Máte radi saunovanie? Miška rozhodne áno, priučila sa mu na študijnom pobyte vo Fínsku. „Ako inak by som prežila tamojšiu zimu?“ pýta sa ma nechápavo. Sever ju vždy lákal. Ale i tak skončila na juhu.
„Pamätám si, že keď som prvýkrát navštívila Fínsko, prišlo mi všetko vtipné. Ich mená, číslovky, vyjadrovanie myšlienok, a predsa som v tejto chladnej krajine zažila vrúcnosť, akej sa nevyrovná nič z mojich ostatných spomienok. Napokon v krajine tisícich jazier môj život nadobudol úplne iné smerovanie,“ napínavo otvára svoj skutočný príbeh.
„Hamletti“
„Páčilo sa mi, ako v strede slova spravili miestni pauzu a až po nej pokračovali ďalej, akoby sa nechumelilo. Kratučká stotina sekundy možno dávala priestor na zamyslenie, aby vedeli rozvážne pokračovať v tom, čo začali,“ spomína si na kultúrne reálie, ktoré sa jej zaryli do pamäti a utieka sa k nim vždy, keď sa potrebuje cítiť príjemne. Milovaná a obklopená láskou. Také bolo jej Fínsko. „Keď som sa tam dostala na Erazmus, mala som len dvadsaťjeden rokov. Ako jedna z mála som šla na pobyt už v druhom ročníku a spätne si uvedomujem, že som sa nemohla rozhodnúť lepšie,“ pokračuje a ja nedočkavo sledujem jej červené pery a prílev slov, ktorý mi objasní, čo také špeciálne ju vo svete stretlo.
„Antti, môj tútor a spolužiak zároveň, sa ihneď chopil svojej príležitosti, ukázať nám medzinárodným študentom krásy svojho rodného mesta. Keď som vystúpila z vlaku, kde ma už čakal aj s ostatnými, zaborila som sa rovno do hlbokého snehu. Partia na nástupišti sa išla od smiechu popukať,“ opisuje vtipný začiatok svojej fínskej cesty. Na otázku, kam pôjdu teraz jej bolo jednoducho vysvetlené: „Odniesť kufor na internát a potom „Hamletti“,“ oči jej vraj takmer vypadli z jamôk. Kým sem doletela, stálo ju to nemalé úsilie, preto nemala ani najmenšiu chuť na akúsi intelektuálnu zábavu so shakespearovským nádychom. „Nič sa neboj, ide o našu obľúbenú študentskú krčmu,“ žmurkol na ňu Antti významne. Viac sa nepýtala, lebo tušila, že je na správnej adrese.
Severské mýty a legendy
„Netuším odkiaľ sa vzali mýty o tom, že sú severania rezervovaní. V tú spomínanú noc sme s ostatnými spolužiakmi popili viac ako je slušné a spievali sme karaoke až do skorého rána. O necelé tri hodiny sme už sedeli na prvej prednáške na univerzite a po takomto uvítaní bola nezvyknutá časť z nás podobná stretnutiu zombíkov. Mne však stále lietali motýle v bruchu. Antti ma totiž pred rozlúčením sa pobozkal a moje mladé srdce robilo od radosti saltá,“ rozpamätáva sa Miška na lásku pod severskou žiarou. Hneď prvé dni trojmesačného pobytu bolo každému jasné, že títo dvaja spolu začali chodiť.
„Boli to super časy. Jedna pusa a už aj sme boli frajeri. V cudzej studenej krajine mi tak bolo príjemne horúco,“ ešte dnes sa červená sympatická mladá mamička. Občas sama vraví, že jej príbeh je ako z rozprávky. Vďaka Anttimu prenikla do miestnej kultúry naozaj dôkladne. Odhalila čaro saunovania, sánkovania a rybačky na zamrznutých jazerách. Uvedomila si, že ticho, ktoré ju občas pri výletoch do prírody obklopovalo bolo také hlasné, až ho musela prehlušiť horením vlastnej cigarety. Dokonalá romantika. Jej noví fínski priatelia sa ukázali ako veľmi vzdelaní, rozhľadení a scestovaní, čo by za normálnych okolností možno rozdúchalo naše typické východoeurópske komplexy menejcennosti. Ale tam nie. Prostredie, ktoré ju obklopovalo, bolo vrúcne a prijímajúce. Presne také, aké sa vždy snažila vytvoriť ona.
