Moderátorka Karin Majtánová hľadí na svoju prácu s rovnakým záujmom a nadšením, ako keď v nej pred rokmi začínala. Medzi tým stihla vychovať dve deti bez ich otcov a teší sa z ich úspechov. Po narodení dcérky to veru ružovo vôbec nevyzeralo..
Nemali ste to v živote na ružiach ustlané. Mali ste 22 rokov, keď sa vám narodila dcéra Karin, ktorá trpela rôznymi ochoreniami a vyvíjala sa oneskorene. Riešili ste úplne iné problémy než vaše rovesníčky. Kde ste brali silu?
Keď máte dobre rodinné zázemie, dá sa veľa zvládnuť. Mohla som sa obrátiť s prosbou o pomoc, či už na rodičov, alebo na moju o 4 roky staršiu sestru, bola tiež na rodičovskej
dovolenke a starala o obe deti. Bývali sme vtedy u mojich rodičov v štvorizbovom byte,
čiže nás tam bolo dosť, ale zvládli sme to úplne v pohode. No a myslím si, že aj viera v to, že treba bojovať a určite sa netreba vzdávať a problémy sú na to, aby sa riešili. Ono, asi všetky tieto vety, možno tým, čo si to budú iba čítať, budú pripadať ako klišé, ale človek, keď to vysloví a podľa toho aj následne žije, tak potom naozaj skúša iné možnosti, skúša alternatívy, prosto nedá sa odradiť ani u odborníkov. Aj lekári mali rôzne názory na to, ako to asi bude s Karin vyzerať. Ja som si povedala, že urobím všetko, čo sa bude dať, čo bude v mojich silách, možné aj nemožné, prvé aj posledné, a to teraz mám na mysli naozaj, že skúšali sme aj rôznych liečiteľov, skúšali sme aj zahraničie a naozaj rôzne konzultácie. Ja som si veľmi o tom študovala. Rada by som povedala aj iným ženám, ktoré sú v podobnej situácii, že nie je všetko ideálne, lebo v živote naozaj nič nie je ideálne, aby sa jednoducho nepoddávali, že ani kaša sa nie je taká horúca, ako sa navarí a naozaj treba veriť tomu, že človek, keď urobí maximum, tak aspoň bude mať dobrý pocit. Treba sa obetovať na istý čas, odložiť svoj vlastný život, aj svoje záujmy, aj prosto všetko, čo človeka, ako osobu zaujíma v prospech toho, kto momentálne potrebuje tú maximálnu opateru a pomoc. Končila som práve vysokú školu, ako slobodnej mamičke nám chýbali peniaze pretože v podstate sme zostali sami. Takže som musela ísť do práce. Štátnicový ročník som končila s Kajkou a zároveň v práci, nebolo to vôbec jednoduché. V roku 1998 som nastúpila ako dramaturg do vtedy ešte Slovenskej televízie. Najprv som si teda vyskúšala prácu spoza kulís. Neskôr som sa dostala k moderovaniu – vedomostnej hry Telerisk, veľkých zábavných projektov Rozprávka Vianoc, Pop Show Party. Chodili sme po mestách, veľkých športových halách a v lete sme robili projekt Najkrajší dar je pieseň, to bolo okolo Medzinárodného dňa detí. V roku 2004 som išla na konkurz do regionálneho denníka. Ten som vyhrala a regionálny denník na dvojke som moderovala 10 rokov, neskôr Ranný magazín a od roku 2008 obľúbený Dámsky klub.
Ste bežkyňou na dlhé trate, regionálny denník ste moderovali 10 rokov a v Dámskom klube ste dlhoročnou stálicou. Stále vás relácia napĺňa rovnako?
V dámskom klube sa venujeme témam, ako je kuchyňa, kulinárske veci, medicína, psychologické veci, life style, občianská problematika, sociálne témy, ale aj móda, kozmetika, všetko sa to vyvíja a všetko so všetkým súvisí. Aj metódy liečenia niektorých diagnóz, to už je úplne iné, ako to bolo pred rokmi, aj pre nás je to istá forma vzdelávania sa. Sme aj autormi scenára, to znamená, že my s dramaturgom sedíme, nahadzujeme si témy, to sa volá nástrel, vtedy zostavujeme podľa takej tej pomyselnej mustry, že ja mám kuchára, mne sa ozval taký odborník, ja mám túto zaujímavú tému, ja by som toto vedela a tak ďalej, čiže dáme si taký sumár dohromady a v týždni kedy nevysielame si to musíme naštudovať. Veľmi ma na tom celom baví práve to sebavzdelávanie.
Vystriedali ste viacero povolaní – modelka, letuška, dramaturgička. Pracovali ste aj v zahraničí, ako si spomínate na tie časy? Sú pre vás „staré zlaté“ alebo naopak?
