vedieť, čo chceme. Ak chceme priťahovať zahraničných investorov, musíme mať stabilnú politickú situáciu a dobré ekonomické parametre. Sami mnoho nezmôžeme, ale pokiaľ sa krajinám podarí nájsť spoločný modus operandi, je to výhra pre všetkých zúčastnených. Vyšehradský región so 65 mil. obyvateľmi má väčší dopad pre investorov ako krajina s piatimi miliónmi obyvateľov. Konkurujeme si navzájom, ale v zásade budovanie značky V4 má veľký zmysel a potenciál. Vždy, keď niečo funguje, je to lepšie, ako keď to nefunguje.
Ako vnímate svoju kariérnu cestu, jej úskalia a úspechy?
Diplomacia a jej výsledky sú často pre ľudí neviditeľné, ale ak sa práca vydarí, výsledky môžu mať následky, ktoré sa môžu dotýkať nás všetkých.
Máte štrnásťročné dvojičky, čo by ste im radi odovzdali a s akým hodnotovým rebríčkom?
Moji synovia majú to šťastie, že sa narodili v úplnej rodine a v krajine, ktorá patrí k tým lepším na život vo svete a v ktorej panuje mier. Môžu chodiť do školy, učiť sa cudzie jazyky aj cestovať. Je to skrytý luxus, ktorý si ani neuvedomujeme. Majú pred sebou budúcnosť. Naša rodina funguje ako firma, každý vie čo má robiť, závisíme jeden od druhého. Keby sa jedno kolečko hodín zadrhlo, zrúti sa celý orloj.
Foto: archív L.H.K., Lucia Yildiz