Už šieste volebné obdobie sedí na starostovskej stoličke – Ján Holinka, starosta obce Ulič, v okrese Snina. Má hlavu plnú nápadov, ako rozvíjať obec i celý región. V rozhovore pre Slovenku prezradil svoje „tromfy“, aj to, prečo po blízkych Poloninách „pokukujú“ naše najznámejšie kúpele.
Na úvod by ste mohli predstaviť vašu obec, Ulič. Aká je to dedina, čo ju charakterizuje najviac?
Nachádza na najvýhodnejšom cípe Slovenska, v Národnom parku Poloniny. Dva kilometre od konca našej obce už prechádza ukrajinská hranica. Sme z veľkej časti rusínska dedina a žije tu osemsto obyvateľov. Posledné dva-tri roky sa u nás rozbieha turizmus. Je tu viacero možností, kde sa dá ubytovať. Turizmus – cestovný ruch sem priniesli experti zo Svetovej banky, ktorí prišli na objednávku Európskej komisie. Mali nám pomôcť ako jednému z najviac zaostalých území v rámci EÚ. Okrem toho, že navrhli to, na čo sme upozorňovali aj my – teda vodovod a kanalizáciu, prišli s projektom cyklotrasy. Odpichli sa od toho, že je to jedinečné územie, kde sa stretávajú tri národne parky, presnejšie národné parky troch štátov. Hraničí tu poľský, ukrajinský a slovenský národný park. Svetová banka navrhla poprepájať tieto územia cyklotrasami a v rámci toho potom vybudovať infraštruktúru. Tejto myšlienky sa ujal Prešovský samosprávny kraj, ktorý cyklotrasy aj skutočne začal stavať. Potom prišla výzva Ministerstva hospodárstva SR na podporu ubytovacích kapacít. V súčasnosti na celom území Polonín funguje tridsaťtri ubytovacích zariadení, z toho sedem priamo v obci Ulič. Podporili sme zväčša miestnych ľudí, ktorí tu vlastnili nehnuteľnosti. No, musím povedať, že typické pre nás je, že odtiaľto ľudia odchádzajú. Hlavne za prácou, lebo tu je málo príležitosti, kde sa môže človek zamestnať.
Poloniny sa snažia prilákať turistov, aby objavili tento krásny kút Slovenska. Aj vy máte vypracovanú svoju „taktiku“ ako to urobiť…
Najväčšou pridanou hodnotou tunajšieho územia je pokoj, ticho, nie je tu taký ruch ako v Tatrách. A to by sme chceli využiť. Inšpirovali nás Poliaci, kam chodievame, aby sme získali viac vedomostí o rozvoji cestovného ruchu. V Poľsku, na ich strane Karpát, je porovnateľná krajina a je tam mestečko Polańczyk. V roku 1999 získalo štatút kúpeľného mesta, má nižšie dane na ubytovacie kapacity. A ich hotely a penzióny uzavreli zmluvy so zdravotnými poisťovňami – pobyt v tamojších zariadeniach je z časti hradený zo zdravotného poistenia. Je to pre nás podnetné. Poliaci to vyskúšali a funguje to. Všetci nám hovoria – len si to nepokazte, aby ste neboli ako Tatry. My nikdy nebudeme ako Tatry, lebo na to treba obrovské investície. Tiež, čo sa týka snehu, je to u nás slabé, snívať o nejakých lyžiarskych strediskách nemá zmysel. Turistický ruch tu môžeme prevádzkovať len tri mesiace v roku. Turisti sem chodia hlavne v lete. My však musíme rozmýšľať, čo ďalších deväť mesiacov v roku, ako by sa tunajší ľudia mohli uživiť? Potrebujú prácu, obživu v tomto regióne, aby nemuseli odchádzať preč. Jednou z myšlienok je rozvoj poľnohospodárskej výroby s pridanou hodnotou.
To znie zaujímavo, čo konkrétne by to však znamenalo? Ktorej oblasti by ste sa mohli venovať?
Uvažujeme o tom, že mlieko, ktoré na tomto území chovatelia dorobia, nadoja, by malo svoje označenie. Dnes končí v mliekarňach ako, takpovediac, anonymné, obyčajné mlieko. Chceme však využiť to, že kravičky sa pasú v čistej prírode. V Uliči je lesný závod, ktorý sa ako jediný na Slovensku venuje chovu hovädzieho dobytka. A to na mäso aj na mlieko. Mlieko z farmy z Uliča a zo Zboja bolo posledné dva roky vyhodnotené ako najlepšie na Slovensku. Možno by bolo dobré, keby sa z neho vyrábali originálne výrobky, ktoré by mali pridanú hodnotu – označenie, že ide o produkty z Národného parku Poloniny. Zároveň by produkty boli aj finančne ocenené. Naši obyvatelia by mali prácu celý rok a celý rok výplaty. Rozmýšľame tiež o pestovaní byliniek. Pred pár týždňami sme mali rokovanie s riaditeľom Kúpeľov Piešťany. Povedal nám, že si to vie predstaviť, že by od nás kupovali byliny vypestované v Poloninách. Piešťanské Kúpele do celého sveta predávajú liečivé bahno a iné produkty, napríklad mydlá, rôzne liečivé zmesi. A práve do nich by chceli pridávať liečivé bylinky. My by sme ich u nás mohli pestovať. Naši ľudia potrebujú istotu – príjem po celý rok a cestovný ruch by mohli rozvíjať popritom. A potom aj samotný Národný park Poloniny by začali vnímať ako niečo, čo im neubližuje, ale prináša osoh. Niečo, čo je pre nich zdrojom celoročných financií.
Už v úvode ste povedali, že ľudia odtiaľto odchádzajú preč, že si tu nemôžu nájsť zamestnanie. Je to naozaj také zlé?
Môžem to ilustrovať na číslach – na konci 80-tych rokov deväť obcí uličskej doliny malo 6 800 obyvateľov a do základných škôl chodilo 1 500 detí. V súčasnosti tieto obce majú len dvetisíc obyvateľov a je tu už len jedna funkčná základná škola, kde chodí 80 detí. Takže na číslach vidno, že odliv obyvateľov je skutočne veľký. Niektorí naši mladí, teda dnes sú to už štyridsiatnici, ktorí odišli preč a v zahraničí si zarobili nejaké peniaze, sa vracajú. Opravujú svoje domčeky, niektorí ich aj prerábajú na ubytovanie pre turistov. Uvažujú, že v budúcnosti by sa aj chceli vrátiť natrvalo a venovať sa cestovnému ruchu.
Mnohí nám hovoria, že je to osud prihraničných mieste, dedín. Ale my chodíme do prihraničných obcí a mestečiek na poľskej strane a vieme si porovnať, aké to tam bolo pred dvadsiatimi rokmi a vidíme, kde sú teraz. Pozývajú nás na otváranie nových škôl. Nie je tam ani jedna obec alebo v mestečko, kde by nestúpal počet obyvateľov. Sú tiež na konci Poľska, na hraniciach, ale rozvíjajú sa. Štát tam masívne podporoval rôzne aktivity ľudí. Finančnými príspevkami a aj systémovými riešeniami, napríklad už spomenutým znížením daní. Myslím si, že treba vytvoriť systém podpory, vízie, ako chceme región Poloniny rozvíjať a to aj pre domácich, nielen pre turistov.
Viera Mašlejová
Foto: autorka, obec Ulič
