Speváčka Mária Čírová je živým dôkazom toho, že sa dá skĺbiť úspešná kariéra a rodina bez toho, aby jedno bolo na úkor druhého. S manželom Mariánom a ich ratolesťami tvoria zohraný tím. Presvedčia vás o tom aj na pripravovanom vianočnom turné, kde opäť spoja tisíce ľudí. Buďte pri tom…
Pre mnohé z nás ste nádejou, že pravá láska existuje a rodina dokáže prekonať akékoľvek krízy a zotrvať, čo je dnes priam raritou. Čo je podľa vás základom udržania si pevného vzťahu?
Ďakujem krásne za tieto slová. Základom každého vzťahu je úprimná láska a rešpekt. Bez toho by to podľa mňa nefungovalo. S manželom si veľmi vážime jeden druhého, neustále sa učíme a snažíme sa spolu rásť. Veľmi dôležité je aj to, aby sme sa vedeli navzájom podporovať v dobrých, ale aj v tých náročnejších chvíľach. Vzťah prechádza rôznymi fázami – občas je ružový a plný eufórie, inokedy prichádzajú výzvy a skúšky. Vtedy je však podstatné nevzdávať to pri prvej prekážke, ale komunikovať a hľadať riešenia. Dnes sa veľa vzťahov rozpadá možno práve preto, že v dobe sociálnych médií vidíme len ideálne obrázky, a tak máme často nereálne očakávania. Myslíme si, že vzťah má byť dokonalý, bez problémov. Ale práve tie problémy a to, ako sa s nimi popasujeme, tvoria silu a hĺbku vzťahu.
Ste stále mladou mamičkou troch detí, pričom najstaršie z nich už nastúpilo na strednú školu. Dnes ženy okolo tridsiatky rodičovstvo stále odkladajú pre kariéru. Boja sa, že im niečo utečie. Vy ste dôkazom, že sa dá naplniť oboje. Čomu za to vďačíte?
Nikdy som necítila, že by som sa musela rozhodnúť len pre jednu cestu – buď rodina alebo kariéra. Už ako veľmi mladá som túžila po veľkej rodine, no zároveň som sa nechcela vzdať svojich snov a lásky k hudbe. Často sa stretávam s tým, že ženy odkladajú materstvo, pretože sa boja, že by ich to mohlo brzdiť v kariére. Mňa materstvo posilnilo, prinieslo mi neskutočne veľa inšpirácie a naučilo ma efektívne využívať čas. Mala som šťastie aj na správnych ľudí okolo seba, ktorí ma podporovali a verili mi. Mohla som robiť veci podľa seba a nastaviť si tempo, ktoré vyhovovalo nielen mne, ale aj celej rodine. Obrovskú úlohu tu hrá podpora manžela, bez ktorej by som si to nevedela predstaviť.
S akými výzvami sa stretávajú Zoe a Hugo v škole vzhľadom na to, že vaša rodina je verejne známa? Dokážu si deti v škole dopriať alebo ste sa už stretli aj s náročnejšou situáciou?
Naša rodina si postupne prešla procesom adaptácie na „život v mediálnom prostredí“. Čím viac projektov prišlo, tým viac ľudí začalo vnímať nielen mňa, ale aj naše deti. Hugo a Zoe si to začali uvedomovať už v mladšom veku, keď sa v škole na nich niekedy viac upriamovala pozornosť, či už zo strany učiteľov, spolužiakov alebo ich rodičov. Boli sme na to však pripravení, pretože sme s manželom od začiatku chceli, aby deti chápali, čo robíme a prečo je naša rodina verejne známa. Od útleho veku sme s nimi o týchto veciach otvorene hovorili. Vysvetľovali sme im, že občas môžu byť vnímaní trochu inak, pretože ľudia ich poznajú ako „deti Márie Čírovej“. Snažili sme sa im vštepovať, že nie sú povinní nikomu nič dokazovať, a najdôležitejšie je byť sám sebou a správať sa podľa svojho presvedčenia.
