Dosiahla skutočne prelomový úspech – v náročnom triatlone, ktorý sa konal v Himalájach, dobehla do cieľa ako prvá. V ťažkej trojdisciplíne – plávanie, cyklistika a beh, v nadmorskej výške štyritisíc metrov, porazila mužských súperov!
Nikola, aký je to pocit dosiahnuť také niečo? Ako sa na to pozeráte teraz, keď už prvé endorfíny opadli?
Triatlon sa konal 10. mája, čiže bolo to pred niekoľkými týždňami, no ja som to celé ešte nespracovala a ani tak skoro nespracujem. Bol to a ostane to pre mňa nezabudnuteľný pocit, zážitok, emócie – všetko dokopy – na celý život. Spolu nás štartovalo do štyridsať pretekárov, z toho iba šesť žien. Zo Slovenska som bola ako pretekárka sama, spolu so mnou bol ešte Peter, ktorý mi počas pretekov pomáhal. Triatlonov mám už za sebou veľa, ale kategórie „Ironman“ iba tretí. Ale v takýchto extrémnych podmienkach bol mojím prvým.
A ako sa tvárili muži – vaši kolegovia pretekári, keď videli, že ich porazila „baba“?
Pri dobehu do cieľa sa všetci so mnou spoločne tešili a úprimne mi dopriali. Dalo sa to vyčítať z ich tvári. Bolo to nezabudnuteľné, emócie všetkých, bolo to krásne. Na ďalší deň, na popretekovej večeri, vyhodnotení a párty sme spoločne oslavovali, rozprávali si zážitky a vzájomne si blahoželali. Boli sme ako jedna veľká rodina. Jedine muž, ktorý skončil po mne na druhom mieste, „prehru“ neprijal.
Himalájsky triatlon sa považuje za jeden z najťažších na svete. Čo vlastne ide človeku hlavou, keď zdoláva jednotlivé disciplíny? Na čo myslíte napríklad pri tom dlhom behu? Mali ste krízu, museli ste – ako sa vraví, siahnuť na dno vašich síl?
Počas pretekov nad ničím nerozmýšľam. Som v prítomnom okamihu. Užívam si to a cítim sa tak „ľahká“, ako keby som mala krídla. Je to úžasný pocit. Triatlon začína plávaním – do jazera Phewa sme vošli o štvrtej ráno a preplávali sme 3,8 kilometra v tme. Trasa na bicykli merala 152 kilometrov a prekonali sme 3 700 výškových metrov. Posledným bol beh v kopcoch na trati dlhej 46 kilometrov, s prevýšením 3 100 metrov. Dostali sme sa až do nadmorskej výšky 4-tisíc metrov. Potom sme zbehávali dole do dediny Lwang, ktorá bola vo výške 1 457 metrov. Žiadnu kríza som nemala. U mňa to fungovalo tak, že energiu, ktorú som vydávala, som zároveň „nasávala“, prijímala z okolia – z hôr, prírody, z ľudí. Takže sa to vždy ako keby vybalansovalo.
S akými teplotnými rozdielmi ste sa museli popasovať? Dá sa u nás pripraviť na výšku 4-tisíc metrov nad morom?
Tie teploty tam skutočne skákali – o štvrtej ráno bolo 20 stupňov, cez deň potom vyskočili na viac ako 35 stupňov – cyklopočítač mi ukazoval dokonca 40 stupňov. A vo vyššej nadmorskej výške bolo naopak do 10 stupňov. Naštudovala som si informácie a vedela som, že počas preteku mi bude horúco aj zima. A potom priamo na mieste som sa jednoducho dokázala prispôsobiť, moje telo s tým nemalo vážnejšie problémy, rýchlo sa s tým stotožnilo. Psychicky som bola na všetko pripravená a nič mi neprekážalo. Pokiaľ ide o nadmorskú výšku, nebola som na ňu pripravená fyzicky – neabsolvovala som žiadne vysokohorské sústredenie, bola som pripravená iba teoreticky. Prečítala som si, čo všetko ma čaká, čo všetko sa mi môže stať, ako mám potom reagovať.
Popíšte nám trasu, kadiaľ viedli samotné preteky? Z ktorého mesta ste vyrážali a kam ste išli?
Štart bol v Pokhare, čo je malé mestečko na pobreží jazera Phewa, brány do Himalájí. V jazere sme odštartovali „športovú párty“ – Himalayan Xtri triatlon – plávaním. Následne sme prejazdili 152 kilometrov na bicykli s prevýšením 3 700m po okolí, ale trať nekončila pri Pokhare, ale v neďalekej dedine Kande, ktorá je v nadmorskej výške 1 715 metrov. Z Kande sme sa vydali na bežeckú časť pretekov. Viedla takmer celým Mardi Himaltrekom, ktorý sa bežne chodieva 5-7 dní. My sme ho odbehli za pár hodín, otáčali sme sa vo výške 4 000 mnm, v tzv. View pointe, pričom celý Mardi Himaltrek pokračuje do výšky 4 500 m. Vo View pointe je nádherný výhľad na masív Annapurny a niekoľkých jej vrcholov, ako napríklad Annapurna South a taktiež na posvätnú horu Fishtail – Machapuchare, ktorá je považovaná za domov hinduistického boha Šivu a lezenie na jej vrchol je zakázané. Do cieľa sme dobehli v dedine Lwang. Má bohatú históriu, sú tam čajovníkové plantáže, je to naozaj veľmi pekná tradičná nepálska dedina.
