Nechýbalo málo a tento príbeh by sa ani nestal. Bolo to takmer ako naháňačka mačky a myši či skôr hľadanie ihly v kope sena. Našťastie, aj láska, keď sa unaví, nakoniec si na človeka sadne…
„Vraví sa, že pod lampou je najväčšia tma, ale že to bude platiť aj u môjho životného partnera, by mi nikdy nenapadlo. Bývali sme od seba ledva sto metrov a predsa sme sa nikdy nestretli. Až do onoho dňa, kedy sa všetko zmenilo,“ začína Diana svoj zaujímavý životný príbeh.
Susedia zo sídliska
Dean a Diana boli narodení v jeden deň, ale s päťročným rozdielom. On bol starší a asi aj to spôsobilo onú záhadu, že na seba nikdy nenaďabili. Jeho partia sa rada venovala hokeju na neďalekom zimnom štadióne, chodievali na koncerty a v lete na pivo na cyklistický ovál. Keď ona za sebou „ešte ťahala drevenú kačku“, on sa už so štrbavým úsmevom vyškieral z prváckej fotky. Na základnej škole, ktorá bola od tej jej vzdialená presne osemsto metrov. Vlastne ani nevedeli o tom, že spolu neraz takmer čakávali na trolejbus číslo 208 smerom do mesta. Boli pre seba neviditeľní. Ona musela stihnúť ten 7:20, kým jeho spoj šiel 7:28. Prekliatych osem minút ich delilo od stretnutia omnoho skôr ako sa udialo v reáli. „Teraz už len dúfam, že si tá osmička ľahla a stalo sa z nej nekonečno, lebo mám pocit, že tak dlho sa poznáme. A viem, že tak dlho s ním chcem ostať,“ vyznáva sa Diana.
Výmenné pobyty
Na škole sa Dean ukázal ako veľký talent na cudzie jazyky a tak ho učiteľka odporučila na výmenný pobyt. Tak ako dnes, ani vtedy nešlo o lacný špás, a preto chlapec robil, čo mohol. Zbieral puky aj čistil nevábne sociálne zariadenia po zápasoch na spomínanom štadióne. No a keďže v jazykoch naozaj exceloval, začal si privyrábať doučovaním. Študenti mladučkého lektora doslova „žrali“ a on rýchlo zistil, že ho baví pracovať s ľuďmi. K jazykovému nadaniu sa tak prikmotrili výnimočné sociálne zručnosti, aké v tej dobe neboli u mladých takou samozrejmosťou ako dnes. Koruna ku korune a chlapec si nasporil dosť na to, aby sa pobytu v zahraničí skutočne zúčastnil. A tak sa po ňom na rodnom sídlisku dočasne zľahla zem. Diana, nevediac o Deanovej existencii, prirodzene inklinovala k podobnej sfére. Keď konečne dosiahla dostatočný vek na brigádovanie, začala učiť deti v škôlkach angličtinu. Šetrila si na…výmenný pobyt!!!
Podnikavý chlapec
Dean sa na vytúžený pobyt dostal a to bol úplný začiatok jeho kariérnej cesty. V USA, kam šiel, ho fascinovalo všetko. Od metódy prevracania mäsa na hamburgery, čo bola jeho prvá práca, až po fatálne diery vo všeobecnom vzdelaní svojich kolegov a zákazníkov. Nešlo mu to do hlavy. Ak má byť toto krajina splnených snov, musí tomu dôjsť na kĺb. Potreboval spoznať domácich, tak aby mu nič neuniklo. V čom spočívalo ich neochvejné presvedčenie, že žijú v najlepšej krajine na svete? A to sa mu vďaka spomínaným sociálnym zručnostiam nakoniec podarilo. Chlapec sa dokázal tak infiltrovať do cudzej kultúry, že bolo všetkým ihneď jasné, že tam nie je poslednýkrát. Kdeže! Dean si, ihneď ako sa dalo, založil v meste agentúru na sprostredkúvanie študijných a letných pracovných pobytov. A tak ho doma v období, keď nebol v zahraničí, čakal „hon na klientov“. Agentúr vtedy ani zďaleka nebolo toľko, ako dnes. Nemožno sa teda čudovať, že práve do tej jeho raz nahliadla aj zvedavá Diana.
Opäť nič
Dean nezvykol bývať chorý, ale vtedy ho, asi z vyčerpania a prepracovanosti, skolila taká chrípka, že dva týždne nevstal z postele. Chodom agentúry musel poveriť svoju kolegyňu Betku a bola to práve ona, kto úspešne privítal Dianu, v ich „továrni na sny“. Diana mala záujem o letný pracovný pobyt, tak aby sa v jazyku nielen zdokonalila v prirodzenom prostredí, ale si aj niečo zarobila. Aby mohla spoznávať krajinu. Z agentúry si okrem predbežnej zmluvy odniesla more prospektov a na jednom ju zaujal majiteľ tejto inštitúcie s dvoma natrieskanými kuframi. Popiska k obrázku znela: „A takto sa chodí z Ameriky domov.“ Mal pekné jamky v lícach a šibalský úsmev. Mladý chlapec, ale dátum fotografie odhalil, že je už pár rokov stará. Tak či onak, aj ona to chcela zažiť. Slobodu a nezávislosť, ktorá jej doma hrozila len sotva…
Spojenie duší
Práca v štátoch veru nebola med lízať. Nekonečne dlhé „šichty“ striedali krátke úseky oddychu, ale ona aj tak nemohla byť šťastnejšia. Týždeň, čo týždeň sledovala, ako jej narastá suma na americkom účte a pre ňu to znamenalo jediné. Čím viac nasporí, tým viac z tejto obrovskej krajiny bude môcť spoznať. A snažila sa veru veľmi. Vďaka pracovitosti a dobrej partii pocestovala naozaj mnoho, no čerešničkou na torte bol finálny výlet do Porto Rica. Akurát, keď si s kamarátkami usrkávali z veľkých kokosových drinkov, vstúpil do podniku on a vyzeral, že je tam doma. Požartoval si s barmanom, prehodil pár slov so štamgastami a vtedy mu zrak spočinul na ich partii. Teda skôr na Diane. Mal pocit, že ho zasiahol blesk a ona si jeho tvár ihneď priradila k tej na fotografii z prospektu. Kráčal k ich stolu a ona mala pocit, že je v americkom romantickom filme…
„Občas, keď niekomu hovorím náš príbeh, neveria mi. Na svojho životného partnera som si síce musela chvíľu počkať, ale nakoniec sme sa našli. Ďaleko od domova, ale so srdcami, ktoré si nemôžu byť bližšie…“ uzatvára.
