Londýn nie je len o pamiatkach. Je o prechodoch medzi nimi. O tom, ako sa z kráľovskej pompéznosti presuniete k industriálnej elegancii a napokon skončíte v tichom parku.
Po prílete do anglickej metropoly sme zažili hneď prvý šok, ktorý sa tiahol celým pobytom. Skoro nás zrazil síce elegantný, ale stále automobil. Odvtedy môj zrak najskôr smeroval na cestu, kde bolo jasne napísane pozrite vľavo, alebo vpravo. Podľa potreby. Bez toho som sa neodvážila vstúpiť na vozovku. Autobusom z letiska Stansted sme sa pohodlne prepravili kúsok od nášho ubytovania vo štvrti Bethnal green.
Raz a navždy Fisch and chips
V Londýne som bola naposledy pred ôsmimi rokmi a vtedy moje kroky smerovali z letiska rovno do obchodu Victoria secret. O ňom sme v našich končinách v tých časoch ani nechyrovali. Teraz ma do neho zavialo na služobnú cestu a tešila som sa ako sa nadýcham britskej elegancie a zažijem trochu gentlemanstva. O ňom zase nechyrujeme doma, kde sa slušnosť každým dňom sčista jasna vytráca. Akurát som si nasadila príliš ružové okuliare.. Rýchlosť desaťmiliónového mesta ma ohromila. Nielen, že som si musela dávať pozor kam šlapnem, aby ma neprešlo auto, ale ešte aj na to, aby ma neprešiel chodec.
Obyvatelia sú totiž zvyknutí valiť sa pomaly rýchlosťou svetla. Tak som sa teda nadýchla a vybrala sa valiť sa s nimi. Prvý náš krok po ubytovaní bolo nájdenie vhodného obeda. V okolí hotela bolo množstvo gastronomických možností a my sme stavili na klasiku. Fisch and chips. Lepšie sme spraviť nemohli. Odhodlaná napráskať sa, som sebavedome zvolila veľkosť large, čoho som sa následne zľakla. Ryba vytŕčala z taniera a rovnako aj hranolky. Cesta z domova na miesto však niečo trvala tak sme sa na pochúťku doslova vrhli a o chvíľu už spokojne odfukovali.
Tip na cestu
Po nastúpení do metra nastalo všeobecné uspokojenie. Nepotrebovali sme študovať žiadne komplikované cenníky, jednoducho sme pri vstupe do metra priložili naše slovenské karty k čítačke a rovnako aj pri výstupe. Tá nás bez problémov pustila von. Londýnske metro si už niečo pamätá, rovnako šokantný bol aj jeho nesmierny hluk, ktorý ma donútil zapchať si uši. Je rovnako malé a úzke ako aj londýnske byty a domy. Prispôsobila som sa teda davu a bola vďačná za vysokého spolupútnika s oranžovou čiapkou, ktorého sme s fotografom kvôli jeho dlhým nohám doslova dobiehali. Ale aspoň neblúdime po Londýne dodnes.
Nesmiete prejsť bez povšimnutia
Londýn má schopnosť meniť nálady počas jediného dňa. Ráno vás privíta slávnostne, napoludnie pulzuje energiou a podvečer vás nechá vydýchnuť v tichu zelene. Stačí prejsť pár ulíc a ocitnete sa v úplne inom svete. Presne takto pôsobí trojica ikonických miest – Buckingham Palace, Tower Bridge a Green Park.
Kráľovská chvíľa pred Buckingham Palace
Pred bránami paláca sa zastaví čas. Zlaté ornamenty na plote sa lesknú aj v londýnskom mrholení a dav turistov trpezlivo čaká na moment, ktorý je pre mnohých symbolom britskej tradície – výmenu stráží. Vojaci v červených uniformách a vysokých čiapkach pôsobia takmer nehybne, akoby boli súčasťou kulisy. Samotný palác nepôsobí okázalo, skôr dôstojne. Je to miesto, ktoré nesie váhu histórie bez potreby okázalosti. Keď sa pozriete na balkón, kde sa objavuje kráľovská rodina počas významných udalostí, uvedomíte si, že stojíte na mieste, ktoré sleduje celý svet. Atmosféra je slávnostná, no zároveň zvláštne pokojná. Pridáva k nej aj typické anglické počasie. Hmla a jemné mrholenie. Pozitívnym prekvapením boli ceny, len nie pre našu domovinu, keďže klišé, že Londýn je drahý už neplatí. Bratislava je drahá je aktuálne výstižnejšie. V poslednom období na mojich potulkách svetom narážam na stále viac primerané ceny.