Boli sme bohatí
„Myslím si, že mi to bolo blízke, lebo mi táto partia pripomínala domov. My sme vždy boli veľmi bohatí, ale nemyslím to finančne. Vzťahy doma zahŕňali susedov aj známych, pre každého sa u nás našlo miesto. Ten, kto prišiel vedel, že nebude odmietnutý a medzi kamarátmi sme boli snáď najobľúbenejšou domácnosťou. Nik deti nenapomínal, aby neskákali po gauči, či nerobili hluk. Aj tak sa polovica bytu na prízemí rozpadávala. Detský smiech bol dôležitejší ako staré haraburdy,“ vysvetľuje táto energická „srdciarka“. A touto vrúcnosťou si ju Fínsko získalo absolútne. O to ťažšie bolo lúčenie sa.
„Jasné, že odchod znamenal potoky sĺz a totálne zúfalstvo, čo bude ďalej. Vzťah na diaľku bol pre nás študentov jediná možnosť a v časoch, keď sa slávna aplikácia ICQ tešila najväčšej sláve, sa naše siahodlhé rozhovory zredukovali na denné dopisovanie,“ rukami napodobní ťukanie po počítačovej klávesnici. Vzťah na diaľku sa im podarilo udržať ďalší rok. Stretli sme sa v Španielsku na dovolenke, kam sa pred zimou chodilo schovať veľa Fínov. Antti ma veľmi prekvapil tým, keď plynule prešiel z angličtiny do lokálneho jazyka. Vysvetlil mi, že s rodičmi tam chodievali odmalička, tak sa na neho prirodzene čo-to nalepilo, napokon medzi miestnymi mal po tých rokoch aj kamarátov.
Zámena partnerov
Miška doteraz nevie, či to bolo horúcim španielskym slnkom alebo či sa v tom skrývala akási severská mágia, no na dovolenke sa stalo čosi nečakané. Antti milú Slovenku zoznámil so svojimi starými kamarátmi, ktorí spolu tiež začali, odkedy ich videl naposledy, chodiť. Štvorici bolo niekoľko dní báječne, toľko smiechu a príjemných chvíľ nezažila už dlho. Preto ju veľmi nepríjemne zaskočilo, keď jeden večer v pokročilú hodinu pri ceste z toalety natrafila na Anttiho v tesnom objatí s Carme. Bola v takom šoku, že sa len spýtala, kde je Louis. Zahanbení „zblúdilci“ len hlavou kývli na východ z terasy.
Louis stál vonku a nervózne si poťahoval z cigarety, čo Mišku utvrdilo v tom, že sa o pute medzi Anttim a Carme dozvedela ako posledná. „Naozaj neviem, či to bolo tou mladosťou, ale prosto sme si vymenili role. Zvyšok dovolenky som strávila s horkokrvným Louisom zatiaľ čo sa môj už bývalý Fín presunul do bytu vášnivej španielky. Čo ti poviem, čistá telenovela,“ rozpráva o zvláštnej situácii s takou ľahkosťou až sa neubránim úsmevu a otázke, či je také čosi vôbec možné. „Keď máš tesne po dvadsiatke, je možné všetko a vieš, čo? Chvalabohu. Bez týchto zážitkov, by som bola ťažko spokojná s tým, čo mám teraz,“ pohladí po hlave chutného bacuľatého Martinka. S jeho otcom sa stretla tesne pred štátnicami a ťahajú to spolu až doteraz. Prekvapivo sa usadili v Štúrove.
- Prečo nás tak fascinuje strach? Halloween odhaľuje zvláštnu stránku našej psychiky
- Jeseň má v Apolke svoje miesto. Aj na tanieri.
- Martina Comisso zaujala v Taliansku
- Karin Olasová: Po päťdesiatke si častejšie poviem: No a čo
- Mária Čírová opäť spojí Slovensko. Jej turné Moje Vianoce rastie, no nestráca to najdôležitejšie
„Ak by som ti tvrdila, že sa nehádame, klamala by som až by sa mi z úst prášilo. Vieme sa poriadne posekať, ale si aj všetko pekne vysvetliť. Som vďačná za všetky zážitky z mladosti, lebo ma obohatili o niečo, čo by som doma nenašla. Mám rozhľad a otvorené srdce. Martin je rovnaký. Dokonca máme takú tradíciu, od doby, keď sme zacítili, že začíname stagnovať. Zahájili sme takzvané prieskumnícke nedele, keď sa vždy vyberieme na výlet do inej časti Slovenska, kde sa necháme viesť len tak za nosom. A odkedy sa k nám pridal aj náš vytúžený Martinko, sú tieto bádanie ešte dobrodružnejšie,“ odhaľuje svoj recept na šťastný vzťah.
„Vždy si poviem, koľko ešte sa budeme takto vedieť radovať zo života, ale potom sa aj hneď zastavím a plnými dúškami si užívam, čo mi bolo tak štedro dopriate,“ uzatvára s vďačnosťou.
