O peniazoch sa deti učia oveľa skôr, než dostanú prvé vreckové. Sledujú, ako nakupujeme, či porovnávame ceny, ako reagujeme na nečakané výdavky aj to, či doma o peniazoch hovoríme pokojne alebo s obavami. Finančná zodpovednosť pritom nevzniká zo dňa na deň. Je výsledkom drobných skúseností, pri ktorých dieťa postupne zisťuje, že peniaze majú hodnotu, možnosti sú obmedzené a každé rozhodnutie má svoje dôsledky.
Moderné deti vyrastajú vo svete, v ktorom sú peniaze čoraz menej viditeľné. Rodičia zaplatia kartou, hodinkami alebo telefónom a nákup je vybavený za niekoľko sekúnd. Dieťa tak môže ľahko nadobudnúť pocit, že peniaze sú neobmedzeným zdrojom, ku ktorému sa stačí dostať jedným priložením karty. Práve preto má dnes finančná výchova v rodine ešte väčší význam. Nejde pritom o to vychovať z detí malých ekonómov. Oveľa dôležitejšie je naučiť ich rozlišovať medzi tým, čo potrebujú a po čom iba túžia, vedieť si počkať, plánovať a pochopiť, že každá suma má svoju hodnotu.
Začína sa to doma
Deti sú výborní pozorovatelia. Všímajú si, ako často nakupujeme, čo hovoríme o peniazoch a či dokážeme povedať, že niečo je momentálne príliš drahé. Ak rodič pri každej detskej požiadavke automaticky vytiahne peňaženku, dieťa sa len ťažko naučí pracovať s obmedzeným rozpočtom. Oveľa užitočnejšie je občas povedať jednoduchú vetu: „Môžeme si to kúpiť, ale dnes sme peniaze plánovali na niečo iné.“Takáto odpoveď dieťaťu ukazuje, že finančné rozhodnutia nie sú iba otázkou toho, či peniaze máme. Dôležité je aj to, na čo ich chceme použiť. Rovnako nie je potrebné pred deťmi vytvárať dojem, že hovoriť o peniazoch je nevhodné. Nemusia poznať všetky rodinné príjmy či problémy dospelých, no pokojný rozhovor o tom, koľko približne stojí jedlo, dovolenka alebo nový bicykel, môže byť veľmi užitočný.
Prvé vreckové ako malá škola života
Jedným z najlepších spôsobov, ako dieťa naučiť hospodáriť, je dať mu možnosť spravovať vlastnú menšiu sumu. Vreckové nemusí byť vysoké. Jeho význam spočíva práve v tom, že dieťa sa môže samo rozhodnúť, čo s ním urobí. Môže si niečo kúpiť, časť odložiť alebo celú sumu minúť. Práve posledná možnosť býva pre rodičov najťažšia. Ak však dieťa minie všetky peniaze hneď prvý deň, nie je potrebné ho zachraňovať ďalšou hotovosťou. Skúsenosť, že po minutí peňazí treba čakať na ďalšie vreckové, býva často účinnejšia než dlhé vysvetľovanie. Drobné finančné chyby v detstve sú totiž bezpečným spôsobom, ako sa pripraviť na oveľa väčšie rozhodnutia v dospelosti.
Tri miesta pre peniaze
Pri menších deťoch dobre funguje jednoduchý systém troch pokladničiek. Jedna môže byť určená na bežné míňanie. Druhá na sporenie na väčšie želanie a tretia napríklad na darček pre niekoho blízkeho alebo na pomoc druhým. Dieťa tak postupne zisťuje, že peniaze nemusia okamžite zmiznúť v obchode. Môžu slúžiť aj na splnenie väčšieho cieľa. Ak si chce kúpiť hračku za tridsať eur a každý týždeň si dokáže odložiť päť eur, veľmi jednoducho pochopí, čo znamená plánovanie a trpezlivosť. A práve schopnosť odložiť okamžitú odmenu patrí medzi najdôležitejšie finančné návyky.
