RICHARD VESELÝ bol devätnásťročný medik, keď prišiel o svoju prvú lásku Ľudmilu Cervanovú. Od jej tragickej smrti uplynulo päťdesiat rokov, no spomienky nezmizli. Len sa naučili žiť iným spôsobom. Dnes uznávaný lekár a autor románu Gaudeamus hovorí o bolesti, ktorá sa nedá vymazať.
Od smrti Ľudmily Cervanovej uplynulo už päťdesiat rokov. Mení čas intenzitu spomienok, alebo ich iba učí človeka nosiť iným spôsobom?
Zabúdanie je dar a život postupne navrství nové udalosti, nové radosti a nové zlyhania. Intenzita spomienok sa mení z neznesiteľne horúcej lávy na geologický sediment, horninu, na ktorej potom stojí celá stavba ďalšieho života. Niekedy je to pieskovec, niekedy žula, niekedy zlepenec a niekedy diamant, ktorý, ako hovorí Sládkovič, v hrude nikdy nezhnije.
Boli ste spolu od šestnástich do devätnástich rokov. Ktorú vlastnosť Ľudmily si dnes vybavíte ako prvú?
Láskavosť. To slovo obsahuje v sebe lásku, ale aj empatiu, hojivú silu, pokoj a múdrosť, spoľahlivú ochranu, útočisko, pravdu a čistotu.
V ten večer, keď sa udiala tá strašná udalosť, mala cestovať za vami do Košíc. Po piatich dňoch prišiel váš otec v sprievode policajtov a povedali, že ju našli. Ako sa devätnásťročný chlapec v časoch, ktoré ešte vtedy neboli naklonené riešeniu psychického zdravia, vyrovnáva s podobným šokom?
Prvá pomoc je alkohol do straty vedomia. Plač do straty sĺz. Potom kamaráti, len tým, že sú a že sú s vami. Rodičia, ktorí s vami trpia tak, že už nechcete, aby trpeli. A potom postupne život. Povinnosti, skúšky a, samozrejme, nové podnety.
Máte pocit, že ste ju počas rokov spoznávali aj nanovo prostredníctvom vlastných spomienok?
Keď máte sedemnásť, osemnásť, nič nejako hlboko neanalyzujete. Zvlášť, keď ste šťastný, tak len pijete z toho nekonečného zdroja opojnej radosti. Keď sa to nekonečno odrazu skončí, príde prázdnota, fyzická bolesť a opäť nie je čas na nejakú racionálnu reflexiu. No a potom, po rokoch, keď sa pýtate, kto bol ten človek, ktorého som tak miloval, príde nevyhnutne otázka možného pamäťového skreslenia. Bolo to tak, ako si to pamätám? Čo by bolo, keby? Ale nie, nenachádzam v spomienkach žiadny dôvod na pochybnosti. Každá spomienka ma iba utvrdzuje v presvedčení, že som zažil niečo vzácne a som za to vďačný.
Čo vás najviac mrzí, že o nej verejnosť nikdy nespoznala?
Myslím, že verejnosť stratila skvelú lekárku a dobrého človeka so schopnosťou šíriť to dobro okolo seba.
Naučila vás táto skúsenosť niečo o ľudskej sile?
Ešte nie. Zatiaľ skôr o ľudskej slabosti. Zatiaľ sme Ľudke ako ľudstvo skôr ubližovali. Možno, že čas prejaviť ľudskú silu, ešte len príde.
Prirodzene vás hnevá, že prípad ešte stále nie je doriešený, ako sa na to pozeráte?
Ľudka je preč už 50 rokov. Ako občan sa musím spoľahnúť na tých, ktorých prácou je zistiť pravdu tak, ako sa iní občania spoliehajú na to, že ich budem liečiť tak dobre a účinne, ako sa len dá. Že vyviniem maximálne úsilie, aby som zistil, čo sa s ich telom deje a aké máme možnosti liečby. Ak majú moji pacienti otázky, odpoviem im a pokúsim sa odstrániť ich pochybnosti. Niektorí lekári to nerobia. Jednoducho povedia pacientovi diagnózu alebo iba predpíšu liek. Možno je diagnóza správna a liek je namieste. Ale ja mám pocit, že mnoho otázok nebolo poctivo zodpovedaných a mám pochybnosti o správnosti diagnózy a liečby. Čo môžem ako pacient robiť? Vymeniť lekára? Vyštudovať medicínu? Či len zmierene umierať?
