Otvorený, hravý a aktívne počúvajúci. Aj to sú atribúty kvalitného režiséra, ktoré v sebe zahŕňa rodák a milovník Gemera Rastislav Boroš. Vyše troch rokov pedagogicky pôsobí na katedre hranej réžie na FTF VŠMU, je autorom scenárov viacerých televíznych seriálov a na konte má dva celovečerné filmy Stanko a Čierne na bielom koni. Momentálne je ponorený v útrobách Ťapákovcov, ktorých chce v ich magickej podobe čoskoro preniesť na filmové plátno.
Prezraďte nám viac o najnovšom filmovom počine Ťapákovci. Inšpirovali ste sa známym literárnym dielom od Boženy Slamčíkovej-Timravy?
Nazývam tento film alegorická freska o láske až za hrob. Sú tam inšpirácie z knihy, ale veľa vecí som postavil úplne ináč tak, aby to bolo pestré, expresívne a zábavné. Pre mňa tam však jadro knihy zostáva zachované, o nás, o našej krajine rozpráva to podstatné, kto sme. Fantázia tam dostáva naplno zelenú, sú to príbehy o láske a vzťahoch, ktoré divákom prerozpráva hlavný hrdina. Dôležité je povedať, že film je v žánri magického realizmu, čiže tam prirodzene spolunažívajú živí aj s duchmi mŕtvych predkov. A dejú sa tam rôzne nadprirodzené a magické čáry – máry (úsmev). Jednoducho rád by som nastavil nášmu národu zrkadlo aj pomocou tohto filmu.
Sme vôbec ako národ schopní sebareflexie? Dokážeme sa zasmiať samy na sebe?
Schopní jej sme, ale asi je nám nepríjemnejšia ako iným národom. Aspoň mám taký pocit. Veľa rôznych tráum tohto národa nie sme schopní reflektovať, alebo sa s nimi raz a navždy vyrovnať. Bez toho, aby sme sa vyrovnali s hriechmi minulosti sa žiaden národ nedokáže ďalej posunúť.
Aj v romantickej gangsterke Čierne na bielom koni zobrazujete naturel Slovákov v nie príliš pozitívnom svetle, avšak pravdivom. Prekrútené hodnoty, najmä naše vlastné voči nám samotným z filmu len tak sršia. Ako váš film prijali miestni občania z okolia Lučenca a Rimavskej soboty, kde sa celý dej odohráva?
Veľmi dobre. Mali sme tam najvyššiu návštevnosť a mal som pocit, že sa z filmu úprimne tešili. V kinosále sedeli nielen mladí ľudia, ale aj babičky s paličkami, z čoho som mal úprimnú radosť. Jedným z motívov natočiť tento film bolo reflektovať tamojší kraj. Je to za horami za dolami, ľudia tam žijú vo vlastnom svete, do hlavného mesta je ďaleko a deje sa tam kadečo. Nie je výnimočné vidieť bizarný obraz bezdomovca okolo ktorého prefičí najnovšie ferarri. Nemyslím si však, že je to iba odrazom Lučenca, tiahne sa to celou krajinou..
Témou filmu sú dve spomínané mestá na juhu Slovenska, ktoré spolu súperia o moc. Vo filme sa objavuje aj výpalníctvo, alebo tzv. „pokuty“ známe z obdobia 90. rokov. Máte pocit, že ako krajina bývalého východného bloku to už máme za sebou?
Žiaľ nie, zločin sa stal iba sofistikovanejším a menej do neho vidíme. Keď som zbieral materiál na film, hovoril som s miestnym policajtom, ktorý ma zásoboval množstvom historiek o malomestskej rivalite. Nedá sa povedať, že je to iba v tejto konkrétnej lokalite, som presvedčený, že sa to týka aj rôznych iných menších miest na Slovensku a prebieha na rôznych úrovniach. Lučenec a Rimavská sobota sú špecifické v tom, že sú rovnako veľké a sú aj blízko pri sebe. Mne ako malému chlapcovi mama chodievala kupovať topánky až do Lučenca, v Rimavskej Sobote vtedy žiadne parádnejšie nemali. Ich blízkosť zároveň spôsobuje aj to, že každý chce mať pre seba to najlepšie, keď sa otvára nová pobočka úradu prebieha tam vnútorný konflikt, v ktorom meste by sa mala nachádzať.
Vráťme sa ešte k Ťapákovcom. V ukážke, ktorú som mala možnosť vidieť sa pohybujú nadprirodzené bytosti a naozaj dejú všelijaké kúzla. Dali ste si sám sebe voľnú ruku pri tvorbe alebo ste niečím limitovaní? Mám na mysli tvorivý proces.
V tomto filme je veľmi pestrý fiktívny svet, aj celá dejová línia. Život vo filme je intenzívnejší, vie byť oveľa dramatickejší ako realita. To, že som teraz režisérom ovplyvnilo aj to, že som sa nevedel zmieriť s tým, ako ľudia dokážu banálne prežiť svoje životy a niekedy ich aj úplne zahodiť. Radšej som mal život vymyslených postáv v knihách, ale aj to mi časom bolo málo. Začal som si písať vlastné príbehy a už sa to rozbehlo..
Oba vaše zrealizované spomínané filmy sú aj o subjektívnych predstavách hrdinov, dokážete v živote stáť pevne nohami na zemi alebo ste večne v oblakoch?
Keď musím, dokážem stáť na zemi pevnejšie ako väčšina ľudí, ale ten pocit nenávidím, pretože ma zväzuje. Milujem ten luxus, keď si môžem dovoliť žiť v oblakoch ako mále dieťa, nebrať na nič ohľady a snívať.
Čo máte Vy na Slovensku radi? Je niečo u nás špecifické, pri čom vás zahreje pri srdci?