Často sme spolu rozoberali situácie, ktoré sa v škole stali a hľadali sme spoločné riešenia. Hugo napríklad už v prvom ročníku zažil situácie, keď sa deti pýtali, či jeho mama príde na školskú besiedku a či bude spievať. Niekedy bolo pre neho ťažké vysvetliť, že mama príde ako každá iná mama, aby ho podporila, nie ako speváčka. Zoe sa tiež občas stretávala s tým, že ju spolužiačky viac pozorovali a hodnotili jej správanie. Spomínam si na situáciu, keď si raz mohla vziať za ruku len jednu spolužiačku, aby išli na obed, a zvyšných šesť kamarátok sa na ňu nahnevalo. Veľmi ju to zarmútilo, pretože sa cítila, akoby ich sklamala. Prešli sme si plačom a rozhovormi, no dôležité je, že sme vždy našli priestor na to, aby sme sa o všetkom porozprávali a ukázali jej, že takéto situácie sa dejú aj iným deťom a je to úplne v poriadku. Veľmi si vážime prístup učiteľov v škole. Rešpektujú našu situáciu, aj keď sme s deťmi často na cestách a majú zvýšenú absenciu. Celkovo sa snažíme budovať u detí pocit hrdosti na našu rodinu, no tiež ich viesť k tomu, aby sa rozvíjali podľa svojich vlastných predstáv a túžob.
Zoe oplýva mimoriadnym talentom, čo ukázala vo viacerých úspešných projektoch, zapájate ju aj do svojich. Popularita v útlom veku jej však neprerastá cez hlavu. Ako s ňou komunikujete túto tému?
Snažíme sa viesť deti k láske k umeniu, no zároveň ich necháme prirodzene rásť a rozvíjať svoje talenty bez tlaku a prehnaných očakávaní. Zoe je od malička obdarená výnimočným sluchom a hudobným cítením. Hugo je zase veľmi trpezlivý a precízny pri hre na klavíri, vždy sa sústredí na to, aby sa zlepšoval a má neuveriteľné odhodlanie neustále napredovať. Spomínam si na našu spoločnú pieseň Balada o poľných vtákoch od Mekyho Žbirku – reakcie na ňu boli ohromujúce, pretože to, čo Zoe predviedla, išlo priamo zo srdca a zachytilo esenciu piesne.
Tieto chvíle sú pre mňa ako mamu neuveriteľne krásne, pretože vidím, že deti pokračujú v tom, čo milujeme a robia to s ľahkosťou a radosťou. Napriek tomu sa veľmi snažíme, aby mali normálne detstvo. Nechceme, aby mali pocit, že musia neustále niečo dokazovať alebo sa niekam ponáhľať. Chceme im dať priestor na objavovanie svojich záujmov vlastným tempom. Rozprávame sa o všetkom, či už o popularite, očakávaniach alebo tlaku okolia. Chceme, aby rozumeli, že byť súčasťou verejného života je jedna vec, ale byť šťastný a robiť veci s láskou je to podstatné.
Najstarší syn Hugo nedávno nastúpil na anglické gymnázium. Ako ste sa ako rodina prispôsobili tejto zmene?
Hugo bol od malička úplne iný ako väčšina detí. Pamätám si, keď sa v prvom ročníku naučil čítať a prázdniny trávil „s nosom zaboreným v knihách“. Najskôr som myslela, že ho to po pár dňoch prejde, no on čítal jednu knihu za druhou, akoby bol hladný po každom príbehu, ktorý mohol objaviť. Počas leta stihol prečítať viac kníh, než som si vedela predstaviť a po prvej stovke som prestala počítať. Tento dar zdedil po mojom otcovi, ktorý je takisto vášnivým čitateľom.
Preto bolo pre nás prirodzené, že keď Hugo prejavil záujem o anglické gymnázium, plne sme ho podporili. Má vynikajúce študijné výsledky. Na prijímačkách skončil na treťom mieste. Bol to dôkaz jeho odhodlania a zodpovednosti, ktoré vkladá do každého svojho úsilia. Je presne ten typ študenta, ktorý sa učí s obrovskou ľahkosťou, sústredí sa a má neskutočnú trpezlivosť – presne ten, o ktorom si človek povie, že štúdium je jeho prirodzené prostredie. Na gymnázium sa adaptoval neuveriteľne rýchlo a aj my sme sa prispôsobili tejto zmene.
Aké hodnoty sa snažíte vštepovať svojim deťom prostredníctvom svojho pracovného nasadenia?
Lásku, pokoru a rešpekt, no najmä vďačnosť. Aby si uvedomovali, že všetko, čo máme a kam smerujeme, je dar, za ktorý treba ďakovať – nielen nám ako rodičom, ale aj Bohu. Vďačnosť nás učí vážiť si každý moment a každú skúsenosť, a tiež inšpiruje, aby sme sa delili s ostatnými a pomáhali tým, ktorí to potrebujú. Veríme, že takto dokážu nielen dosiahnuť veľké veci, ale aj premeniť životy druhých.
Najmladší Rubenko si zrejme vyžaduje najviac z pozornosti. Ako sa vám to darilo zladiť popri náročnom nakrúcaní Česko-Slovensko má talent?