Napísali ste knihu s názvom Gaudeamus [Radujme sa], v ktorej spomínate zosnulú Ľudmilu Cervanovú. Čo môže čitateľ od knihy očakávať?
Hlavne by nemal očakávať, že kniha vyrieši prípad. Možno by bolo lepšie, keby neočakával, že príbeh bude predovšetkým o Ľudke a trápi ma, že spoločne takýto dojem vytvárame. Čitateľ by mal predovšetkým očakávať dobrú knihu. Knihu, ktorá ho literárnymi prostriedkami prinúti rozmýšľať o sebe a o dobe, za ktoré sme spoluzodpovední. Možno istú katarziu, odhodlanie žiť lepšie. Nedovoliť, aby sa zlo opakovalo. Ak to knižka dosiahne, budem spokojný. Potom môžeme diskutovať o tých literárnych prostriedkoch, o ich hodnote, o význame jednotlivých foriem použitého jazyka, o metafore, o umení. Vtedy by som bol šťastný.
Knihu ste napísali už pred pätnástimi rokmi, no vychádza až teraz. Kvôli čomu?
Vtedy vrcholila verejná diskusia o vine či nevine odsúdených siedmich mladíkov z Nitry, vychádzali novinové články, knihy, filmy. Na povrch sa vyplavovali pochybnosti, otázky, niektorí neváhali publikovať nechutné fotografie a vyžívali sa v rozličných pikantnostiach, z Ľudky sa stal prípad Cervanová. Myslel som, že je čas, že je mojou povinnosťou vyjadriť sa k tomu. Napísal som teda knihu, ukázalo sa, že vlastne nechcem písať len o Ľudke, ale viac o tom, aký môže mať takáto tragédia dopad na život tých, ktorí ostanú a ako sa na tom všetkom podieľame my všetci ako ľudská spoločnosť. Ponúkol som môj román viacerým vydavateľstvám, ich práca s novými textami a neznámymi autormi je samostatná kapitola. Dosť na tom, že som napokon knižku vytlačil v roku 2015 súkromne a venoval mojim priateľom a tým, ktorí Ľudku poznali.
Tak sa stalo, že som ju v roku 2024 dal prečítať aj môjmu spoluporotcovi na Hviezdoslavovom Kubíne Karolovi Horváthovi, úspešnému režisérovi a spisovateľovi. Karolovi sa knižka zapáčila a povzbudil ma, že by som sa ju mohol pokúsiť znova vydať, ale že „je na nej práce ako na kostole“. Na moju otázku, že čo s tým teda mám robiť, že nepoznám nikoho, kto by mi s tým kostolom pomohol, sa Karol podujal na podrobné editovanie. To je to, čo každý a nielen začínajúci spisovateľ potrebuje, aby získal odstup od svojho diela a z osobného výlevu sa stala literárna hodnota. Tak sme na knižke pracovali vyše roka a pred vydaním som ešte dostal neoceniteľnú pomoc od druhého editora/editorky, ktorý/ktorá si ale nepraje byť menovaný/menovaná. Medzitým som si v Holandsku, kde žijem, založil vlastné vydavateľstvo R publishing, v ktorom sme vydali knižku mojej manželky Martin, ten má všetkých rád, 7 príbehov na spoločné čítanie pre deti a ich rodičov, pesničky nášho syna a 2 audioknihy. Takže napokon vydávame Gaudeamus [Radujme sa] v tomto našom rodinnom vydavateľstve.
Prekvapilo vás počas písania niečo o vás samom?