Napriek tomu, že sme malinký národ obklopený veľkými národmi s bohatou históriou, stále sme tu, nestratili sme sa, žijeme vo svojej kultúre a jej špecifikách. Vlastnou vinou sa dokážeme dostať do veľkých problémov, ale vieme sa z toho následne vyhrabať. Aj keď je niekedy päť minút po dvanástej..
Koho režisérska tvorba v našich končinách vás baví a čo vás naposledy doslova nadchlo?
Najosobitnejší slovenskí režiséri s najosobnejšou poetikou boli pre mňa vždy Martin Šulík, Juraj Jakubisko a Elo Havetta. U nás obdivujem Ivana Ostrochovského, v Maďarsku Kornéla Mundruczóha, v Čechách je to Vladimír Morávek..
Vo vašich filmov sa objavujú známe i menej známe tváre. Na základe čoho si vyberáte hercov?
Rád robím s najlepšími. Najlepší herec je pre mňa ten, ktorý herectvo neberie ako remeslo, ale berie to ako poslanie a zmysel života. Milana Ondríka som obsadil do oboch spomínaných filmov pretože je nielen geniálny, ale zároveň ma baví s ním spolupracovať. Ďalším Milanom je Mikulčík, ktorého považujem za jedného z našich najlepších mužských hercov. Prešiel si v minulosti rôznymi životnými fázami a som veľmi rád, že moju ponuku prijal. V Ťapákovcoch uvidíte ešte Janu Oľhovú, Annu Dysko, Samuela Teichera, Petra Oszlíka, Evu Bandor a úžasnú Anežku Petrovú. Teším sa aj z prítomnosti nadaných študentských hercov. Film vzniká v slovensko – česko – poľskej koprodukcii, takže diváci uvidia aj zahraničných hercov.
Nedá sa mi neopýtať na výrok Treba to vymilovať, potom to odíde.. (pozn. vo filme je použitý expresívnejší výraz). To je nejaká múdrosť z praxe, alebo kde sa táto životná skúsenosť o partnerských vzťahoch zjavila?
Niekde mi na potulkách životom brnkla o nos (úsmev).
Ste rodákom z Rimavských Janoviec. Čo by ste čitateľom na vašom obľúbenom Gemeri odporučili okrem preslávených buchiet na Muráni?
Gotická cesta na Gemeri a Malohonte je nádherná púť históriou zasadenou v panenskej prírode. A v okolí čarovné ticho, ktoré dnes už len tak nenájdete. Spája významné stredoveké sakrálne pamiatky, najmä vidieckeho charakteru, ktoré sú v medzinárodnom meradle významné prítomnosťou stredovekej freskovej maľby. Veľmi ju odporúčam každému, kto u nás ešte nebol.
Vašou pôvodnou profesiou je architektúra, aj z tohto pohľadu ste prirodzene zasiahnutý tamojšími skvostami. Čo sa stalo, že ste prehupli do sveta filmu?
Ako to už býva – mohla za to fatálna láska v kombinácii s mojim vtedajších povolaním architekta s ktorým som nebol až tak zžitý. Napísal som pár poviedok, ktoré dostali ceny, vyplašený som prišiel do spolku slovenských spisovateľov, zoznámil sa s Vincom Šikulom a vlak sa rozbehol. Byť scenáristom a režisérom ma baví viac, pretože v tom nachádzam oveľa viac slobody.
Ste zároveň aj pedagógom na katedre hranej réžie, čo vám pedagogická činnosť prináša?
Veľmi veľa. Vidím mladých ľudí, ktorí vstupujú na istú cestu, viem ich po nej viesť , inšpirovať a snáď aj motivovať. Sledujem, ako premýšľajú a baví ma snažiť sa im pomôcť. Je to kombinácia práce na sebe a vedenia študentov k tomu, aby na sebe pracovali. Som rád, že sa mi podarilo aj prepojenie divadelnej a filmovej fakulty na istej novej úrovni. Sú to budovy, ktoré sú jednou stenou prilepené o seba, ale doteraz sa v praxi veľmi neprepájali.
Rozbehla sa komunikácia medzi hercami z divadelnej fakulty a študentami réžie a miešajú sa medzi sebou. Prinieslo to nový vietor. Vymyslel som konkrétny predmet, ktorý ich spojil, ideme tam naozaj do hĺbky, stretávame sa 15 študentov a 6 režisérov, vyberieme sa na workshop do Banskej Štiavnice, kde spoločne tvoríme film a žiaci vidia a najmä na vlastnej koži precítia, čo všetko natáčanie obnáša. Výstupný projekt v januári odprezentujú a dostanú spätnú väzbu.
Ste prvým umelcom v rodine, samy seba ste nazvali „čiernou ovcou rodiny“. Čomu sa rodičia v Rimavských Janovciach venujú?
Mama učila v jednotriedke, teraz je už na dôchodku a otec pracoval na družstve, neskôr aj podnikal. Brat žije tiež v rodnej obci spoločne so svojou rodinou. Mám dojem, že si všetci užívajú pokojný a ničím nerušený dedinský život, a niekedy im ho aj úprimne závidím. Nepoznajú veľkomestský stres, ktorým my denne žijeme. Na druhej strane ja mám rád náročné veci. Nebaví ma ísť do toho, čo je jednoduché a mám rád výzvy až na hranici možného.. Vymyslím si preto čo najkomplikovanejšiu možnú vec a keď sa podarí a dáva zmysel som nadšený. To mi stačí.
Stále ma baví hľadať, premýšľať, aj o sebe a o tom, kam smerujem. Nepovažujem sa za pokojného človeka, ale o to viac si vážim, keď ten pokoj občas v sebe nadobudnem.
Rasťo Boroš