Mali ste možnosť prísť viacej do kontaktu s domácimi a pozrieť si krajinu ako typickí turisti?
Do Nepálu sme prileteli už 30. apríla, teda týždeň a pol pred samotnými pretekmi. A odkedy sme tam prišli, viac menej sme trávili čas s domácimi. Bývali sme aj v klasických hoteloch, ale aj v ubytovaniach – kempoch, kde sme spolunažívali s domácimi a ostatnými zo skupiny. Prvé dni v Nepále sme navštívili národný park Chitwan – takzvanú džungľu, ktorá sa nachádza na hraniciach s Indiou, kde sme videli mnoho živočíchov – nosorožce, slony, krokodíly, opice, medvede, ale zažili sme aj kultúru – videli sme tradičné tance jedného domorodého kmeňa. Boli naozaj veľmi pekné. Boli sme aj v samotnom hlavnom meste Káthmandú, kde sme si pozreli pamiatky a boli sme aj v Pokhare. Nepálci sú veľmi dobrosrdeční, zo všetkého sa tešia a počas pretekov nás povzbudzovali. Aj keď niektorí boli prekvapení, nechápali, čo sa to deje, keď uvideli toľko ľudí na bicykloch.
Kedy a prečo ste sa začali venovať triatlonu, ako u vás vznikol záujem o tento šport?
Pôvodne som chcela závodne behávať. Mojím cieľom bolo dostať sa na olympiádu – na maratón do Ria de Janeira v roku 2016. Ale mala som priveľa zranení. Pripravená som bola mentálne aj fyzicky, ale vždy ma pred kvalifikačnými pretekmi zabrzdilo zranenie. A keďže som nemohla behať, bicyklovala som a takto som sa vlastne dostala aj k prvému triatlonu. Išla som ho pred vyše jedenástimi rokmi, v júni 2014. Boli to také miestne preteky na Slovensku, v Rajeckých Tepliciach. Potom som bola na ďalšom triatlone Oravaman. V mojich začiatkoch, pokiaľ šlo o plávanie, dá sa povedať, že som to odplávala vždy ako zázrakom.
Povedzte, čo to vo vás je, že dokážete takto „zaťať zuby“ a prekonávať extrémy?
Ja ani neviem, že by som nejako zatínala zuby. Skrátka, triatlon, šport, pohyb ma veľmi baví, napĺňa. Ja som veľmi šťastná, keď sa môžem hýbať, keď môžem byť v priestore. Keď môžem byť čo najviac v prírode a môžem toho veľa zažiť. Takže, nie je to o tom, že by som zatínala zuby, ale je to o užívaní si. Vybrala som si triatlon preto, lebo každá jedna disciplína má niečo do seba. A to považujem za niečo úžasné. Cítim sa voľná, šťastná.
Prezraďte nám niečo o sebe. Vyštudovali ste Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave, kde teraz pracujete? A ako a kedy trénujete, dá sa to stíhať?
Bakalárske štúdium som ukončila v Banskej Bystrici v odbore učiteľstvo telesnej výchovy a geografie, ale kvôli trénerovi, ktorý bol v Bratislave, som v magisterskom štúdiu pokračovala na UK v Bratislave. Teraz pracujem ako odborná pracovníčka v nadácii, ktorá pomáha ohrozeným rodinám s deťmi.
Najviac trénujem cez víkendy, cez pracovný týždeň skôr kratšie, ale o to intenzívnejšie. Víkendy sú „tvrdé“, časovo a aj logisticky náročné. Tréner mi veľmi rád dáva tréningy v kombinácií – beh, bicykel, plávanie, posilňovňa, rôzne to „namiešava“. Keď už šlo pred Himalájami do tuhého, tak cez víkend padlo aj 12-13 hodín na tréning. Zato cez pracovný týždeň to bolo do 5-6 hodín. Ale bežne netrénujem už viac ako 10 – 16 hodín týždenne, ako kedysi. V minulosti som pod 20-25 hodín do týždňa nešla.
Pochádzate zo Stropkova. Vedia tam o vás, že ste taká úspešná? A čo na váš extrémny šport vravia rodičia, súrodenci a ďalšia rodina?
Áno, vedia o mne, pred troma či štyrmi rokmi som dostala cenu mesta Stropkov. Vedia o tom, že športujem, tešia sa z toho a doprajú mi. Z rodiny ma najviac podporuje mamina a veľkým fanúšikom je moja stará mama, ktorá má teraz 85 rokov a naozaj všetko sleduje, všetky moje preteky a fandí mi najviac.
Viera Mašlejová
Foto: Nikola Čorbová