Každá veta je prekvapenie. Nie som spisovateľ, nikdy som sa nezaoberal tvorivým písaním, dielo zo mňa vychádzalo ako nejaké vnuknutie, ktoré som pozoroval, tešil sa z neho a dotváral ako nejaké cudzie dieťa. Všetky obrazy, metafory, slovné zvraty, aforizmy a zápletky príbehu prišli samy od seba, nijako cielene som na nich nepracoval, kým sa neobjavili napísané v mojom zošite a ja som sa ich snažil pochopiť a nejako kultivovať. Deje sa to tak mnohým spisovateľom, takže možno na tom nie je nič čudné.
Čo vás počas desaťročí práce s deťmi naučili vaši malí pacienti o živote? (Ako lekár skončil svoju kariéru vo funkcii primára v detskej nemocnici v Košiciach – pozn. red.)
Nemám rád, keď sa deti ako pacienti zneužívajú, aby vyvolali nejaký súcit. To, že sú niektoré deti veľmi choré, je tak hlboko nesprávne, že sa k tomu už jednoducho nesmie nič pridávať. Ako pacienti sú deti veľkí bojovníci a platí pre ne ešte viac než pre dospelých to príslovie, že lekár lieči a príroda uzdravuje. Často uzdravujú ony nás.
Žijeme v dobe rýchlych súdov a sociálnych sietí. Máme podľa vás ešte schopnosť počúvať ľudské príbehy do hĺbky?
Ale áno. Len niekedy si nedoprajeme ten luxus počúvať. Počúvať a premýšľať. Nebyť stredom vesmíru. A niekedy len počúvame nesprávne príbehy a nesprávnych rozprávačov.
Čo by ste chceli, aby si mladá generácia odniesla z príbehu Ľudmily Cervanovej?
Ľudka bola neobyčajne obyčajné dievča. Chráňme v nás a okolo nás všetky tie obyčajné neobyčajné Ľudky, nedovoľme už nikomu, aby ich uniesol, znásilnil a zabil. Hlavne tú láskavosť v nás.
Kto je Richard Veselý?
Richard Veselý je bývalým snúbencom Ľudmily Cervanovej. V čase jej vraždy mal 19 rokov a bol študentom medicíny v Košiciach, kde pôsobil dlhé roky ako detský lekár, založil Centrum detskej reumatológie a neskôr sa stal aj primárom detskej kliniky. Odtiaľ jeho kroky viedli do Veľkej Británie, kde sa stal vedúcim oddelenia pre reumatológiu, imunológiu, gastroenterológiu a respiračné choroby Európskej liekovej agentúry, ktorá sa zaoberá okrem iného vývojom nových liekov. Aktuálne je viceprezidentom globálnej konzultantskej spoločnosti zameranej na vývoj liekov. Napriek životu v zahraničí pravidelne cestuje domov na Slovensko aj preto, lebo je členom poroty v recitačných súťažiach Hviezdoslavov Kubín a Beniakove Chynorany, kde pôsobí už približne 40 rokov, a to buď ako člen poroty, recitátor či autor článkov o umeleckom prednese. S literatúrou, recitáciou či divadelným herectvom je spojený už od svojich vysokoškolských čias. Jeho čiastočne autobiografický román Gaudeamus [Radujme sa] vyšiel v anglickom jazyku a teraz vychádza aj v slovenčine.
Príbeh, ktorý stále čaká na spravodlivosť
Príbeh ĽUDMILY CERVANOVEJ mladej, len dvadsaťročnej študentky medicíny, sa stal jedným z najznámejších a najtraumatizujúcejších kriminálnych prípadov v dejinách Slovenska. To, čo sa začalo ako bežný letný večer v júli 1976, sa zmenilo na nepredstaviteľné peklo, ktoré navždy poznačilo nielen jej rodinu, ale aj celú spoločnosť.