Most ako z lega. Ale kráľovského.
Len pár kilometrov od kráľovskej rezidencie sa Londýn mení. Pri rieke Temža dominuje silueta Tower Bridge, most, ktorý je rovnako technickým zázrakom ako vizuálnou ikonou. Keď sa jeho dve polovice pomaly zdvihnú, aby uvoľnili cestu lodiam, mesto sa na chvíľu zastaví. Ľudia vytiahnu telefóny, turisti obdivne sledujú každý pohyb a miestni sa usmejú, akoby to bola stále malá udalosť, aj keď ju videli už stokrát. Z výšky skleneného chodníka sa otvára pohľad na rieku a ruch pod vami. Je to zvláštny pocit. Stáť nad mestom, ktoré nikdy úplne nespí, a pritom cítiť jeho rytmus tak blízko.
Bez anglického pubu sa nejde spať
Časy neustáleho žúrovania mala naša cestovateľská trojica už dávno za sebou, ale i tak ma vidina vychladeného piva neskutočne lákala. Našťastie som nemusela nikoho prehovárať a ocitli sme sa v bare s názvom The funky pub. Až tam som zistila, že som na pobyte so zanietenými muzikantami a nasledujúce hodiny som počúvala o kapelách o ktorých som predtým v živote nepočula. Miestami ma to bavilo viac, miestami menej, ale chytila ma atmosféra sídliskového baru, kde k vám čašník nepríde aj keď sa rozlejete na kolomaž. Pekne sa treba postaviť a ísť si objednať k baru. Tak sme poctivo chodili a vychutnávali si orosené pivko. Čistota na dámskych záchodoch bola na zaplakanie, ale to už som si nadávala, že naozaj nemusím očakávať všetko.
Ihla v kope sena – Victoria park
Posledný deň sme sa vybrali na prechádzku okolo hotela a spravili sme najlepšie, čo sme mohli. Náhodne nás cesta popri kanáli zaviedla až do Victoria parku. Miesto, ktoré Londýnčanom patrí možno ešte viac než turistom. Victoria Park nepôsobí okázalo ani preplnene. Je prirodzený, otvorený a pokojný. Presne taký, aký má park byť. Do parku sa oplatí prísť skoro. Mesto sa ešte len prebúdza a chodníky lemované starými stromami sú takmer prázdne. Bežci si držia svoje tempo, majitelia psov vedú tiché rozhovory a ranné svetlo sa pomaly prediera cez koruny stromov. Vzduch má sviežosť, ktorú v centre Londýna len tak nezažijete. Dominantou parku je jazero, na ktorom sa odráža obloha aj okolité stromy. Loďky sa pokojne kolíšu na hladine a vytvárajú obraz, ktorý pripomína staré pohľadnice.
Neďaleko stojí čínska pagoda, nenápadný, no výrazný prvok, ktorý dodáva miestu jemný exotický nádych. Ľudia tu posedávajú na lavičkách alebo si rozložia deku priamo na tráve. Nikto sa nikam neponáhľa. Čas plynie pomalšie a práve v tom je čaro tohto miesta. Rodiny tu trávia víkendy, priatelia sa stretávajú pri pikniku, deti sa hrajú a cyklisti prechádzajú naprieč parkom ako súčasť svojej bežnej trasy. Občas sa tu konajú menšie podujatia či koncerty, no aj vtedy si park zachováva svoju uvoľnenú atmosféru. Nie je to miesto, ktoré by vás zahltilo. Skôr vás nechá byť.
Foto: František Gažík