Chcem verzus potrebujem
Deti sú každý deň vystavené reklame, sociálnym sieťam a svetu, v ktorom neustále vidia nové oblečenie, hračky, elektroniku či zážitky. Preto je dobré už od útleho veku hovoriť o rozdiele medzi potrebou a želaním. Jedlo, školské potreby či zimná bunda sú potrebami. Nová hra, ďalšie tenisky alebo drahší telefón môžu byť želaním. To však neznamená, že želania sú zlé. Aj tie patria k životu. Dieťa by však malo pochopiť, že nie každé prianie musí byť okamžite splnené. Keď si dieťa niečo veľmi želá, môžeme sa s ním dohodnúť, že si na časť ceny prispeje zo svojho vreckového alebo si na vec bude postupne šetriť. Hodnota vytúženého predmetu je potom často úplne iná.
Nákup ako praktická hodina matematiky
Veľmi dobrým miestom na finančné vzdelávanie je obyčajný supermarket. Dieťa môže dostať jednoduchú úlohu. Nájsť lacnejšie cestoviny, porovnať dve balenia jogurtov alebo vybrať ovocie do určitej sumy. Staršie deti môžu dostať malý rozpočet a úlohu pripraviť napríklad občerstvenie na rodinný večer. Zrazu musia premýšľať, koľko čo stojí a čo si môžu dovoliť. Práve takto si začnú uvedomovať, že desať eur nie je iba abstraktnym číslom na bankovke alebo obrazovke. Predstavuje konkrétnu hodnotu.
Práca a odmena
Deti by mali vedieť aj to, odkiaľ peniaze prichádzajú. Nie je potrebné platiť im za každé odloženie taniera alebo upratanie vlastnej izby. Bežné domáce povinnosti sú prirodzenou súčasťou fungovania rodiny. Pri mimoriadnych úlohách však môže rodič dieťaťu ukázať princíp odmeny za prácu. Môže ísť napríklad o pomoc s umývaním auta, triedením vecí v pivnici alebo o inú činnosť, ktorá nepatrí medzi jeho každodenné povinnosti. Dieťa tak získava veľmi dôležitú skúsenosť. Peniaze nie sú samozrejmosť. Väčšinou sú výsledkom práce, času a úsilia.
Keď platíme kartou
Jednou z výziev dnešnej finančnej výchovy je bezhotovostný svet. Pre malé dieťa je oveľa jednoduchšie pochopiť hodnotu peňazí pri hotovosti. Vidí, že z peňaženky niekoľko bankoviek odíde a zostane ich menej. Pri platobnej karte tento moment chýba. Preto je vhodné deťom vysvetľovať, že karta nie je zdrojom nekonečných peňazí. Je iba spôsobom, ako používame peniaze, ktoré máme na účte. Staršie deti môžu postupne pracovať aj s vlastným detským účtom a sledovať, ako sa jeho zostatok mení. Digitálne peniaze sú totiž stále peniaze.
Nevytvárajme z peňazí strašiaka
Finančná výchova by však nemala viesť k tomu, že sa dieťa bude báť minúť každé euro. Cieľom nie je vychovať človeka, ktorý bude mať z každého nákupu výčitky. Dôležité je naučiť dieťa rovnováhe. Peniaze sú nástroj. Môžeme si vďaka nim zabezpečiť potrebné veci, vytvoriť rezervu, ale aj zažiť niečo pekné. Rodinný výlet, kniha, ktorú si dieťa dlho želalo, či zmrzlina počas dovolenky nemusia byť vnímané ako zbytočné výdavky. Aj schopnosť peniaze rozumne užívať patrí k zdravej finančnej gramotnosti.
Najsilnejší príklad sú rodičia
Môžeme deťom vysvetľovať pravidlá sporenia celé hodiny. Ak však zároveň pravidelne nakupujeme veci, ktoré nepotrebujeme, deti si zapamätajú predovšetkým naše správanie. Nemusíme byť dokonale disciplinovaní. Úplne stačí, keď pred nimi dokážeme hovoriť aj o vlastných rozhodnutiach. „Toto sa mi páči, ale teraz si to nekúpim.“ „Počkám, či to budem chcieť aj o týždeň.“ „Na dovolenku si odkladáme postupne.“ Takéto jednoduché vety ukazujú dieťaťu, že ani dospelý človek nemusí dostať všetko okamžite.