Materstvo po štyridsiatke. Moja téma. Či obľúbená neviem, ale viem, že príchod dieťaťa do rodiny v akomkoľvek veku je treťou najstresovejšou udalosťou v živote človeka. Predchádza mu už len rozvod a smrť blízkej osoby. To by vysvetľovalo prečo sa necítim divná, iná, čo nebodaj vinná.
Určite sa zhodneme na tom, že priviesť na svet zdravé a vytúžené dieťa je radosť a požehnanie zároveň. A každý kto túto skúsenosť má, isto prikývne aj na tvrdenie, že je to jedna z najväčších zmien v živote. Obrat o 180 stupňov. Nóvum. Je to všetko, len nie dovolenka. Aj napriek tomu všade čítame o tom, ako si svoje klbko šťastia ženy užívajú a hýria šťastím, lebo prežívajú údajne najkrajšie obdobie svojho života. Všetky zažívame to isté a predsa tak iné materstvo. Až kým som sa sama nestala matkou, netušila som, čo môže mamičku postretnúť. Realita je totiž niekedy celkom iná ako naše predstavy, či články v bulvári.
Ako na obrázku? Zabudnite…
Stereotypný predobraz spokojnej dojčiacej matky a ešte spokojnejšieho nasýteného dieťaťa sa niekedy rozpadne ako domček z karát a vy rýchlo zistíte, že až tak veľa serotonínu z tohto procesu nezískate. S materským mliekom je to ako s nápadmi. Buď ich máte toľko, že ich nestíhate hádzať do koša, alebo neprichádzajú vôbec, nech sa snažíte hocijako. Ani jedno nie je ideálne. Nehovoriac o tom, že niečo, čo ste považovali za absolútnu samozrejmosť – akože ráno zasa vyjde slnko, vôbec samozrejmosťou byť nemusí. Zrazu si uvedomíte, že dojčenie je zručnosť, ktorú sa musíte naučiť. Vy aj vaše dieťa. A to bleskurýchle. Ide tam o hodiny, ktoré rozhodujú. A tak ako tisíce iných matiek možno len v tichu svojej izby skonštatujete to, čo ja…“toto som vôbec nečakala“. Áno, dojčenie môže byť nočnou morou pre ženu aj pre jej dieťa. Neobjavila som Ameriku, len si tak hovorím…keby mi tie ženy- matky, ktoré sa ma počas tehotenstva dookola vypytovali – kedy máš termín, bude to chlapček, alebo dievčatko, kde budeš rodiť – keby len trochu naznačili, zdieľali svoje skúsenosti a problémy pri dojčení, to by bola jedna z najlepších nevyžiadaných rád. Takže teraz jedna rada, či skôr prosba, odo mňa.
Hovorte o dojčení
Ženy-matky hovorte o dojčení čo najviac a poriadne nahlas. Hovorte o frustrácii, z nesprávneho prisatia, z nedostatku alebo prebytku mlieka, z „nevhodných“ bradaviek, hovorte o svojich nemilých skúsenostiach so zápalom prsníkov. Aj o tom, ako som nedávno počula, že to môže byť až také zlé, že skončíte s piatimi antibiotikami, ktoré vám úplne zničia črevnú mikroflóru, takže napokon vám k tomu pribalia ešte zo dve krabičky ďalších antibiotík, ktoré majú zastaviť vaše šprinty na toaletu, ktoré prestanete rátať už pri desiatej návšteve. A napokon, aj keď ste patrili medzi tie šťastné matky, ktoré mali dostatok materského mlieka, sa musíte s dojčením rozlúčiť. A potom sa cítite ako Hilary Swank vo filme Boys don’t cry, kde si prsia obväzovala, len s tým rozdielom, že vy sa týmto snažíte laktáciu nadobro zastaviť a ona sa snažila svoje prsia pred svetom schovať.