Všetko sa začalo v neskorých večerných hodinách 9. júla 1976. Ľudmila odišla z bratislavského internátu v Mlynskej doline, aby stihla polnočný vlak do Košíc, kde ju čakal jej priateľ. Cestou na zastávku pri nej však zastavilo auto bez poznávacej značky. Dvaja muži ju násilím vtiahli dovnútra. Hoci jej zúfalý krik o pomoc počulo približne pätnásť ľudí stojacich na zastávke, nikto jej neprišiel na pomoc. Páchatelia ju odviezli do domu v bratislavskom Prievoze. Tam ju zviazali šnúrou na bielizeň a opakovane znásilňovali. Keď prepadli panike, že by ich mohla prezradiť, rozhodli sa, že ju zavraždia. Zviazanú a polomŕtvu ju previezli k potoku Čierna voda v Kráľovej pri Senci. Tu si páchatelia žrebovali, kto vykoná „popravu“ – katmi sa napokon stali Miloš Kocúr a Milan Andrášik.
Peklo na zemi pre rodinu
Zatiaľ čo sa odohrávala táto dráma, Ľudmilini rodičia v Piešťanoch prežívali neopísateľnú úzkosť. Keď im zavolal dcérin priateľ s otázkou, prečo neprišla, matka Margaréta sa v hroznej predtuche zrútila. Dňa 14. júla 1976 našiel zohavené telo v potoku náhodný chodec. Otec Ľudovít Cervan musel podstúpiť najbolestivejšiu úlohu – identifikáciu vlastnej dcéry. Dlhá cesta k pravde Vyšetrovanie bolo spočiatku komplikované a plné slepých uličiek. Preverovali sa tisíce áut a stovky ľudí, dokonca sa uvažovalo o „arabskej stope“, keďže Ľudmilin otec pôsobil v Iráne. Prípad sa začal hýbať až po tom, čo zúfalá matka napísala list prezidentovi Gustávovi Husákovi. Vyjadrila v ňom podozrenie, že vyšetrovanie sa zámerne brzdí, pretože páchatelia pochádzajú z vplyvných komunistických rodín, takzvanej „zlatej mládeže“. Husák nariadil zostaviť špeciálny federálny tím, čo prinieslo výsledky. V roku 1981 boli obvinení siedmi muži z Nitry. Hoci sa viacerí z nich k činu pôvodne priznali a uviedli detaily, ktoré mohli vedieť len vrahovia, neskôr svoje výpovede odvolali a snažili sa predkladať falošné alibi.
Kde je dnes prípad vraždy Ľudmily Cervanovej
Po zmene režimu v roku 1989 sa kauza načas obrátila naruby a odsúdení boli interpretovaní ako obete totality. Boli prepustení na slobodu a prípad sa znovu prešetroval. Avšak v roku 2006, neuveriteľných 30 rokov od vraždy, súd potvrdil ich vinu a tresty. Európsky súd pre ľudské práva sťažnosti odsúdených zamietol. Prípad vraždy študentky Ľudmily Cervanovej sa však ani po takmer päťdesiatich rokoch neskončil. Krajský súd v Bratislave 3. marca 2025 čiastočne povolil obnovu konania. Predsedu senátu Petra Šamka presvedčil najmä nový znalecký posudok týkajúci sa nálezu tela, ako aj dokumenty objavené v archíve v českých Kaniciach. Súd zároveň zrušil časť rozsudku Krajského súdu v Bratislave z roku 2004, ktorá sa týkala výroku o vine za vraždu a uložených trestov, spolu s nadväzujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu z roku 2006. Nové konanie sa už týka iba piatich z pôvodne siedmich odsúdených Nitranov. Všetci naďalej odmietajú svoju vinu a usilujú sa o očistenie svojho mena. Takmer päťdesiat rokov ubehlo od chvíle, keď mladá študentka odišla na vlak a domov sa už nikdy nevrátila. Zostala po nej bolesť rodičov, ktorým nikto nemohol vrátiť dcéru, spomienky priateľov a prípad, ktorý dodnes rozdeľuje verejnosť. Nech už nové súdne konanie prinesie akýkoľvek výsledok, nič nezmení na tom, že Ľudmila Cervanová prišla o celý život vo veku, keď mala pred sebou sny, lásku aj budúcnosť. Jej meno sa stalo symbolom tragédie, ale aj otázky, ktorá ani po desaťročiach nestratila svoju silu. Môže byť spravodlivosť naozaj naplnená, ak na ňu treba čakať celý ľudský život?
Foto: archív R. V.