Rubenko je naše tretie dieťa, pri ňom sme už vedeli, čo nás čaká, ale aj tak je to úplne iný príbeh. Tým, že je najmladší a rozdiel medzi ním a staršími deťmi je dosť veľký, vyžaduje si prirodzene viac našej pozornosti. S manželom sme sa však už za tie roky ako rodičia dokonale zladili a máme nastavené osvedčené taktiky, ktoré nám fungovali pri Hugovi a Zoe.
Aj keď je náš pracovný rozvrh nabitý a obaja sme často na cestách, dokážeme si nájsť svoj systém a zvládnuť to aj počas náročných projektov, ako bolo napríklad Česko-Slovensko má talent. Time management je u nás absolútne kľúčový – všetko máme naplánované na minúty, aby sme vedeli zosúladiť pracovné povinnosti s rodinnými. Niekedy to vyzerá ako malý „logistický zázrak“. Rubenko je pre nás veľkým učiteľom. Napriek tomu, že je najmenší, je to silná osobnosť, ktorá nám napríklad každodenne pripomína dôležitosť sebahodnoty a schopnosti povedať nie.
Aký najsilnejší moment ste si odniesli z projektu ČSMT?
Keď som prichádzala do projektu Česko-Slovensko má talent, vedela som, že chcem byť sama sebou – so všetkými myšlienkami, pocitmi a úprimnosťou, ktorú do svojej práce dávam. Mojím cieľom bolo povzbudiť ľudí, motivovať ich k lepšiemu životu a ukázať, že v televíznej šou nemusí ísť len o zábavu a povrchný úsmev. Chcela som, aby sme priniesli aj kúsok ľudskosti a hĺbky, aby sme sa nebáli byť skutoční.
A presne v takom momente som zostala v nemom úžase, keď Jarko Slávik povedal jednej súťažiacej, ktorá možno nemala šancu postúpiť, že chce, aby pocítila šťastie a aby prešla ďalej. Bol to ten okamih, keď sme si dovolili byť ľudskými a ja som odsunula stoličku, išla ho objať a poďakovať mu. Pre mňa to bolo potvrdenie toho, že niekedy stačí malý prejav empatie, aby sme ľuďom ukázali, že sme viac než len zabávači – sme tu na to, aby sme ich posúvali ďalej a dávali nádej.
Spomínate si aj vy na nejaký moment v kariére, keď vás úprimnosť niekoho zabolela, no možno vás zároveň i posunula?
Asi najúprimnejší a zároveň najpravdivejší človek je voči mne môj manžel. Aj v čase našej veľkej zamilovanosti dokázal byť kritický, čo ma spočiatku často zaskočilo a aj zabolelo. Vtedy som si myslela, že ma možno nemá až tak rád, keď hovorí to, čo hovorí. S odstupom času som však pochopila, že to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť. Pamätám si, že som s dvomi malými deťmi cestovala do Prahy za jedným profesorom spevu, aby som znovu objavila svoj hlas, ktorý bol predtým akoby uzavretý.
Na základnej umeleckej škole mi povedali, že také silné a výrazné speváčky na Slovensku nie sú typické, a môj hlas mal byť jemnejší a menej výrazný. Prvú skladbu Búrka som naspievala v roku 2008 práve v takej jemnejšej verzii. Až niekedy okolo roku 2012–2013 som cítila, že sa to vo mne začína lámať a pri skladbe Unikát som sa vrátila k silnejšiemu a autentickejšiemu prejavu, ktorý som mala ako dieťa. Dnes som šťastná, že môžem vyjadriť všetky svoje emócie cez hudbu, že môj hlas znie autenticky a pravdivo a vďačím za to najmä môjmu manželovi, ktorý vo mňa veril aj vtedy, keď som ja sama ešte nevedela, kto som.
Ako vnímate aktuálne dianie na Slovensku v rámci postavenia umenia? Máte obavu o našu kultúru alebo sa vám darí vyhýbať sa negatívnym politickým diskusiám?
Od pandémie sa môj život zmenil na nepoznanie. Keď som čakala tretie dieťatko, vypla som televíziu, naplno som sa venovala rodine a sústredila som sa na tvorivé aktivity, ktoré ľudí spájajú. Vtedy som pochopila, ako veľmi politika rozdeľuje a aké ťažké je zostať pozitívny, keď sa na nás zo všetkých strán valia negatívne informácie. Chcem spájať a dávať ľuďom nádej a čím som staršia, tým viac to cítim. Preto sa nezapájam do politických diskusií, ktoré vnášajú do spoločnosti hnev a rozhorčenie.