Časy modelingu sa viažu ešte s mojim štúdiom na strednej škole. Ja som chodila na gymnázium Laca Novomeského, srdcom som stále „Tomašičkárka“, teším sa, že môj syn pokračuje v mojich šlapajách a študuje tiež na tomto gymnáziu, ktoré je, mimoriadne si
myslím, v Bratislave obľúbene, úspešné a stále kráčajúce dopredu, čo je veľmi fajn. A popri tom prišla príležitosť, že som vyhrala pár konkurzov na nejakú prácu v modelingu, či už to bolo pre Czechoslovak models, alebo to bolo pre zahraničnú agentúru Elite, kedy som odcestovala aj do Milána. Boli tam aj ďalšie zaujímavé ponuky, v Paríži sme točili, získala som miesto v kampani na vlasovú kozmetiku, ktorej som robila reklamu. Ale vždy som vedela, že to je viac menej spestrenie študentského života v neposlednom ráde. Bola z toho aj nejaká korunka, takže to bolo také prilepšenie v rámci študentského života. A bolo to veľmi
fajn. Ja som robila pre štúdio módy módne prehliadky, ktoré pravidelne bývali pred
domom odievania. Vždy som bola dosť energický človek, ktorý koketoval s tou myšlienkou, že sa vyberiem do umeleckej sféry. Tak som sa aj rozhodovala, či náhodou nepôjdem študovať herectvo. A dokonca som aj bola na prijímacích pohovoroch a pripravovala ma pani herečka Ida Rapajčová. Nedávno sme sa stretli a objala ma, všetko mala v živej pamäti. Perfektne sme sa porozprávali a v doktorom čase sme sa videli a presne povedala, že všetko je v živote tak, ako má byť, ale že podľa nej som bola talent. Potom som išla študovať slovenský jazyk a literatúru, ale mala som myšlienku aj na medicínu, ale tam som sa nedostala. Nebola som úplne striktne vykryštalizovaná len na jednu z nich. A život to zariadil tak, že robím to, čo mám, takže som spokojná.
Lekárkou sa stala vaša dcéra Karin. Všetko sa teda na dobré obrátilo a možno práve neľahký vstup do života ju motivoval na lekársku dráhu. Ako sa jej darí?
Je veľmi spokojná, pracuje v modernej nemocnici na neurorehabilitačnej klinike, kde si myslím, že pre ňu, ako pre takú krehkú dušičku, ktorá sa ešte len oťukáva v rámci reálneho života s jeho mnoho tvárami a problémami. Tu nestratí vieru ani nádej, lebo vidí, že sa dá pacientom pomôcť. Keď prídu napríklad na vozíku a odchádzajú o barlách, alebo prídu z chodúľov a odchádzajú o paličke, alebo mladšie ročníky prídu po úraze a odchádzajú po vlastných, tak vidí výsledok svojej práce. Čiže je tam momentálne veľmi spokojná, budem jej držať palce, aby ju to naozaj napĺňalo aj po nasledujúce roky.
Syn Samo je športový typ, je v citlivom tínedžerskom veku, prebiehajú u vás doma pubertálne výkyvy?
Je taký jemne drapnutý pubertou, ale našťastie si dá povedať. A dá sa viesť, čo je veľká vzácnosť, najmä v tomto veku. Bude mať 17 rokov, ale je veľmi šikovný chlapec. Nemôžem nič zlé povedať. Aj športuje, venuje sa basketbalu. V škole teraz Tomášička obhájila už druhýkrát majstra Slovenska v rámci stredných škôl. Hrá na saxofón, pritom študuje.
Manžel Peter má už zrejme pubertu za sebou, predpokladám. S niektorými mužmi to po päťdesiatke dobre metie..
Ešte uvidím, čo ma čaká, lebo má 48 rokov. Tak uvidíme, či sa tá puberta dostaví. Ale myslím si, že je uprataný človek, dostal už niekoľko faciek, veď ukážte mi človeka, ktorý ich nedostal. My máme takú výhodu, že my si nehovoríme čo chceme, ale čo rozhodne nechceme. A to je jednoduchšie. Človek musí robiť nejaké kompromisy. Všetko je asi tak, ako má byť. To znamená, že sme sa stretli vyzretí, po nejakých neúspechoch, a teraz je ten správny čas, že sme spolu. Takisto ako ja som spokojná, že sme sa stretli.
Ako to bolo s vašou prácou letušky?
Som človek, ktorý sa snaží si dávať čiastkové ciele a aj si ich plniť. A toto bol tiež jeden z mojich snov, že vyskúšam si aj takúto prácu, lebo sa mi to dalo skĺbiť s malým dieťaťom, ktoré som v tom čase mala. Avšak očakávania boli úplne iné ako prax, lebo je to naozaj pomerne náročná práca aj na zdravie človeka. Sú tam stále prítomné výškové rozdiely, niektoré lety sú nočné, alebo veľmi skoro ráno. Je tam vždy prítomný adrenalín. Avšak keď Karinka začala chodiť do školy, tak sa mi prestalo dariť časovo zvládať prácu s rodinou. Potrebovala som časovo menej náročnú prácu, alebo nie tak flexibilný pracovný čas, ale skôr teda klasický harmonogram, aby som sa mohla jej venovať.
