Celovečerný debut Potopa otvoril Martinovi Gondovi dvere na medzinárodné festivaly a potvrdil, že ide o výrazný autorský hlas nastupujúcej generácie slovenských filmárov. Film zaujal divákov aj kritikov od Argentíny po Indiu, získal cenu nezávislej poroty SIGNIS a pozornosť si vyslúžil aj svojím netradičným prístupom k práci s jazykom a emóciami.
Váš prvý celovečerný film Potopa sa teší pozitívnym ohlasom, darilo sa mu aj na festivaloch v zahraničí..
Film súťažil v rámci hlavnej sekcie 40. ročníka Festivalu Internacional de Cine de Mar del Plata, jediného festivalu kategórie „A“ v Latinskej Amerike. Dopadlo to veľmi dobre, diváci aj kritická obec javili o film záujem. Dokonca získal aj cenu nezávislej poroty SIGNIS za najlepší hraný film. Zažili sme aj milú príhodu pri vyhlasovaní výsledkov. Dali nám slúchadlá so simultánnym prekladom, v ktorých však vypadával zvuk. Počuli sme iba meno a film, vyšli na pódium a snažili sa identifikovať, že čo sa vlastne deje (smiech). Neskôr sme zavítali aj na medzinárodný filmový festival v Indii v rámci sekcie panoráma, kde sa rovnako tešil veľkému záujmu. Účastničkou delegágie bola producentka Katarína Krnáčová.
Vo filme okrem scény v lietadle nepoužívate hudbu, to je veľmi zaujímavé a dotvára to pocit ticha pred búrkou. Bol to zámer?
Môj názor je taký, že jednotlivé scény by mali fungovať bez hudobného podmazu. Je dôležité ich použiť v konkrétny a správny moment, ale ja mám z mnohých filmov a seriálov pocit akoby hudbu využívali ako barličku. Niečo konkrétne sa na scéne deje a hudba nám častokrát hovorí ako by sme sa mali cítiť. Uprednostňujem reálnu hudbu, ktorá vychádza z konkrétneho obrazu. Napríklad, keď tam niekto hrá na hudobný nástroj a podobne.
Rozmýšľate podobne aj pri budúcej filmovej tvorbe? Budú vaše filmy bez hudby?
Tieto veci by mali vychádzať z povahy materiálu. Musia pracovať pre konkrétny príbeh a emócie, ktoré chceme dosiahnuť. Niekedy je hudba potrebná, ale ja sa snažím, aby to, čo vo filme vidíme, fungovalo aj bez hudby. Nie je to však tak, že by som sa jej vyslovene vyhýbal, veľmi rád s ňou pracujem. Príkladom je záverečná skladba. Nápad vytvoriť nostalgickú, ale modernú pieseň, ktorá uzavrie film, vyprevadí diváka ‚von‘ a ktorú naspievali Sára a Katka, vznikol priamo na hereckých skúškach. Dievčatá si cez pauzy spievali a ja som si vtedy uvedomil, že majú nielen krásne hlasy, ale že ich chcem v tejto podobe ‚zvečniť‘ práve v záverečnej piesni.
Mňa na filme najviac zaujal štýl komunikácie obyvateľov. Zažili ste aj vy jej tvrdosť aká je v dedinách stále prítomná?
Životv oblasti, kde sme nakrúcali Potopu, je v istých aspektoch náročnejší. Ide o najvzdialenejší kút na Slovensku, kde je menej pracovných príležitostí. Ale ja mám inú skúsenosť s komunikáciou s miestnymi obyvateľmi. Nepovedal by som, že sú menej hĺbaví, miestami mi pripadajú precítenejší než my na západe. Tým, že sú viac previazaní s pôdou a prírodou. Zvyknem navštevovať dedinu Kolbasov, nachádzajúcu sa v Národnom parku Poloniny v Bukovských vrchoch, pochádza odtiaľ moja babička. A pri debatách so susedmi či známymi nemám pocit, že by sa vyjadrovali tvrdšie. Komunikácia postáv v Potope vychádzala z povahy jednotlivých charakterov. Alexander (stvárňuje ho Jozef Pantlikáš – pozn.red) sa zo svojej podstaty upína viac na prácu a činnosť ako na hlboké myšlienky.
Prirodzene sa všetko centralizuje na západ smerom do hlavného mesta, vy sám pochádzate z Košíc a realizujete sa v Bratislave..
Áno a stretávam sa s mnohými ľuďmi zo západného Slovenska, ktorí chodia radi objavovať krásy východu a doslova regenerujú v jeho nepreskúmaným častiach. Je to nádherné prostredie, kde si môžete skutočne oddýchnuť, ale na každodenný život je náročnejšie.
Vo filme sa hovorí po rusínsky, v jazyku, ktoré má aj vlastné dialekty.
V Starinskej doline sa hovorilo “pujdacky”. Vo filme sme použili “piďačinu”, čo je iný dialekt rusínskeho jazyka, akým pôvodný obyvatelia rozprávali. Naše neherečky (Sára Chripáková a Katarína Babejová) hovoria prirodzene piďacky. Keďže ich práca bola založená najmä na spontánnych reakciách a improvizácii, vybrať im prirodzený dialekt bola logická a praktická voľba.
Nikto vo filme nepovie, že mám ťa rád, napriek tomu je zo všetkých činov cítiť skutky lásky. Poznáte takýto svet? Je vám blízky?
Áno. Myslím si, že netreba tieto veci nahlas hovoriť. Občas je to síce dôležité, ale podstatnejšie sú činy. Cez ne je povedané všetko. Naša Mara to napriamo nepovie, ale to, že sa vzdá svojho sna, aby sa mohla o otca starať, vyjadruje ako veľmi ho ľúbi.