Hoci je vo vzduchu ešte „babie leto“, vy sa už plne sústreďujete na prípravu vianočného turné. Koncerty Moje Vianoce sa konajú uždvanásť rokov. Bude v niečom tento rok špeciálny?
Moje Vianoce sú pre mňa viac než len koncertné turné, sú to večery plné pokoja, spojenia a zamyslenia. Prvé koncerty sa vypredali veľmi rýchlo, tak sme sa rozhodli pridať ďalšie, ktorých predaj začína už 12. októbra. Tento rok sa uvidíme v Trnave, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Nitre, Trenčíne, Bratislave, Žiline, Košiciach a v Poprade. Snažíme sa vytvoriť atmosféru, ktorá ľudí na chvíľu zastaví a pripomenie im, čo je v živote naozaj dôležité. Každý koncert v sebe nesie kúsok môjho vlastného prežívania Vianoc z detstva, keď boli ľudia k sebe milší, srdečnejší a viac prepojení.
Na pódiu nie som len ja, ale aj môj manžel, naše deti a veľký tím úžasných ľudí. S Hugom a Zoe koncerty prežívame už od ich útleho veku – pre nich sú najkrajším vyvrcholením roka, na čo sa veľmi tešia. Sú súčasťou speváckeho zboru Radosť zo Senca a spolupracujeme aj so zbormi ako Vesna z Košíc či Mária z Trstenej. Koncert Moje Vianoce je výnimočný aj tým, že celé turné si organizujeme sami s manželom, zatiaľ bez podpory agentúry či sponzora, už dvanásť rokov.
Na turné vystupujete pred stovkami ľudí, predstavenia vypredávate. Niekoho davy ľudí dokážu naplniť energiou, iného naopak vyčerpať. Aký ste typ, potrebujete medzi koncertmi čas sama pre seba a dá sa to vôbec popri troch deťoch?
Každý koncert je pre mňa jedinečným stretnutím s publikom. Mnohých môže takýto dav vyčerpať, ale ja som typ človeka, ktorý má z prítomnosti ľudí radosť. Mám pocit, akoby som bola odjakživa naplnená energiou, ktorú môžem odovzdávať. Nie je to vždy jednoduché, lebo keď dávate zo seba maximum, potrebujete čas na načerpanie síl. Medzi koncertmi sa snažím nájsť si chvíľu pre seba, aj keď je to popri deťoch a náročnom pracovnom harmonograme niekedy výzva.
Všetci si myslia, že spevácky život je bezstarostný, ale za každým predstavením je množstvo organizačnej práce, riešenie situácií, keď niekto ochorie, hľadať náhradu. V bežnom živote riešime s manželom všetky klasické rodinné záležitosti, len s tým rozdielom, že ich kombinujeme s koncertmi a projektmi. Uvedomujem si, že musím udržiavať balans a pravidelne si dopriať čas na oddych, aby som sa dokázala naplno odovzdať tomu, čo robím. Na pódiu sa chcem vždy prezentovať s plnou energiou a radosťou, pretože len tak môžem ľuďom priniesť skutočný zážitok a autentickosť, ktorú cítim.
Ako čas pre seba najradšej vypĺňate, a prečo je dôležité, dopriať si ho pre naše duševné zdravie?
Čas pre seba je pre mňa veľmi dôležitý, pretože mi umožňuje načerpať novú energiu a vniesť do života rovnováhu. Veľmi rada si čítam knihy zamerané na psychológiu človeka, táto téma ma odjakživa fascinovala. Viem si predstaviť, že keby som sa nevydala na umeleckú cestu, venovala by som sa tejto oblasti. No rovnako dôležité je pre mňa byť v pohybe a tráviť čas vonku – na prechádzkach, bicykli, kolieskových korčuliach alebo pri mojom najobľúbenejšom športe, ktorým je jazda na koni.
Jazdenie je pre mňa relax, oddych a zároveň krásna výzva. Som nesmierne šťastná, že som k láske k jazdeniu priviedla aj naše deti a dokonca aj manžela, ktorý so mnou toto leto absolvoval nádhernú romantickú vychádzku na koňoch. Tieto chvíle, keď cválame spoločne v lese, sú pre mňa nenahraditeľné zážitky a vďaka nim si každý deň uvedomujem, aké mám šťastie a za čo všetko môžem byť vďačná.
Prečítajte si tiež:
Foto: Carla Šmalo a archív
MUA & Hair: Timea / Lukáš Bielka Hairdesigner
Styling: Nina Murárová
Oblečenie: F&F