Materskú dovolenku ste prežívali inak pri dcére Karin a synovi Samkovi, ktorý bol našťastie zdravý. Nebáli ste sa po prvej skúsenosti?
Jasné, že som sa bála, rozdiel medzi deťmi mám 11 rokov. Ja som si myslela, že už sa do ďalšieho dieťaťa ani nepustím. Aj som si odležala nejaký ten čas zo Samkom na rizikovom, aj odborníci boli opatrnejší a keď už je niečo v anamnéze zapísané, tak potom sa na to tiež trošku inak pozerajú. Ale povedala som si, že veď aj ja môžem mať také šťastie, veď ja môžem mať úplne bezproblémové a zdravé bábätko. A podarilo sa to.
Je o vás známe, že ste hlboko veriaci človek, pomáhala vám z veľkej časti aj viera?
Snažím sa podľa toho aj žiť, mám svoje morálne hodnoty, aj hodnoty v všeobecnom živote, vediem k tomu aj svoje deti. Môj syn mal nedávno birmovku, na ktorú sa dva roky pripravoval, takisto aj Karinka ju má a myslím si, že aj to mi pomohlo. Zvyknem hovoriť, že aj niekto hore nad vami môže držať ochrannú ruku a môže vám pomôcť zdolať niektoré problémy a keď to bolo úplne najhoršie, tak som si povedala, že ten najvyšší má skúša. Pretože v niektorých situáciách, keď nemáte logické vysvetlenie, prečo práve ja, prečo my a prečo to musím riešiť, a prečo nie je niekto iný, čo je úplne normálne, lebo človek prejde rôznymi pocitmi, tak si nájde takúto odpoveď, ktorou sa uspokojí a potom je to pre neho trošku jednoduchšie.
Povedali ste si vtedy, že radšej deti vychováte sama ako s nesprávnym mužom? Bolo to pre vás lepšia voľba?
Bývam blízko svojich rodičov, možno niekto si povie, jej sa dobre hovorí, keď my sme sa
prisťahovali zďaleka a nemáme tu starých rodičov. To je oveľa ťažšia situácia. Čiže otec hocikedy pribehol, alebo ja keď som mala napríklad večer prácu, tak on si urobil s Karinkou úlohy, alebo so Samkom sa dlhé roky naozaj učil, alebo skúšal ho, čiže som povaliňovala moji rodičia. Ale čo sa týka chlapa, tak ja si myslím, že určite radšej sama ako s nesprávnym mužom. Dávame deťom vzory. A keď to nejde, tak si myslím, že radšej s veľkým seba zapretím a sám, ako v zlom vzťahu, kde sú nejaké hádky, nešváry, alebo hocičo iné, nehovorím konkrétne o svojej situácii. Samkov otec bol pracovne viazaný niekde inde ako na Bratislavu. A my sme si mysleli, že nám ten vzťah na diaľku pôjde. A nešiel. Po nejakých rokoch sme prišli na to, že bude lepšie, keď to bude takto. A dnes máme výborný vzťah. On má svoju novú rodinu, ja mám svojho manžela. Stretávame sa spolu, prídu hocikedy na návštevu a nemám s tým absolútne žiadny problém.
Za manžela Petra Kremnického ste sa vydali po ôsmich rokoch vzťahu. Už ste sa zrejme po predošlých skúsenostiach nikam neponáhľali.. Ako spolu najradšej trávite čas?
Rozprávame sa, alebo oddychujeme tak, že ideme na nejakú prechádzku. Ja sa snažím veľa chodiť. Odvezieme sa električkou do Botanickej záhrady, a prejdeme sa po nábreží až domov na konečnú Ružinova. Čiže máme spolu strávený čas, počas ktorého sa veľa rozprávame, ale dokážeme tráviť spolu čas aj v tichu, čo je tiež veľká vzácnosť. Ja som slnečný typ, ktorý rád
polihuje na slnku, on je naopak v tieni, číta si knižku alebo počúva nejaké relácie, ktoré si dopredu nahrá a registrujeme sa pohľadom. Myslím, že už človek aj tým svojim vekom, ja nemám rada slovíčko, že starne, skôr hovorím si, že zreje. Ja sa na to pozerám, keď sa rozprávam so svojou 27-ročnou dcérou, tak vidím, aký má ona názor na to a viem, že pravda je niekde inde, aj keď ťažko sa o pravde hovorí. Niekto vôbec pochybuje o tom, že existuje. Čiže je to v podstate o tom, aby sme nepresviedčali jeden druhého o svojej pravde, ale aby sme sa počúvali a vzájomne sa rešpektovali. A to isté aj s Petrom, sme zrelí ľudia, ktorí už majú niečo prežité, na základe toho môžu niečo sem tam aj súdiť, aj keď to je možno silné slovo, alebo skôr posudzovať. Máme už na to vek (úsmev).