Vďaka progresu nemusíme už žiť také životy aké ste vo filme zachytili. Čo vám z nich chýba a čo by ste vôbec nechceli zažiť?
Nikdy som v tej oblasti plnohodnotne nežil, ale poznám ju ako chlapec, ktorý tam trávil každé leto u babičky. Našiel som si kamošov z dediny a behali sme po okolitých lesoch a bláznili sa v potokoch. Najväčšiu zábavu sme mali pri hľadaní pozostatkov z druhej svetovej vojny. Okrem kosenia, a drobných opráv a behania po kopcoch som však naplno nezažil reálie miestneho života.
Film končí príhovor deda na svatbe, ktorý povie, že voda prináša život. Vodná nádrž Starina ho prináša dodnes. Čo ste vy stratili pri natáčaní, aby ste mohli dať život tomuto filmu?
Nestratil som nič, ale získal som veľa šedín, nových kamarátov a veľa skúseností. Mal som aj dosť stresu a boli momenty, keď som sa bál ako to dopadne. Keď už ide do tuhého a začíname točiť, tam sa dostanem do módu, že idem dopredu. Obavy prídu až keď sa to všetko zostrihá. Je naozaj veľmi ťažké posúdiť ako som to zrežíroval a byť pri vlastnom filme objektívny.
Ako ste pracovali s neherečkou na jej hlavnej úlohe? Odkiaľ ste mali istotu, že to zvládne?
Sáru som si všimol už na prvom kastingu vďaka jej civilnému a pokojnému prejavu, taktiež schopnosti s ľahkosťou improvizovať a v neposlednom rade dojmu, že je veľmi vnímavá, citlivá. Predchádzajúce herecké skúsenosti neboli povinné. Príprava trvala niekoľko mesiacov, počas, ktorých som sa presťahoval do Medzilaboriec, aby som primárne so Sárou a taktiež Katarínou Babejovou mohol započať herecké skúšky. Súčasť príprav znamenala aj brávať Sáru po miestach, kde kedysi stáli dediny, rozprávať sa s ľudmi, ktorí vysídlenie zažili a v zásade jej pomôcť vytvoriť a osvojiť si v hlave celkový kontext histórie vysídlenia a násjť jej vzťah k tomuto priestoru. Neherci nemali scenár, pracovali sme so živými situáciami.
Čo znamená byť režisérom v dnešných časoch? Čo to všetko obnáša? Na Slovensku?
Zatiaľ som natočil len jeden celovečerný film a predtým niekoľko študentských, z ktorých sa ten posledný s kúskom šťastia dostal aj ďalej do sveta. Ak nerátam pár komerčných formátov, moja skúsenosť s „bytím filmovým režisérom“ je stále pomerne obmedzená. Keď sa ma niekto pýta, čím sa živím alebo čomu sa venujem, zvyknem odpovedať, že som filmár. Dnes už však asi môžem povedať, že robím réžiu. Filmová réžia je pre mňa privilégium. Je to miestami ten najkrajší job na svete a miestami ten najhorší. Tak ako pri každej práci, ktorá stojí na veľkom množstve ľudí, aj táto je fyzicky aj mentálne náročná. Je to nekončiaci rad praktických aj ľudských problémov, ktoré je potrebné riešiť tak, aby ste si nielen uchovali vlastnú integritu, ale aby ste nikdy a za žiadnych okolností nekompromitovali samotný film a jeho tému.
V momente, keď sa to stane, pre mňa celé úsilie stráca zmysel. Povedal by som, že na Slovensku je táto krehkosť cítiť ešte vypuklejšie. Podmienky sú relatívne obmedzené aj napriek doterajšej snahe a podpore AVF, vďaka ktorému na Slovensku v posledných rokoch vzniklo množstvo kvalitných filmov a ktorý dáva šancu aj mladým autorom, za čo som úprimne vďačný. Film však často stojí predovšetkým na ľuďoch. Myslím si však, že ak to chce niekto robiť a zvládnuť celovečernú látku, musí pre film vyslovene horieť. A ak má okolo seba rovnako zapálených kolegov, pri troche šťastia sa po pár rokoch snaženia dostaví výsledok a do filmu aj kúsok skutočného života.“
Na akom filmovom projekte najnovšie pracujete?
Momentálne pracujem na dvoch výrazných projektoch. S českým scenáristom Lukášom Csicselym pripravujeme film na motívy jeho knihy V předvečer svatého Mikuláše. Snímka sa venuje témam manosféry, toxickej maskulinity a radikalizácii mladého človeka pod vplyvom internetových prúdov, ktorých sme v dnešnej dobe čoraz častejšie svedkami. Zároveň so scenáristom Martinom Šusterom vyvíjame minisériu s pracovným názvom Anjeličkárky.
Tento projekt prináša iný pohľad na prostredie slovenského malomesta a vidieka v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a búra pozitívny mýtus o našej vlastnej minulosti. Otvára dosiaľ opomínanú tému nelegálnych interrupcií v rámci vtedajšieho rigidného právneho systému a zhoršujúcej sa politickej atmosféry, čo je téma, ktorá je vo svete, žiaľ, stále prítomná aj dnes.
Martin je absolventom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, magisterský titul získal v odbore filmovej a televíznej réžie. Jeho absolventský film PURA VIDA mal svetovú premiéru na festivale v Cannes v sekcií Cinéfondation. Momentálne dokončil svoj debutový film POTOPA a pripravuje hraný film ČERTI a minisériu ANJELIČKÁRKY.
Foto: archív M. G.