„Dojčenie je zručnosť, ktorú sa musíte naučiť. Vy aj vaše dieťa.“
Moja osobná skúsenosť bola v porovnaní s touto mamičkou našťastie slabým odvarom, ale tiež spadala do kategórie baby blues. Aj preto som sa v prvých rokoch na materskej pridala do podpornej skupiny mamičiek pod vedením skvelej Zuzany Jurčagovej z jednoduchyporod.sk, kde sme si navzájom zdieľali svoje prežívanie a každá z nás pochopila, že v tom nie je sama.
Keď najkratšia cesta je tá najdlhšia
O spánkovom deficite novopečenej matky sa dozviete, aj keď nechcete. Áno, toto je vec, na ktorú vás pripraví okolie, lebo vám o tom povie vopred. A keď náhodou nie, tak si ho určite zažijete. Priznám sa, tohto som sa veľmi bála. Som človek, ktorý potrebuje aspoň 8 hodín kvalitného nočného spánku a obľubovala som aj popoludňajšie siesty. S dlhodobým spánkovým deficitom, v tomto veku, by som pravdepodobne skončila v blázinci. Našťastie, náš syn to akoby vedel a až na pár prvých nocí, keď všetko bolo nové a my sme sa nastavovali na spolužitie, mi od začiatku doprial dostatok odpočinku. Aj keď bol prerušovaný, vždy lepšie ako prebdené a preplakané noci a dni.
Čo si chcete vychutnať skôr. Fyzické, či psychické, hm? Neodpovedáte, tak rozhodnem ja. Aj vo svojich 42 rokoch som bola nastavená na fyziologický pôrod. Veľmi som si to želala. Chcela som vedieť, aký je to pocit… Dnes to viem. Po štrnástich hodinách kontrakcií, neopísateľnej bolesti, vnútornej sily aj fyzickej slabosti, vyčerpania a opakovaného tlačenia, keď už máte pocit, že na ceste von je nielen dieťa, ale zrejme aj váš žalúdok, stojíte tvárou tvár realite….nevypudili ste ani len hlavičku. Frustrujúce? Áno. Vyčerpávajúce? Absolútne. Chcete to vzdať? Úplne. Zrazu sa telo zmobilizuje, dieťa vás vyslyší a vystrčí hlavičku. Potom to už ide ľahko a vytváranie citovej väzby sa môže začať.
„Tak ako materstvo aj pôrod je skúsenosť neprenosná.“
Zotavovanie sa po pôrode
Máloktorý pôrod vám zanechá energiu na večernú párty. No príjemné prekvapenie prišlo na druhý deň. Nechcelo sa mi veriť, že som včera rodila. Bruško vyzeralo akoby som len obehla husacie hody vo všetkých reštauráciách v Chorvátskom Grobe, ja som stála na nohách, dobre vyspatá, plná energie a nadšenia z malého zdravého bábätka. Asi za tým pocitom boli aj hormóny šťastia. Pri pohľade na niektoré mamičky, ktoré po oddelení rozvážali sestričky na vozíkoch, som bola vďačná za prirodzený pôrod. Na mieste hodné schovať pod figový list to nebolo až také ideálne. Epiziotómia urobí svoje, ale rekonvalescencia vie byť nádherne rýchla. Panvové dno ide po pôrode na dno, ale keď verdikt lekára znie – cvičenie, je to to najlepšie odporúčanie na liečbu. Tak ako materstvo aj pôrod je skúsenosť neprenosná. A zmení nielen telo, ale aj hlavu. V orgáne uloženom na krku niekedy urobí až príliš veľký zmätok. Dočasne. Našťastie.
Telo je nesmierne múdre, každý orgán presne vie, čo má počas pôrodu robiť. Dieťa sa intuitívne hýbe a prechádza pôrodnými cestami pod taktovkou neskúsenej, ale prirodzene talentovanej maternice. A viete čo ma neprestáva udivovať? Že najkratšia cesta jeho života, dlhá asi 6 cm, toľko predpokladám, že majú pôrodné cesty,…mu trvá nekonečné hodiny, v podstate pokojne to môžeme rátať aj na dni. Ale aby ste aj vy tento blog nečítali viac ako treba, na dnes je to všetko.
Vaše zážitky, komentáre aj postrehy uvítam na príbehy@starproduction.sk.